Politický postoj Naí Dillí je pre Bidenovu administratívu obzvlášť frustrujúci, pretože India je podľa nej rozhodujúca pre úspech alebo neúspech indo-tichomorskej stratégie, ktorá má čeliť Číne. Tvorcovia americkej politiky sa musia pýtať: Ak India odmieta dodržiavať liberálny medzinárodný poriadok – vrátane Charty OSN chrániacej suverénne hranice – vo vzťahu k Rusku, ako sa potom dá očakávať, že tak bude robiť vo vzťahu k Číne? Ako som v júni napísal v časopise Foreign Policy, indický premiér Naréndra Módí a jeho vláda skutočne presadzujú ultrarealistickú zahraničnú politiku, ktorá uprednostňuje právne a morálne aspekty medzinárodných vzťahov s cieľom zabezpečiť indické národné záujmy. Tým, že India odmieta odsúdiť Rusko, získava hmatateľné hospodárske a bezpečnostné výhody vrátane možnosti nakupovať ropu s výraznou zľavou a naďalej mať prístup k zbraniam ruskej výroby pre svoje ozbrojené sily. Preto by nemalo byť prekvapením, že Naí Dillí neprerušuje svoje dlhoročné partnerstvo s Moskvou, ktoré sa datuje od čias studenej vojny.

Napriek tomu, že správanie Indie je pre USA frustrujúce, v skutočnosti sa Dillí nevzdáva liberálneho medzinárodného poriadku, aby zachránilo svoje vzťahy s Ruskom. Napríklad počas účasti na septembrovom samite Šanghajskej organizácie spolupráce Módí pokarhal ruskú agresiu, keď sa pozrel ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi do očí a povedal: “Viem, že dnešná doba nie je dobou vojny, a hovoril som s vami o tom telefonicky.” Keď sa minulý mesiac zdalo, že samit skupiny G-20 na indonézskom Bali sa nedohodne na spoločnom vyhlásení pre rozdielne názory na vojnu na Ukrajine, Naí Dillí údajne prispelo k dosiahnutiu konsenzu, ktorý skupine umožnil vydať formuláciu väčšinou odsudzujúcu Moskvu. Módí tiež vynecháva výročný samit s Putinom, údajne pre jeho hrozby použitia jadrových zbraní na Ukrajine.

India je ochrancom medzinárodného poriadku aj v iných ohľadoch. Napríklad indický minister zahraničných vecí S. Jaishankar dôsledne vyzýval na mierové urovnanie konfliktu na Ukrajine – dokonca aj vtedy, keď bolo diplomaticky nevýhodné vyjadriť tento postoj, ako napríklad počas jeho novembrovej návštevy Moskvy. Džaishankar ani žiadna iná časť indickej vlády nenavrhli, že by takéto mierové riešenie malo byť na úkor územia Kyjeva. Naí Dillí tiež neustále vyjadruje ľútosť nad dôsledkami, ktoré vojna naďalej spôsobuje dodávkam potravín a hnojív, najmä pre krajiny globálneho juhu.

Najdôležitejšie je, že India nie je revizionistický štát. Bez ohľadu na inváziu do Portugalcami ovládaného Goa v roku 1961 sa v drvivej väčšine prípadov vyhýba vojne, pokiaľ nie je napadnutá. A pripojila sa k štvorici, multilaterálnemu fóru podobne zmýšľajúcich demokratických krajín. Hoci sa Naí Dillí zdráhalo angažovať v podpore demokracie v zahraničí, čoraz viac sa v tomto priestore angažuje, či už vo forme školenia afrických a ázijských úradníkov v oblasti volebných a parlamentných systémov, alebo v rámci rozvojovej spolupráce Juh – Juh zameranej na správu vecí verejných a občiansku spoločnosť. India tiež školila zahraničných dôstojníkov o dôležitosti zachovania civilnej kontroly nad armádou, ako aj o úlohe ľudských práv a slobodných médií.

