Ťažiteľné zásoby ložiska sa odhadujú na 1,8 bilióna kubických metrov zemného plynu, ktoré sú však takmer úplne vyhradené pre čínskych spotrebiteľov. Na tieto účely bol vybudovaný plynovod Sila Sibíri, ktorým sa plánuje ročne prečerpať do Číny približne 27 miliárd kubických metrov plynu.

Podľa Tatiany Zaborcevovej zo Sibírskeho geografického inštitútu sa dnes východná Sibír vlastne zmenila na “surovinovú špajzu” pre Čínu. A obyvatelia samotnej Irkutskej oblasti, kde sa nachádza plynové pole Kovykta, nemajú možnosť využívať tento prírodný zdroj. Namiesto toho používajú na vykurovanie predovšetkým uhlie a drevo a úroveň plynofikácie domácností dosahuje len 1 %, hoci ruské úrady sľubujú, že v najbližších rokoch sa zvýši na 3,22 %.

V skutočnosti sa zdá, že pre Moskvu je udržiavanie pevných vzťahov s Pekingom oveľa dôležitejšie ako blaho vlastných občanov. V roku 2014 Kremeľ inicioval rozhovory o posilnení politických a hospodárskych vzťahov s Čínou, a to hneď po ruskej anexii Krymu a následnom rozpútaní bojov v Donbase. Tieto udalosti viedli k prvým sankciám voči Rusku zo strany Spojených štátov a Európskej únie, ktoré však v tom čase ešte nedosiahli úplné embargo na ruskú ropu a plyn.

Okrem toho aj po začatí plnohodnotnej vojny Ruska proti Ukrajine vo februári 2022 členské štáty EÚ naďalej nakupovali veľké množstvo ruských surovín, ktoré v skutočnosti pomáhali financovať vojnovú mašinériu Kremľa. Podľa niektorých odhadov mohlo Rusko za rok 2022 utŕžiť takmer 285 miliárd dolárov z predaja energií, najmä z európskych krajín, kým EÚ nezačala odmietať ruské suroviny a nespustila širšiu kampaň na diverzifikáciu od ruských energetických zdrojov.

Za týchto podmienok sa ruská ekonomika, ktorá je životne závislá od vývozu ropy a plynu, začala obzerať po alternatívnych globálnych spotrebiteľoch – a usadila sa predovšetkým v Číne s jej obrovskou ekonomikou. V dôsledku toho sa Rusko na rok 2022 stalo najväčším dodávateľom ropy do Číny a predbehlo Saudskú Arábiu.

Rozšírením vývozu surovín do Číny Kremeľ dúfa, že vykompenzuje straty v silne oslabenom obchode s Európou, hoci Rusko bolo nútené predávať vývoz ropy a plynu svojmu východnému partnerovi s výraznými zľavami, až o 30 % nižšími ako priemerné ceny na svetovom trhu. Kremeľ sa však týmto spôsobom snaží vyriešiť aj politický problém: zabezpečiť neutrálny postoj Číny k ruskej vojenskej kampani proti Ukrajine, keďže Moskva nedokázala vyvolať formálnu podporu Pekingu.

Politicky je však čínsky “drak” opatrný, a preto je nepravdepodobné, že by oficiálne podporil ruskú agresiu proti Ukrajine. Čínska ekonomika, založená na masovej výrobe spotrebného tovaru, sa obáva medzinárodných sankcií, ktoré by mohli byť namierené proti jej aktivitám, ak Peking skutočne vyjadrí aktívnu podporu vojnovému úsiliu Moskvy. Preto sa kalkulácia Kremľa o priateľstve s Čínou “proti Západu” javí ako zbožné želanie. V každom prípade sa v tejto chvíli zdajú byť perspektívne dodávky čínskych zbraní do Ruska veľmi pochybné.

Ak vezmeme do úvahy energetický rozmer, Čína nebude schopná plne nahradiť ruské straty na európskom trhu s ropou a plynom. V dôsledku toho ruské príjmy z predaja komodít v krátkodobom horizonte výrazne klesnú. Alexej Gromov, riaditeľ Moskovského inštitútu energetiky a financií, stanovuje, že zvýšená čínska spotreba ruského plynu môže kompenzovať len približne 20 % týchto príjmov stratených na európskom trhu.

V ruských médiách často kolujú obavy, že Čína by sa jedného dňa mohla násilím zmocniť ruských území na Sibíri a Ďalekom východe. Peking to však nepotrebuje, pretože Moskva sama poskytuje potrebný prístup a zdroje prakticky zadarmo. Čínske spoločnosti dnes vlastnia tisíce hektárov lesov na Sibíri a Ďalekom východe na základe dlhodobých nájomných zmlúv a všetko drevo, ktoré sa z týchto oblastí získava, sa posiela do Číny. Pritom na Ďalekom východe, ktorý má obrovské lesné zdroje, sa nenachádza ani jedna celulózka a papierňa. Je to s najväčšou pravdepodobnosťou preto, že jej výrobky by boli drahšie ako surové guľatinové drevo a Čína má záujem získavať lacné suroviny.

Ruský Ďaleký východ sa tak de facto zmenil na spoločnú rusko-čínsku surovinovú kolóniu. Moskva a Peking pritom len zriedkakedy zohľadňujú záujmy miestnych obyvateľov, čoho dôkazom je neschopnosť miestnych obyvateľov využívať výhody plynového poľa Kovykta v dôsledku značne nedostatočne rozvinutej miestnej infraštruktúry.

Ak sa Čína skutočne snaží vybudovať veľké výrobné zariadenia na Ďalekom východe, potom s najväčšou pravdepodobnosťou presadí niektoré ekologicky nebezpečné projekty. Napríklad v roku 2021 chcela čínska spoločnosť v Ajano-Majskom okrese Chabarovského kraja postaviť najväčší chemický závod na výrobu metanolu na svete. Tento projekt však zmarilo okresné referendum, v ktorom sa proti nemu postavilo 90 % miestnych obyvateľov.

V reakcii na to však ruská Štátna duma prijala zákon týkajúci sa regionálnych orgánov, ktorý zrušil autonómiu miestnych samospráv a spojil ich s “vertikálou moci” Moskvy. Preto takéto miestne referendá už nie sú možné a spojenci Moskvy a Pekingu, ak budú chcieť, budú môcť presadzovať potenciálne nebezpečné projekty bez ohľadu na názor miestneho obyvateľstva. Napriek tomu sa tým frustrácia miestnych obyvateľov neuhasí. Naopak, s najväčšou pravdepodobnosťou to ešte viac vyostrí protestné nálady v regióne, možno až do separatistických predstáv. A ak sa tak stane, Moskva bude takmer s istotou čeliť vojne na dvoch frontoch: na Ukrajine a na Ďalekom východe.