Opona sa zatiahla: Rozlúčili sme sa so zosnulým Mariánom Labudom

Bratislava 12. januára 2018 AKTUALIZOVANÉ (HSP/Teraz/TASR/Foto:TASR-Pavel Neubauer)

Posledná rozlúčka s hercom Mariánom Labudom sa začala v piatok 12. januára o 11.00 h v Sále činohry v novej budove Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave. Rozlúčiť sa s ním prišla rodina, najbližší kolegovia i priaznivci. Na úvod rozlúčky odznela skladba Ave, Maria.

Generálny riaditeľ SND Marián Chudovský v smútočnej reči pripomenul, že “majster smiechu cez slzy, Marián Labuda, tešil nielen slovenských, ale ich zahraničných divadelných a televíznych divákov.” Po emotívnom a krátkom prejave sa s Mariánom Labudom rozlúčil i riaditeľ Činohry SND Michal Vajdička. Na herca nezabudli ani rodáci z Hontianskych Nemiec. “Posledné zbohom” za nich vyslovil starosta z Hontianskych Nemiec Jozef Nemec.

Martin Huba počas rozlúčky zaspomínal na herca ako na človeka s obrovským srdcom, ktorý zdolal viaceré tatranské štíty. „Málokto vie, že Marián bol dlhé roky aktívnym horolezcom. Marián bol urputný a ušľachtilý,“ povedal na adresu Člen Činohry SND.

Milan Kňažko, ktorý sa so zosnulým hercom poznal 54 rokov. „Tvojím odchodom som sa, Marián, stal omnoho chudobnejší,” priznal herec. Obaja stáli spolu i na novembrových tribúnach.

„Možno už tam hore sedíš a smeješ sa až sa oblaky trasú,“ osobné vyznanie a poďakovanie za priateľstvo predniesla prvá dáma slovenskej divadelnej scény Emília Vášáryová.

Český herec Bolek Polívka splnil želanie Labudu, aby na jeho pohrebe zaznela i čeština. Atmosféru v SND odľahčil veselými spomienkami, rovnako ako Dušan Jamrich, ktorý prečítal úryvky zo stĺpčeka, ktoré Labuda písal pre TV Oko. „Marián, ďakujem ti, že som mal možnosť, ako by bol povedal náš kamarát Juraj Slezáček, žiť v čase tvojho žitia. Nech je ti rodná zem ľahká, “ dodal na záver Jamrich.
Obľúbenú pieseň herca zaspievala Helena Krajčiová v doprovode Ľubici Čekovskej.

Za najmladšiu generáciu sa k smútiacim prihovorili Jana Kovalčíková a Daniel Fisher. Ten priznal, že jeho prvou hereckou školou bol Marián Labuda, ktorého vždy obdivoval a sledoval na divadelných doskách. Mladý herec dal posledné zbohom aj piesňou. Text bol použitý zo Sonetov Williama Shakespeara.

Herec Marián Labuda starší patril na divadelných doskách medzi stálice. Počas svojej kariéry natočil desiatky filmov, v 80. rokoch 20. storočia bol jedným z najobsadzovanejších hercov v bývalom Československu a bol najobsadzovanejším slovenským hercom v českých filmoch.

V roku 2014 urobil nečakané rozhodnutie a verejnosť prekvapil svojím vyhlásením, že s herectvom nadobro končí. To, že nevládze stáť na nohách, si všimli aj diváci na októbrovej premiére jeho ostatného filmu Andělé všedního dne. Mohli za to nielen pribúdajúce roky, ale aj zhoršujúca sa cukrovka a nadváha. Vzápätí sa však objavilo aj umelcovo konštatovanie, že správny herec nikdy nekončí, ak skutočne nemusí.

Kruh priateľov českej kultúry nazval v roku 2009 Mariána Labudu st. “veľvyslancom slovenského herectva v Čechách”. On to vnímal ako ocenenie jeho dlhoročného hlásania česko-slovenskej kultúrnej vzájomnosti. Česká republika sa mu stala osudnou aj v jeho osobnom živote. V novembri 2005 na diaľnici neďaleko Veľkej Bíteše spôsobil smrť dvom ženám. Narazil do nich na zľadovatenej ceste, kde obe ženy zostali po havárii svojho auta. Okresný súd v českom Žďári nad Sázavou ho odsúdil na trest odňatia slobody na desať mesiacov s podmienečným odkladom na 30 mesiacov. Zároveň mu zakázal viesť motorové vozidlá. To však nebola jeho prvá havária na českých cestách. V marci 2000 bol účastníkom dopravnej nehody v okrese Tábor. Vtedy sedel vo vozidle ministra kultúry SR Milana Kňažka spolu s hercom Milanom Lasicom. Labuda pri havárii utrpel niekoľko zlomenín. Česko mal však rád. V relácii Karla Šípa Všechnopárty (2009) dokonca s úsmevom skonštatoval, že ak by mal umrieť, tak radšej v Čechách. “Určite by mi tu prišlo aj viac ľudí na pohreb” (reagoval úsmevne na svoju nehodu z roku 2005).

