Čarnogurský: Domov z väznice som sa vracal sám električkou, nikto ma nečakal

Husák chcel podľa neho amnestiou oslabiť tlak demonštrácií, ktorý od 17. novembra 1989 kontinuálne narastal. „Prišiel za mnou dozorca, povedal mi, aby som si zobral veci a išiel za ním. Išli sme k riaditeľovi väznice, ktorá sa nachádza v Justičnom paláci v Bratislave. Riaditeľ mi povedal, že som dostal amnestiu, a že môžem ísť domov,“ spomína Čarnogurský.

Spoločenská atmosféra sa podľa neho v priebehu niekoľkých mesiacov, keď bol uväznený, úplne zmenila. „Zobral som si do tašky veci, sadol na električku a išiel domov do Dúbravky. Jeden bod obvinenia proti mne bol, že som v júli 1989 na zhromaždení pri pamätníku Štefánika v Predmieri žiadal slobodné voľby. Keď som išiel domov z väzenia, boli steny domu posprejované nápisom: Žiadame slobodné voľby. Vtedy to už žiadal každý,“ povedal.

Keď prišiel domov, zistil, že jeho manželka je v Prahe a stále ešte bojuje za jeho prepustenie z väzby. „Nevedela, že ma už pustili. Neskoro večer sa vrátila vlakom domov. Deti boli doma, svokra bola pri deťoch. Pozerali sme televíziu, kde bola diskusia, v ktorej boli aj disidenti, medzi nimi aj Miroslav Kusý, ktorý už bol na slobode,“ spomína Čarnogurský.

Spolu s Miroslavom Kusým, Hanou Ponickou, Antonom Seleckým a Vladimírom Maňákom boli uväznení krátko potom, ako v auguste 1989 vyzvali ľudí, aby si počas výročia okupácie z roku 1968 uctili jej obete položením kvetov na miesta, kde zahynuli.

Čarnogurský sa však už roky predtým angažoval najprv ako advokát disidentov a neskôr, keď už nesmel vykonávať advokátsku prax, sa sám stal jedným z disidentov. Spolu s Jánom Langošom sa podieľal napríklad na príprave samizdatu Bratislavské listy.

Pri ich distribúcii zasa podľa Čarnogurského hrali dôležitú úlohu ľudia z tajnej cirkvi, ktorá bola na Slovensku najsilnejšou zložkou odporu voči režimu.

Obhajoba disidentov v kontexte totalitného režimu bola podľa Čarnogurského komplikovaná, v niektorých prípadoch však bolo možné dosiahnuť miernejší trest. „Keď som niekoho obhajoval, napríklad signatára Charty´77 za to, že podpísal chartu, tak ja som obhajoval na súde, ale zároveň všetky údaje o tom procese, kto je sudca, koho stíhajú a za čo, išli na Západ, do redakcií, povedzme Slobodnej Európy, Hlasu Ameriky,“ poznamenal Čarnogurský.

Tieto vysielače boli v tom čase v Československu síce zakázané, ale medzi ľuďmi populárne a takto pomáhali vytvárať mediálny tlak na podporu disidentov. „Boli traja sudcovia, z toho iba jeden profesionál a dvaja boli ľudoví sudcovia. V bežných procesoch prišli domov a susedia vôbec nevedeli, čo robili cez deň. Ale v týchto prípadoch vedeli, že aj ich susedia budú vedieť, k čomu sa prepožičali,“ poznamenal Čarnogurský.

Prax advokáta bola pre neho do istej miery výhodou aj po uväznení, keďže poznal tak pomery vo väznici, ako aj jej zamestnancov. „Oni ma poznali a ja som poväčšine poznal ich ako advokát, keď som ešte mohol chodiť do väznice navštevovať svojich klientov. Ja som vedel, čo nesmiem robiť, a to som nerobil a oni vedeli, čo si voči mne nemôžu dovoliť,“ spomína na čas strávený za mrežami.

Na otázku, v čom vidí najväčší význam udalostí z novembra 1989, Čarnogurský odpovedá jednoducho, že bol v páde komunistického režimu. Ten podľa neho systematicky porušoval ľudské práva a za Západom zaostával aj sociálne a ekonomicky.

Deň boja za slobodu a demokraciu 17. novembra podľa Čarnogurského patrí všetkým slovenským občanom, lebo sa doň v roku 1989 postupne zapojili prakticky všetky vrstvy spoločnosti.

Novembrové demonštrácie síce podľa neho spustili študenti, ktorí využili fakt, že 17. november je Medzinárodným dňom študentstva, v čase, keď sa on dostal z väzenia, však už na tieto protesty chodili prakticky všetci a študenti na nich boli menšinou. „Aj to hovorí o tom, že už bol naozaj najvyšší čas, aby komunizmus skončil,“ poznamenal Čarnogurský.