Môj profil 
Predplatné
Jeseň 2019, prítmie predvolebného baru. V pravom kúte pri stole hrajú siedmi hráči predvolebný stranícky mariáš. Je to divná partia, už len preto, že karty rozdávajú prieskumné agentúry, ktoré tvrdia, že karty sú všetky zaručene pravé – ibaže nikto nevie zistiť, či naozaj.
Hra je však podozrivá ešte čímsi iným. Zdá sa totiž, že tu ktosi má nejaké karty pod stolom. Pohľady ostatných hráčov sú zvedavo upreté na starého poznačeného žaluďového kráľa, ale on hrá ten mariáš s tvárou hráča pokeru. Pripomína to trochu scénku zo seriálu Plechová kavalerie: A je otázne, či hra napokon aj neskončí tak ako v tej scénke.
Bývalý prezident Andrej Kiska odmietol ponuku strán PS/Spolu ísť do nadchádzajúcich parlamentných volieb v trojkoalícii. On vlastne hovorí už od samého začiatku, odkedy ohlásil svoje pôsobenie v straníckej politike, že je za spájanie strán „demokratickej opozície“, ale jedine za podmienky, že sa spoja všetci do jednej veľkej koalície.
Iste sa dajú nájsť nejaké nevýhody, ktoré by malo spájanie do trojkoalície, ako to navrhuje PS/Spolu. Napokon, všetko má vždy nejaké výhody aj nevýhody. Otázka však je, aký je skutočný dôvod Kiskovho odmietnutia a trvania na veľkom spojení.
Prieskumy preferencií hovorili o šiestich-siedmich percentách. A zrazu sa objavil prieskum, ktorý bez zjavného dôvodu tvrdí, že Kiskova strana Za ľudí má dvakrát viac. Tým by Kiska preskočil popularitu PS/Spolu a stal by sa lídrom opozície. Za takých okolností by bolo logické, že po spojení strán „demokratickej opozície“ by sa popri všetkých tých tragikomických postavičkách ostatných lídrov opozície stal jej hlavou a budúcim premiérom. Lenže takéto veľké spojenie by sa predsa mohlo vytvoriť aj postupne, strana po strane – prečo mu tak záleží na tom, aby sa to stalo naraz?
No logiku by to dávalo, keby vedel, že tie jeho percentá sú umelo nafúknuté. Keby sa za týchto okolností spojil iba s PS/Spolu a vzápätí by sa ukázalo, že ich spoločný výtlak by narástol iba o biednych pár percent, vidina premiérskeho kresla by sa vzdialila do nedohľadna. Ale naopak, keby sa spojili všetci do jednej veľkej koalície skôr, než by sa prišlo na to, že tie Kiskove preferencie boli reálne okolo piatich percent, opozičné hlasy by sa tak či onak zliali dohromady, nič by sa nestratilo a otec národa by mal všetky ovečky v jednom košiari.
Zdá sa vám, že takéto uvažovanie, v podstate úbohý šmelinársky podvod, by boli nedôstojné človeka formátu bývalého pána prezidenta? Že tak nízko by mohol kalkulovať nejaký realitný podvodníček okresného formátu, prízemný úžerník či dépeháčkový špekulant, ale určite nie ušľachtilý otec národa, dobrý anjel, bývalý pán prezident? Nuž, máte pravdu, to by nedávalo logiku. Prepáčte, pomýlil som sa. Tak skúsim ešte jednu konšpiračnú úvahu.
Prečo odišla Veronika Remišová zo sedempercentnej strany do šesťpercentnej? (Dobre, tá strana vraj medzitým údajne narástla na dvojnásobok, ale v čase prestupu bola šesťpercentná.) Ak by sme odhliadli od možnosti, že dotýčná dáma je idealistka, ktorej ide nezištne iba o blaho ľudí a odstránenie korupcie, tak by dávalo zmysel predpokladať, že mohla dostať od Kisku alebo niektorého veľvyslanectva nejakú naozaj dobrú ponuku. Čo ak tou ponukou bolo napríklad premiérske kreslo?
Tá finta už raz slávila úspech: pred prezidentskými voľbami tiež bol dlho favoritom Mistrík, súperi ho ohádzali všetkými virtuálnymi hnilými paradajkami, ktoré boli poruke, a na poslednú chvíľu z jeho tieňa vystúpila dáma bez poškvrny, ktorá vyhrala. Čo ak si to režisér predstavenia vymyslel práve takto? Tých kádrov zase nemá v zásobe toľko a Remišová už raz bola v hre o prezidentské kreslo. Vtedy to vopred vzdala – možno tušila, že s biľagom spolupatričnosti k cirkusovej kompánii OĽaNO by nemala šancu. Alebo že by bol dôvod, prečo do toho nešla, už vtedy iný?
Ivan Lehotský
.jpg)