Marián Labuda st. sa narodil 28. októbra 1944 v Hontianskych Nemcoch v rodine krajčíra. Dlhé roky bol k rodnej obci citovo pripútaný, situácia sa však zmenila (v 90. rokoch minulého storočia bol za spoločný štát s Čechmi, nebrojil proti Maďarom, a tak mu rodáci dali najavo, že je zapredanec). V roku 1965 absolvoval Labuda štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Už počas štúdia niekoľkokrát hosťoval v Slovenskom národnom divadle (SND), kde bol potom v rokoch 1965-1968 riadnym členom Činohry SND. V roku 1968 spoluzakladal bratislavské Divadlo Na korze, ktorého členom bol do roku 1971. V rokoch 1971-1989 bol členom činohry Novej scény (NS) v Bratislave, kde sa od komických a tragikomických postáv prepracoval k veľkým dramatickým úlohám. Exceloval v mnohých hrách, okrem iných napríklad ako Seňka Gromov v dramatizácii Šukšinových rozprávok, Malcolm v Macbethovi, či ako tajomník v Čaji u pána senátora. Od 1. januára 1990 bol M. Labuda st. členom Činohry Slovenského národného divadla. Tu si ho diváci pamätajú napríklad ako Leona v predstavení Jeana-Clauda Grumberga Krajčírky (2002), v Troch sestrách Antona Pavloviča Čechova stvárnil postavu Ivana Romanoviča Čebutykina (2008), účinkoval v hre amerického dramatika Neila Simona Zlatí chlapci (2010), či v komédii Carla Goldoniho Vejár (2010).

Svoj hlas prepožičal aj dabingu, hlavne rozhlasovému. Nahovoril i niektoré rozprávkové postavičky na plátne a kazety pre deti. Účinkoval v desiatkach rozhlasových hier, televíznych inscenácií a filmov. Svoje herecké umenie predviedol aj na popredných divadelných scénach v Českej republike (Národné divadlo v Brne, Mestské divadlo v Zlíne, Divadlo na Vinohradech v Prahe). Na Slovensku hosťoval v bratislavskom Divadle Aréna, v roku 2005 exceloval v inscenácii Tiso. V roku 2013 mala v Bratislave premiéru hra Petra Pavlaca Moja mama mala brata v Divadle Astorka Korzo ’90. Účinkoval v nej spolu so svojím synom Mariánom Labudom ml.

Najviac ho diváci poznali vďaka mnohým filmovým postavám najmä v českých, ale aj slovenských filmoch. Jeho najkrajšou a najznámejšou filmovou úlohou je vodič Pávek z Menzlovej komédie Vesničko má středisková (1985). Režisér Jiří Menzel obsadil Labudu aj do úlohy obchodníka Waldena v jeho filme Obsluhoval jsem anglického krále (2006).

Prvé filmové skúsenosti získal Marián Labuda st. pod vedením režiséra Petra Solana, s ktorým nakrútil film Kým sa skončí táto noc (1965). Nasledovali filmy Zmluva s diablom (1967), Pacho, hybský zbojník (1975), Ružové sny (1976). Začiatkom 80. rokov 20. storočia si ho všimli českí režiséri. Juraj Herz mu zveril titulnú úlohu v komédii Buldoci a třešně (1981), s epizódnymi úlohami prišli Dušan Klein (Radikální řez, 1983) a Jiří Krejčík (Prodavač humoru, 1984). Českí režiséri ho obsadili aj do ďalších filmov: Anděl svádí ďábla (1987), Dobří holubi se vracejí (1988), Vážení přátelé, ano (1989), Konec starých časů (1989), Žebrácká opera (1991), Život a neobyčejná dobrodružství vojáka Ivana Čonkina (1993), Andělské oči (1994), Král Ubu (1996), Taková normální rodinka (2008). Aj české deti ho poznajú z rozprávok, napríklad Lotrando a Zubejda (1996), Pták Ohnivák (1997) a i. Na Slovensku si Labuda napríklad zahral vedľajšiu mužskú úlohu vo filme Záhrada v réžii Martina Šulíka (1995). Hral aj v ďalšom jeho filme Krajinka (2000). Objavil sa v snímke maďarského režiséra Istvána Szabóa Stretnutie s Venušou (1991). Nakrúcal v nemeckej a rakúskej televízii. Účinkoval v mnohých televíznych filmoch aj televíznych seriáloch, napríklad v Česku Rodinná pouta (2004), na Slovensku v Ordinácii v ružovej záhrade (2007). Predstavil sa aj v českom filme Andělé všedního dne (premiéra 1. október 2014), v roku 2015 mala premiéru česká rozprávka Zlatovláska v réžii Václava Vorlíčka.

Za stvárnenia rôznych charakterov si Marián Labuda st. prevzal niekoľko ocenení: v roku 1996 Českého leva za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe vo filme Martina Šulíka Záhrada (1995), v roku 1999 prémiu Literárneho fondu za mimoriadny umelecký výkon v hre Yasminy Rezy Kumšt. Za mimoriadny prínos v rozvoji slovenského umenia získal v roku 2004 Cenu ministra kultúry SR.

Labuda bol držiteľom štátneho vyznamenania Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy v oblasti kultúry (2005). V tom istom roku získal Cenu za najlepší mužský herecký výkon v ankete divadelných kritikov Dosky 2005 v hre Tiso. V roku 2007 mu na festivale Artfilm udelili ocenenie Hercova misia a na Most slávy v Trenčianskych Tepliciach si osobne pripevnil bronzovú plaketu so svojím menom. V roku 2009 získal výročnú cenu Literárneho fondu za celoživotné dielo, v Trenčianskych Tepliciach si prevzal Cenu Karla Čapka za rok 2008. V roku 2012 pribudla pamätná tabuľa s jeho menom na Kultúrnom dome Samka Dudíka v Myjave.

V roku 2007 vydal publicista Ján Štrasser knihu rozhovorov s Mariánom Labudom – Herec je vždy na očiach. V otcových šľapajach ide aj jeho syn, uznávaný slovenský herec Marián Labuda ml. a dokonca už aj jeho vnuk. Všetkých troch privítala v zábavnej šou Zlaté časy koncom roku 2017 moderátorka relácie Elena Vacvalová a jej stály hosť Milan Lasica.

Marián Labuda zomrel 5. januára 2018 v Bratislave vo veku 73 rokov.