Seda Gürkanová prednáša politológiu a európske štúdiá na Filozofickej fakulte UK a je výskumnou pracovníčkou Inštitútu európskych štúdií na Université libre de Bruxelles (ULB) v Belgicku.

Budúcoročné voľby budú pre Turecko rozhodujúce a môžu nanovo definovať jeho vzťahy s EÚ. V súvislosti s rýchlou demokratizáciou Turecka Rada EÚ pre všeobecné záležitosti v júni 2018 účinne pozastavila prístupové rozhovory a akékoľvek kroky smerom k modernizácii colnej únie medzi EÚ a Tureckom. Turecká vláda medzitým stratila záujem o skutočné vzťahy s EÚ, ktoré by si vyžadovali komplexné domáce reformy. Táto patová situácia zredukovala vzťahy na prevažne transakčné.

V súčasnosti je výsledok volieb v roku 2023 vo hviezdach. Nedávne prieskumy verejnej mienky naznačujú, že Cumhur alebo Ľudová aliancia – tvorená stranou AKP (Strana spravodlivosti a rozvoja) Recepa Tayyipa Erdogana a jej ultranacionalistickým spojencom MHP (Strana nacionalistického hnutia) – by mohla v nadchádzajúcich prezidentských voľbách prehrať. Uvidíme však, či sa opozičné strany, ktoré sa zoskupili do Národnej aliancie (The Millet), dokážu dohodnúť na kandidátovi, ktorý by vyzval Erdogana, alebo či predstavia volebný program, ktorý by nadchol tureckých voličov.

Prehlbujúce sa autokratické tendencie

Počas 20 rokov vlády AKP sa Turecko zmenilo z defektnej demokracie na autokraciu. Vládnuca elita sa čoraz viac spolieha na nacionalistický, konzervatívny a majoritný diskurz. Nacionalistická vlna sa stala výraznejšou po voľbách v júni 2018, keď ultranacionalistická MHP a AKP vytvorili volebnú alianciu. Majoritárne chápanie vládnutia zo strany vládnucej elity zhoršilo etnické, náboženské a politické zlomové línie, čo viedlo k politickej a sociálnej polarizácii.

Od neúspešného štátneho prevratu v roku 2016 sa represívne opatrenia prijaté v rámci výnimočného stavu stali trvalými črtami tureckej vnútornej politiky, čím sa v krátkom období vytvorila autoritárska krajina. To sa odráža v Bertelsmannovom indexe transformácie (BTI) pre Turecko z roku 2022, ktorý zdôraznil tri významné výzvy, ktorým krajina čelí: “upevňovanie autoritárstva, ekonomická zraniteľnosť a čoraz konfliktnejšia zahraničná politika”. Hodnotenie politickej transformácie BTI pre Turecko je na úrovni 4,80 z 10 bodov, čo znamená, že ide o “miernu autokraciu”. Tento údaj sa prudko znížil zo 7,25 bodu z 10 bodov v správe BTI z roku 2016.

Domáce zmeny mali aj negatívne zahraničnopolitické dôsledky, keďže Turecko sa stáva asertívnejším regionálnym aktérom a sleduje čoraz viac unilaterálnu líniu zahraničnej politiky. Príkladom sú nedávne operácie Turecka v severnej Sýrii, jeho vrtné aktivity vo východnom Stredomorí od roku 2019 a jeho angažovanosť v Líbyi, ktoré boli všetky uskutočnené s obmedzenou alebo žiadnou konzultáciou so západnými spojencami Turecka. V niektorých prípadoch sa zahraničnopolitické preferencie Turecka dostali do rozporu so záujmami EÚ, napríklad jeho nesúhlas s reštriktívnymi opatreniami, ktoré EÚ prijala voči Rusku.

Na druhej strane, rastúci turecký zbrojársky priemysel a rastúca nacionalistická vlna poskytli živnú pôdu pre tieto jednostranné zahraničnopolitické kroky a prevažne protizápadný a protieurópsky zahraničnopolitický diskurz vládnucej elity. Okrem toho, po prechode Turecka na prezidentský systém v roku 2018 sa turecká zahraničná politika stala menej inštitucionalizovanou, pričom rozhodovanie monopolizoval prezidentský palác. To spôsobilo, že turecké pozície sú zraniteľné voči konjunkturálnym zmenám a krátkodobým záujmom, čo z krajiny robí nepredvídateľného a nespoľahlivého aktéra medzinárodných vzťahov.

Dva scenáre vzťahov medzi EÚ a Tureckom v roku 2023

Zatiaľ čo Turecko sa stalo autokratickejším, pákový efekt EÚ na túto krajinu sa vyparil. Hoci rok 2023 je ťažko predvídateľný, je možné načrtnúť dva potenciálne výsledky tureckej politiky a vzťahov medzi EÚ a Tureckom.

V prvom scenári, ak vo voľbách zvíťazí Ľudová aliancia vedená Erdoğanom, bude pravdepodobne pokračovať v súčasnej domácej a zahraničnej politike. Na oplátku by EÚ rozšírila svoj pragmatický prístup k Turecku, zdôraznila by Turecko ako partnera a uprednostnila by vzťah založený skôr na záujmoch ako na hodnotách. Kým však Turecko v tomto scenári upevní autoritárske tendencie, EÚ a členské štáty by sa naďalej zdráhali nadviazať s Tureckom spoluprácu. Vzťah založený na záujmoch a prioritách EÚ by mohol na druhej strane ešte viac upevniť autokratickú moc Turecka, čím by sa krajina stala ešte nepredvídateľnejšou a asertívnejšou vo svojom regióne.

V druhom scenári, ak sa opozičnému bloku podarí zlomiť 20 rokov trvajúcu vládu Recepa Tayyipa Erdogana, by bolo reálne očakávať proces normalizácie tureckej politiky. Takáto reforma by pravdepodobne trvala dlho, keďže nová vláda zdedí po AKP nefunkčný systém riadenia a hospodárske problémy.

Okrem toho by fungujúcej vláde mohli brániť ideologické rozdiely medzi šiestimi opozičnými stranami. Tieto rozdiely by sa mohli prejaviť najmä v zahraničnej politike v otázke budúcnosti Sýrie, vzťahov s Ruskom alebo Gréckom, či angažovanosti Turecka vo východnom Stredomorí. Je však veľmi pravdepodobné, že nový reformný proces, hoci pomalý a symbolický, by mohol zmeniť vnímanie Turecka zo strany EÚ. To by mohlo pomôcť členským štátom EÚ dohodnúť sa na pozitívnejšom programe, ktorý by zaviedol konkrétne stimuly na udržanie reformného procesu v Turecku, ako je liberalizácia vízového režimu alebo modernizácia colnej únie. V tomto scenári by schopnosť EÚ zapojiť Turecko do reformného procesu zvýšila rýchlosť a udržateľnosť.

To si na jednej strane vyžaduje vybudovanie dôveryhodnosti EÚ v tureckej spoločnosti a presvedčenie verejnosti, že reformy povedú k úzkej integrácii Turecka s EÚ. Na druhej strane by to znamenalo aj obnovenie rámca podmienenosti zahŕňajúceho prísne monitorovanie, jasné podmienky a dôveryhodné stimuly. Len tak môže EÚ zapojiť Turecko do dialógu, vybudovať vzájomnú dôveru, prehĺbiť vzájomné prepojenie a v konečnom dôsledku obnoviť svoj vyblednutý vplyv na Turecko v post-Erdoğanovej ére.