Husák chcel podľa neho amnestiou oslabiť tlak demonštrácií, ktorý od 17. novembra 1989 kontinuálne narastal. „Prišiel za mnou dozorca, povedal mi, aby som si zobral veci a išiel za ním. Išli sme k riaditeľovi väznice, ktorá sa nachádza v Justičnom paláci v Bratislave. Riaditeľ mi povedal, že som dostal amnestiu, a že môžem ísť domov,“ spomína Čarnogurský.

Spoločenská atmosféra sa podľa neho v priebehu niekoľkých mesiacov, keď bol uväznený, úplne zmenila. „Zobral som si do tašky veci, sadol na električku a išiel domov do Dúbravky. Jeden bod obvinenia proti mne bol, že som v júli 1989 na zhromaždení pri pamätníku Štefánika v Predmieri žiadal slobodné voľby. Keď som išiel domov z väzenia, boli steny domu posprejované nápisom: Žiadame slobodné voľby. Vtedy to už žiadal každý,“ povedal.

Keď prišiel domov, zistil, že jeho manželka je v Prahe a stále ešte bojuje za jeho prepustenie z väzby. „Nevedela, že ma už pustili. Neskoro večer sa vrátila vlakom domov. Deti boli doma, svokra bola pri deťoch. Pozerali sme televíziu, kde bola diskusia, v ktorej boli aj disidenti, medzi nimi aj Miroslav Kusý, ktorý už bol na slobode,“ spomína Čarnogurský.

Spolu s Miroslavom Kusým, Hanou Ponickou, Antonom Seleckým a Vladimírom Maňákom boli uväznení krátko potom, ako v auguste 1989 vyzvali ľudí, aby si počas výročia okupácie z roku 1968 uctili jej obete položením kvetov na miesta, kde zahynuli.

Čarnogurský sa však už roky predtým angažoval najprv ako advokát disidentov a neskôr, keď už nesmel vykonávať advokátsku prax, sa sám stal jedným z disidentov. Spolu s Jánom Langošom sa podieľal napríklad na príprave samizdatu Bratislavské listy.

Pri ich distribúcii zasa podľa Čarnogurského hrali dôležitú úlohu ľudia z tajnej cirkvi, ktorá bola na Slovensku najsilnejšou zložkou odporu voči režimu.

Obhajoba disidentov v kontexte totalitného režimu bola podľa Čarnogurského komplikovaná, v niektorých prípadoch však bolo možné dosiahnuť miernejší trest. „Keď som niekoho obhajoval, napríklad signatára Charty´77 za to, že podpísal chartu, tak ja som obhajoval na súde, ale zároveň všetky údaje o tom procese, kto je sudca, koho stíhajú a za čo, išli na Západ, do redakcií, povedzme Slobodnej Európy, Hlasu Ameriky,“ poznamenal Čarnogurský.

Tieto vysielače boli v tom čase v Československu síce zakázané, ale medzi ľuďmi populárne a takto pomáhali vytvárať mediálny tlak na podporu disidentov. „Boli traja sudcovia, z toho iba jeden profesionál a dvaja boli ľudoví sudcovia. V bežných procesoch prišli domov a susedia vôbec nevedeli, čo robili cez deň. Ale v týchto prípadoch vedeli, že aj ich susedia budú vedieť, k čomu sa prepožičali,“ poznamenal Čarnogurský.

Prax advokáta bola pre neho do istej miery výhodou aj po uväznení, keďže poznal tak pomery vo väznici, ako aj jej zamestnancov. „Oni ma poznali a ja som poväčšine poznal ich ako advokát, keď som ešte mohol chodiť do väznice navštevovať svojich klientov. Ja som vedel, čo nesmiem robiť, a to som nerobil a oni vedeli, čo si voči mne nemôžu dovoliť,“ spomína na čas strávený za mrežami.

Na otázku, v čom vidí najväčší význam udalostí z novembra 1989, Čarnogurský odpovedá jednoducho, že bol v páde komunistického režimu. Ten podľa neho systematicky porušoval ľudské práva a za Západom zaostával aj sociálne a ekonomicky.

Deň boja za slobodu a demokraciu 17. novembra podľa Čarnogurského patrí všetkým slovenským občanom, lebo sa doň v roku 1989 postupne zapojili prakticky všetky vrstvy spoločnosti.

Novembrové demonštrácie síce podľa neho spustili študenti, ktorí využili fakt, že 17. november je Medzinárodným dňom študentstva, v čase, keď sa on dostal z väzenia, však už na tieto protesty chodili prakticky všetci a študenti na nich boli menšinou. „Aj to hovorí o tom, že už bol naozaj najvyšší čas, aby komunizmus skončil,“ poznamenal Čarnogurský.