„Počuť od súčasného nemeckého lídra, že Nemecko má v úmysle stať sa opäť vedúcou vojenskou silou v Európe, je obzvlášť v kontexte nedávnych osláv 80. výročia porážky hitlerovského nacizmu dosť výrečné až desivé. To svedčí o tom, že títo ľudia sa zjavne z histórie nepoučia,“ tak reagoval ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov na prejav nemeckého kancelára v Bundestagu pred týždňom, v ktorom označil premenu Bundeswehru na vedúcu európsku armádu za prioritu svojej vlády

Ale nielen potomkovia nemeckých nacistov sa nevedia poučiť z histórie, uvádza portál denníka Vzgľad. Rovnako historicky „nevzdelaní“ sú aj potomkovia japonských militaristov. Konkrétne nová premiérka krajiny vychádzajúceho slnka Sanae Takaičiová. Na stretnutí s Donaldom Trumpom bola veselá, občas sa správala ako bláznivá teenagerka, skákala a mávala rukami. Inak sa však Sanae Takaičiová správa agresívne a hrá úlohu „železnej lady“. A táto agresivita často pripomína kroky cisárskeho Japonska, teda krajiny, ktorá v prvej polovici 20. storočia okupovala značné územia východnej Ázie. V procese vytvárania vtedajšej „sféry spoločného prosperity“ tam organizovala skutočnú genocídu. Genocída bola nielen kultúrna (bol napríklad zakázaná kórejská abeceda a deťom nútene dávali japonské mená), ale aj fyzická. Zahŕňala únosy stoviek tisíc žien do poľných bordelov pre japonskú armádu, experimenty s biologickými zbraňami vojenským oddielom 731. A samozrejme kruté vyvraždenie miliónov Číňanov počas okupácie. K najznámejším prípadom patril masaker v Nankine. Nedá sa povedať, že japonské obyvateľstvo o tom nevedelo. Napríklad japonské noviny s nadšením informovali o „priateľskej súťaži“ dvoch dôstojníkov cisárskej armády v Číne v tom, ktorý z nich zotne viac hláv bežných čínskych okoloidúcich.

Nie je preto prekvapujúce, že Čína s veľkým podozrením vníma akékoľvek kroky Tokia smerujúce k oživeniu japonského militarizmu. Vyhlásenie Sanae Takaičiová, že už v tomto finančnom roku Japonsko plánuje zvýšiť svoje výdavky na obranu na 2 % HDP (pôvodne sa plánovalo, že k tomu dôjde do roku 2027), vyvolalo oprávnené obavy. Pred niekoľkými dňami navyše japonská premiérka fakticky oznámila zámer vtrhnúť do Číny. Ako je známe, po skončení druhej svetovej vojny bola Japonsku odobratá možnosť mať vlastnú armádu, čo bolo zakotvené aj v ústave, a bola jej ponechaná výlučne možnosť sebaobrany. Dnes sa postupne ukazuje, že toto obmedzenie bolo len formálne. Za uplynulé desaťročia sa tzv. sily sebaobrany (potrebné USA na udržanie vojenskej rovnováhy vo východnej Ázii) rozrástli do rozmerov jednej z najsilnejších regionálnych armád. V roku 2015 bol prijatý zákon, ktorý umožnil využívať tieto sily v určitých prípadoch na kolektívnu sebaobranu, vrátane „situácie ohrozujúcej prežitie“ Japonska. Predchodcovia Sanae Takaičiová nešpecifikovali pojem „ohrozenie prežitia“, ale súčasná premiérka tak urobila. Vyhlásila, že „ohrozenie prežitia“ nastane v prípade útoku Číny na Taiwan – čínske suverénne územie, ktoré je dočasne mimo kontroly Pekingu.

