Schönborn skeptický voči “bojujúcemu” kresťanstvu

Viedeň 4. októbra 2017 (HSP/KAP/Foto:TASR/AP-Andrew Medichini)

Skepticky voči tvrdému konfrontačnému postoju voči islamu sa vyjadril kardinál Christoph Schönborn:

„Neviem, či bojujúce kresťanstvo, ktoré nás vyzýva byť silnými proti islamu a bojovať, je to kresťanské v zmysle Evanjelia,“ povedal Schönborn v interview, ktoré viedol spisovateľ Hubert Nowak v novej knihe „Ein österreichisches Jahrhundert. 1918-2018“ (Rakúske storočie) s viedenským arcibiskupom. Vyšla vo vydavateľstve Molden.

Na otázku, či by nemalo Katolícku cirkev tešiť, keď dnes mnohí Európania bránia kresťanský poriadok sveta, a ktorí islam pociťujú ako „cudzie teleso“, kardinál odpovedal s poukazom na sv. Františka Assiského ako na „kontrapunkt“: Sv. František sa v rámci piatej krížovej výpravy zdržiaval na Východe a hľadal kontakt s islamskými nepriateľmi. Na „možno naivnej, ale iste z celého srdca uskutočnenej ceste, František navrhol sultánovi, aby sa stal kresťanom chudobným a bez zbraní“, ako pripomenul Schönborn.

„Sám neodkážem jasne definovať, čo znamená v zmysle Evanjelia stretávať sa s islamom,“ priznal predseda Biskupskej konferencie Rakúska. „Ale jedno je pre mňa isté – existuje tu napätie a to sa nezmizne, keď jednoducho vstúpime do konfrontácie s islamom. Svätým Františkom stanovený osteň bezmocnosti bude kresťanstvo stále musieť trpieť – dnes napríklad v diskusii o utečencoch, migrácii a islame.“

Existoval niekedy „skutočne kresťanský Západ“?

Kardinál Schönborn si položil otázku, „či vôbec niekedy existoval skutočne kresťanský Západ“. Na Západe boli iste „vynikajúci kresťania“ a Európa je nepochybne formovaná kresťanskými vplyvmi a tradíciami – od etablovania Cirkvi v neskorej antike. „Do akej miery bola táto formácia vždy kresťanskou v zmysle Evanjelia, je však iná otázka,“ poukázal kardinál na mnohé konflikty medzi mocou a vierou. Podľa slov Schönborna kresťanstvo „tiež nie je jednoducho integrovateľné do tohto sveta, má tiež charakter cudzieho telesa svojím rozmerom večnosti“.

Kresťanstvo podľa neho na rozdiel od iných náboženstiev a najmä od islamu prinieslo do spoločnosti Európy rozhodujúce „laicistické a sekularizujúce“ fermenty“ – tu Schönborn použil ako „kľúčové slovo“ Ježišov výrok „dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je božie“. To má „nesmierny historický dopad, pretože je to možno po prvý raz v histórii, že sa umožňuje rozlišovanie medzi štátom a náboženstvom, medzi politikou a náboženstvom.

Ježišovo jasné rozlišovanie duchovného od svetského neexistuje podľa názoru Schönborna v nijakom inom náboženstve: „Spoločnosť s náboženstvom sa najsilnejšie kryje prirodzene v islame, ale aj u iných náboženstiev,“ poukázal kardinál na radikálny hinduizmus v Indii, či budhizmus na Srí Lanke.

Dlhá cesta k „pravej náboženskej slobode“

Už v stredoveku boli „nekonečne náročné obraty a konflikty medzi sacerdotiom a imperiom“, medzi pápežom a cisárom, náboženskou a svetskou autoritou, ako pripomenul kardinál. Táto „bipolarita je rozhodujúcim pohonom pre európsku spoločnosť, je základom sekularity štátu, politiky, hospodárstva“.  Súčasne sa tým náboženstvu prisudzuje pozícia, ktorú nie vždy ľahko prijíma – „a síce rozlišovať duchovnú oblasť od svetskej, neoddeľovať to a duchovnú oblasť vidieť ako oplodňujúcu, inšpirujúcu a dodávajúcu hodnoty, ale nie ovládajúcu.“

„Cesta kresťanstva k najprv interkonfesionálnej a potom ešte raz k pravej náboženskej slobode bola dlhá, namáhavo vybojovaná“, uviedol kardinál. „A som presvedčený, že tento pohľad na náboženskú slobodu zodpovedá aj Evanjeliu, ktoré nerobí misie s nátlakom, ktorý chce iným toto presvedčenie nanútiť, ale príkladom, pozvaním a slobodným rozhodnutím. Islam má tu veľmi veľké rezervy bez toho, že by sme ukazovali prstom na islam, pretože pohľad na európske dejiny nám ukazuje, že sme potrebovali veľmi dlho, kým sme sa to naučili.“

Náboženstvo má byť prítomné na verejnosti

Vzhľadom na politické spory o krížoch a šatkách na verejnosti kardinál povedal: „To, že náboženské symboly majú svoje miesto na verejnosti, súvisí s náboženskou slobodou. Náboženské presvedčenia sa ukazujú – pokiaľ nie sú zatlačené do súkromia – v budovách, na obradoch a zvykoch, v hodnotách. Náboženstvo je aj v konvenciách ľudských práv definované ako náboženská sloboda a aj ako niečo verejné. V tom je Cirkev s inými náboženstvami jednotná.“

Právo na prítomnosť na verejnosti majú všetky náboženstvá, ako konštatoval kardinál. „Prirodzene, že sú tu isté proporcie, Keď sa 80 percent Rakúšanov hlási ku kresťanstvu, tak má kresťanstvo iste iný význam ako budhizmus v Rakúsku. Budhizmus nediskriminujeme, keď poukazujeme na kresťanský charakter Rakúska. Čo neznamená, že iným náboženstvám sa má brániť verejne žiť svoje zvyky a znamenia.“

Autor v knihe vedie rozhovor aj s bývalým prezidentom Heinzom Fischerom, Franzom Fiedlerom, aj s vnukom posledného rakúsko-uhorského cisára, Karolom Habsburgom.