Môj profil 
Predplatné
Blog začína príbehom zo školy, keďže v týchto dňoch sa aj jej deti zúčastňujú vianočných besiedok v škole. „Fajn. Dávajú si navzájom darčeky. Dobré. A aby to žiadnemu dieťaťu nebolo ľúto, v niektorých triedach dostanú za úlohu, že majú do školy viacmenej dobrovoľne-povinne priniesť nejakú drobnosť a žrebuje sa, komu tento darček pripadne. A tak sa môže pokojne e stať, že Marienka Nováková bola šikanovaná Pepíčkom Dvořákom, najradšej by mu jednu vlepila za ušiská, a namiesto toho mu musí podľa žrebu dať darček. Aby mu to nebolo ľúto,“ píše Šichtařová a pokračuje:
„A pretože Marienka je poslušné dievčatko, ktoré chce byť s pani učiteľkou zadobre, prinesie poslušne šikanátorovi Pepíčkovi pekne zabalenú rozprávkovú knižku, pre ktorú jej mama deň vopred klusala do kníhkupectva, aby splnili úlohu, zatiaľ čo Marienka od Pepíčka dostane jeden cukrík, na ktorý sa Pepíček najprv vyčúral a následne nafotil na mobil. Splnené budú mať pred pani učiteľkou obaja, len Marienka to znova oplače.“
Ekonómka priznáva, že tento príbeh je možno extrémny, ale vystihuje podstatu, ktorou je, že deti sa dnes učia, že ich pocity a spravodlivosť nie sú vôbec dôležité. Za dôležitejšie sa považuje byť slušný, korektný a mať svojich spolužiakov povinne rád.
„Ja darčeky dávam tomu, na kom mi záleží. Tomu, komu chcem urobiť radosť. Verte tomu alebo nie, darčeky dávam z čírej sebeckosti: Sebecky sa totiž radujem z toho, že robím radosť presne tomu, komu ju robiť chcem,“ píše Šichtařová.
Nič na svete pre ňu osobne neospravedlňuje sebaobetovanie jej vlastných hodnôt v mene akejsi korektnosti, pretože korektnosť považuje len za iný spoločensky akceptovaný názov pre klamstvo. „Klameme sami seba, pretože nehovoríme, čo si myslíme. Nútime naše deti k autocenzúre a k predstieraniu, ako sa všetci navzájom máme radi, aj keď sa práve radi nemáme. Spoločnosť, ktorá núti jednotlivca poprieť jeho vlastné hodnoty a predstierať, že je správne mať rád a sebaobetovať svoje pocity, nie je spoločnosť morálne na výške. Je to naopak spoločnosť neslobodná a nemorálna,“ myslí si ekonómka.
Poukazuje aj na to, že takýmto správaním sa začína domáce násilie, pretože dievčatká sa učia byť ticho. „Odsudzujeme domáce násilie, dokonca kvôli nemu chce hocikto prijať naskrz pofidérny a zbytočný Istanbulský dohovor a pritom tolerujeme, keď školy deti učia, že majú byť pekne ticho a mať rady nespratných Pepíčkov,“ pozastavuje sa Šichtařová.
V závere Šichtařová, ktorá je sama matkou šiestich detí, hovorí, že ich bude radšej učiť, že je fajn byť s ľuďmi zadobre; ale keď aj napriek tomu voči nim nejaký spolužiak pozdvihne ruku a bude im chcieť dať facku, nemajú rozmýšľať a majú byť rýchlejší.
„Nemať rád síce nie je korektné, zato je to v niektorých prípadoch správne. Vlastne, keď nad tým tak rozmýšľam, hovorím si, že heslo „pravda a láska“ je principiálne nezmyselné. Občas je skrátka pravda taká, že údajná láska je klamstvom. Nemožno milovať svojho vraha. Ja som si vybrala iný variant: pravda a logika,“ dodala na záver.
.jpg)
.JPG)