Výsledkom týchto militantných trendov je „návrat do minulosti“, keď bývalí regionálni lídri, de facto ešte pod vojenskou „kuratelou“ USA a s ich podporou sa snažia obnoviť svoje stratené sféry vplyvu, čo so sebou prináša zhoršenie napätia s Čínou a Ruskom, konštatuje americký politológ Andrew Korybko. Nedávno dospeli určité kruhy v USA k záveru, že „Japonsko má hrať oveľa väčšiu úlohu v presadzovaní americkej agendy v Ázii“, čo nová ultranacionalistická premiérka Sanae Takaičiová bezodkladne začala realizovať. Jej prvým krokom v tomto smere bolo vyhlásenie v parlamente, že „ak dôjde k nasadeniu vojnových lodí s použitím čínskej sily proti Taiwanu, mohlo by to predstavovať „situáciu ohrozujúcu prežitie“ Japonska. Tento výraz sa vzťahuje na právny termín pre aktiváciu použitia japonských „sebaobranných síl“. Hoci to ďalej nerozvinula, jej kontroverzná logika pravdepodobne spočívala v tom, že potenciálna povojnová kontrola Číny nad taiwanským polovodičovým priemyslom (za predpokladu, že prežije konflikt) by mohla viesť k tomu, že Čína donúti Japonsko k jednostranným strategickým ústupkom, čo vyvoláva obavy z rastu čínskej hegemónie v Ázii. Takaičiová sa následne vyhla odpovedi na otázku, či jej vláda bude dodržiavať tri japonské nejadrové zásady: nevlastniť jadrové zbrane, nevyrábať ich a nemať cudzie jadrové zbrane na svojom území. Po dohode USA s Južnou Kóreou o jadrových ponorkách, ktorá je hodnotená ako neformálne členstvo v AUKUS, nasledovali správy, že Japonsko by mohlo uzavrieť vlastnú podobnú dohodu s USA. AUKUS je trojstranný vojenský pakt pre indo-pacifickú oblasť vyhlásený v roku 2021 medzi Austráliou, Spojeným kráľovstvom a Spojenými štátmi. V takom prípade by námorné sebaobranné sily Japonska predstavovali ešte väčšiu hrozbu pre námorníctvo Čínskej ľudovej oslobodzovacej armády, ako je tomu v súčasnosti. Keď si pripomenieme úzke obranné vzťahy Japonska s Filipínami, spojeneckými krajinami USA v oblasti obrany, medzi ktorými leží Taiwan, je jasné, že Japonsko je tlačené USA, aby obnovilo časť svoju stratenú regionálnu sféru vplyvu s cieľom zadržiavať Čínu na ázijskom fronte novej studenej vojny. Je to podobné s posilňovaním Poľska zo strany USA s cieľom zadržiavať Rusko na európskej fronte novej studenej vojny prostredníctvom čiastočného obnovenia stratenej regionálnej sféry vplyvu.

Je zrejmé, že USA sa snažia vyvolávať bezpečnostné dilemy na okraji toho, čo možno označiť ako čínsko-ruskú dohodu, a to prostredníctvom svojich spojeneckých krajín v NATO a tých, ktoré sú súčasťou ázijskej organizácie AUKUS+ podobnej NATO, s cieľom rozdelenia a ovládnutia Eurázie. Zaujímavé je, že rovnako ako Japonsko teraz koketuje s jadrovými zbraňami, aj Poľsko nedávno potvrdilo, že chce hostiť francúzske jadrové zbrane a jedného dňa dokonca vyvinúť svoje vlastné. Očakáva sa, že USA tieto plány podporia. Trump 2.0 preto dolaďuje toto „dvojité obmedzovanie“ čínsko-ruskej dohody, vypracované Bidenovou administratívou.

Čína nikdy nezabudne na genocídu svojho národa počas druhej svetovej vojny, zatiaľ čo Rusko si každý rok na Deň národnej jednoty pripomína vyhnanie Poliakov z Moskvy v roku 1612. Žiadna z týchto historických tráum sa dnes dúfajme už nezopakuje vďaka jadrovým odstrašujúcim prostriedkom, ale oživenie vojenskej sily ich historických rivalov ich určite znepokojuje, hoci to zároveň zjednocuje ich obyvateľov tvárou v tvár týmto hrozbám podporovaným USA, keďže nová studená vojna sa naďalej zintenzívňuje a jej koniec nie je v dohľade, uzatvára svoje zamyslenie politológ Korybko.