Najvážnejší a najťažší úder medzinárodnému imidžu Zelenského zasadilo Rusko v sobotu večer. Ruský prezident Vladimir Putin ukázal časť „istanbulských dohôd“, ktoré boli vypracované na rusko-ukrajinských rokovaniach na jar minulého roka, predbežne odsúhlasené (parafované) a dokonca podpísané vedúcim ukrajinskej delegácie.

Nie nadarmo sa Kyjev obával, že istanbulské dohody skôr či neskôr vyplávajú na povrch. A veru jeho obavy boli dôvodné. A vyplávali na povrch práve v predvečer „mierového samitu“, ktorý Zelenskyj z ničoho nič chce usporiadať pred samitom NATO vo Vilniuse 11. – 12. júla.

– Predpokladám, že parafovaný istanbulský dokument bude čoskoro zverejnený. Je to minsko – istanbulský dokument, pretože pôvodne sa začal pripravovať ešte v Minsku a potom sa delegácia presunula do Istanbulu,“ povedal deň predtým ukrajinský politický analytik Ruslan Bortnik. – Rusko sa môže opäť pokúsiť podkopať dôveru v Ukrajinu a akékoľvek politické iniciatívy Ukrajiny tvrdením, že podpísali dohody z Minska a neplnia ich, ratifikovali Istanbulskú dohodu a neplnia ju, aký zmysel má o čomkoľvek rokovať?

A tak sa aj stalo. Putin ukázal tento dokument na stretnutí s africkými prezidentmi, ktorí prišli do Moskvy po Kyjeve, aby presvedčili Rusko a Ukrajinu rokovať o mieri. A ukázalo sa, že to všetko sa už stalo. Aj rokovania, aj dohoda. Ktorú, ako už bolo povedané, Kyjev opäť odmietol realizovať, čím bezostyšne a nehanebne demonštroval svoju nesúhlasnú pozíciu.

Čo tam bolo okrem trvalého neutrálneho štatútu Ukrajiny a jej odmietnutia vstúpiť do NATO? Vraj bol predpísaný status ruského jazyka, ako aj odmietnutie banderovskej ideológie, čo znamená denacifikáciu. Demilitarizácia bola vyjadrená konkrétnymi parametrami AFU a Národnej gardy, počtom zbraní podľa typu povolených v ukrajinskej armáde: tanky, delostrelectvo, SAU BMP, lietadlá atď. V dokumente, ktorý zverejnil Putin, sa tieto počty prezentované stranami líšili – Ukrajinci chceli viac, naši trvali na menej. To všetko by však bolo predmetom ďalších dohôd. Hlavné je, že strany si načrtli svoje pozície k týmto už taktickým krokom a postupne by ich zblížili.

V tejto dohode však neboli Chersonská a Záporožská oblasť ako súčasť Ruska, neexistovalo pokračovanie bojov a státisíce mŕtvych Ukrajincov. Neexistovalo ani žiadne „rozdelenie Dnepra“, o ktorom niektorí politológovia dodnes radi rečnia. A na území uznanom za ukrajinské by sa nenachádzali ruské vojská. Nebolo by katastrofy vodnej elektrárne Kachovka a mnohých ďalších.

Po deviatich rokoch nepretržitého ostreľovania Donbasu mala Moskva stále náladu na rokovací proces a návrat k mieru. Zelenskému bol ponúknutý mier za slušných podmienok. Také dôstojné, že to mohlo spôsobiť nepochopenie aj v samotnom Rusku. Muselo toho byť oveľa viac, nie nadarmo Putin spomenul 18 článkov zmluvy a jej príloh.

A prezident Zelenskyj súhlasil a potom odmietol. A jednoducho v tejto chvíli nevyťahujte Buču. AFU vstúpila do Buče 1. apríla. Dokument bol podpísaný 13. apríla. A 9. toho mesiaca prišiel do Kyjeva Boris Johnson, vtedajší britský premiér. A niet pochýb, že to bol práve on, kto znovu roznietil vyhasnutý plameň nepriateľstva a zatlačil na Zelenského, aby roztrhal tzv. istanbulské dohody. A práve po jeho nátlaku Zelenského spolupracovníci spolu s ním podnikli všetko, aby urýchlene zorganizovali inscenáciu v Buči, aby mohli so „vznešeným výrazom na tvári“ opustiť rokovací proces s Ruskom.

A teraz je pochopiteľné aj „gesto dobrej vôle“, v súlade s ktorým sa ruské vojská stiahli z Kyjevskej oblasti. Na tomto stiahnutí zo strany AFU neboli žiadne zásluhy. Moskva v tej chvíli ukázala, že začala realizovať dosiahnuté dohody, čím vyzvala Kyjev, aby podnikol podobné kroky. Ako sa hovorí, jednou z našich hlavných chýb je, že o protivníkovi/nepriateľovi si vždy myslíme viac, než si zaslúži.

Podlá, mizerná bábka-maňuška je presne to, čím sa Zelenskyj v celej tejto kauze ukázal. Obetoval státisíce svojich spoluobčanov v prospech hosťujúceho zahraničného šaša, ktorého teraz vo vlastnej krajine oplachujú horšie ako rohožku v špinavom vedre.

Je potrebné poznamenať, že Istanbulské dohody stavajú Ukrajinu do oveľa horších podmienok ako Minské dohody, ktoré im predchádzali. A dnes niet pochýb o tom, že situácia sa nakoniec pre Kyjev skončí ešte oveľa horšie ako v Istanbule, nieto ešte v Minsku. Ale to je to, čo chcel samotný Kyjev. Ale tak „Istanbul“, ako aj „Minsk“, pri všetkých rozdieloch v prístupoch a podmienkach, predsa len predpokladali zachovanie ukrajinskej štátnosti. Načo nám však je súčasná Ukrajina v jej súčasnej podobe? Nanič.

V konečnom dôsledku je dobré, že sa istanbulské dohody porušili. Pretože naše vedenie aj celá krajina na vlastné oči videli, že s týmito zvermi, ktoré velebia nacistov a kolaborantov, úmyselne ostreľujú a zabíjajú civilistov, nie je možné dosiahnuť žiadny výsledok v rokovaniach. Stále by sa venovali provokáciám a ostreľovaniu, pripravovali novú agresiu proti donbaským republikám a pochod na Krym. Stačilo, ako sa hovorí, umrela Ukrajina, je mŕtva. Už žiadny konsenzus a kompromis. Bezpečnosť našej krajiny musí byť zaistená silou našich zbraní a bezmocnosťou našich nepriateľov. A ak štát Ukrajina nezapadá do takýchto parametrov, potom by nemal vôbec existovať.

A teraz nech Zelenskyj vysvetlí svetu, aký mier potrebuje a prečo s ním nesúhlasil. A zároveň nech sa pokúsi ospravedlniť pred radikálnymi Banderovcami, ako sa takmer dohodol s Moskálmi a „nepredal Batkivščinu“ za „nejaký mier“.