To, že Naí Dillí podporuje liberálny medzinárodný poriadok, však neznamená, že je s týmto usporiadaním úplne spokojné. Ako najľudnatejší a možno najdynamickejší postkoloniálny štát na svete bude India neustále spochybňovať užitočnosť tohto poriadku a bude sa pýtať, či sa krajina príliš drží pravidiel, ktoré opäť stanovili cudzinci. India sa skôr usiluje stať sa súčasťou novovznikajúceho multipolárneho medzinárodného prostredia. Jeden z indických pozorovateľov, Happymon Jacob, nedávno poznamenal, že indickí politici “sa vo svojej podstate považujú za pól medzinárodného systému. … Preto tí, ktorí chcú spolupracovať s Indiou na globálnej scéne, sa musia naučiť zaobchádzať s ‘indickým pólom'”. Dodal, že “otázka, ktorú treba Indii položiť, nie je “na koho strane ste?”, ale “na akej ste strane?”.

Zdá sa, že India sa snaží vstúpiť do tohto nového multipolárneho sveta tým, že sa úplne vyhne súťaži veľmocí – namiesto toho si razí vlastnú, nezúčastnenú cestu. Hoci mnohí vo Washingtone považujú indickú neangažovanosť za vyčkávanie, jej postoj môže byť v skutočnosti pre dnešný medzinárodný systém stabilizujúci: Keďže India nie je v žiadnom tábore, veľká strategická cena, ktorú nemôže vyhrať žiadny blok, znižuje kolektívnu silu každej strany voči ostatným, a tým znižuje vyhliadky na konflikt. Aj to sa zdá byť pozitívom pre udržanie medzinárodného poriadku.

Ak sa Washington domnieva, že Naí Dillí jednoducho prijme každú politiku USA, bude veľmi sklamaný. Naí Dillí sa môže nielen zdržať akcií vedených USA, ako je odsúdenie ruskej agresie voči Ukrajine, ale aj aktívne proti nim vystupovať. Jedným z významných príkladov bol nesúhlas Indie s inváziou do Iraku pod vedením USA v roku 2003 s cieľom odstrániť vodcu krajiny Saddáma Husajna a zlikvidovať jeho údajné zbrane hromadného ničenia. Na druhej strane, ak rozhodnutia USA na svetovej scéne prispievajú k národným záujmom Indie, pravdepodobnosť získania podpory Naí Dillí sa výrazne zvyšuje. Dobrým príkladom bolo rozhodnutie USA odstrániť po 11. septembri 2001 agentov al-Káidy v Afganistane, keďže India zdieľala obavy Západu z potenciálnych teroristických útokov pochádzajúcich z Afganistanu.

Za predpokladu, že India v nadchádzajúcich desaťročiach dosiahne status veľmoci, bude dôležité pochopiť, do akej miery plánuje pokračovať v udržiavaní liberálneho medzinárodného poriadku. Na jednej strane tichá podpora Dillí západným cieľom proti Moskve (aj keď s ňou naďalej spolupracuje) naznačuje, že India bude v budúcnosti uprednostňovať tento rámec. Na druhej strane sa zdá, že ultrarealistické inštinkty Naí Dillí na bilaterálnej úrovni sú v rozpore s týmto prístupom. India sa snaží nebyť zaviazaná žiadnym iným krajinám, a preto by sa mohla rozhodnúť úplne opustiť liberálny medzinárodný poriadok. V konečnom dôsledku je nepravdepodobné, že India ako veľmoc bude udržiavať tento poriadok rovnakým spôsobom ako Západ – ak ho vôbec bude udržiavať. Do veľkej miery to bude závisieť od budúcich medzinárodných okolností a stavu indickej vnútornej politiky.

V najbližšej budúcnosti, na rozdiel od pretrvávajúcich otázok USA o miere angažovanosti Naí Dillí v liberálnom medzinárodnom poriadku, India ukázala, že je angažovaná svojím vlastným, niekedy obmedzeným spôsobom. Samozrejme, zabezpečenie indických národných záujmov bude vždy prvoradé – ako napríklad ropa a zbrane, ktoré India dostáva od Ruska. Okrem toho by si tvorcovia politiky USA mohli uvedomiť, že akýkoľvek ďalší tlak by bol pravdepodobne kontraproduktívny, uzatvára Derek Grossman pre Foreign Policy.