Prológ

Čo sa vlastne deje? Psst. To sa nesmie hovoriť. Aj pred vpádom do Iraku bez povolenia Bezpečnostnej rady OSN (ktorá jediná je oprávnená podľa medzinárodného práva povoľovať medzinárodné sankcie, vrátane vojenských zákrokov), existovali „dôkazy“ o tom, že Irak vlastní zbrane hromadného ničenia. Po útoku a okupácii Iraku sa zistilo, že to bol omyl. Tento omyl ale stál milióny mŕtvych, zničený Irak a desiatky miliárd USD škôd.

Je pravda, že prológom k súčasnej hystérii bola vzbura Ruska nehrať viacej podľa pravidiel nadiktovaných elitami USA a zdráhajúcou sa väčšinou európskych štátov. Lídrami európskych opatrných štátov sú nepochybne Nemecko a Francúzsko. Pred inváziou do Iraku v roku 2003 sa otvorene postavili proti a dokonca vytvorili „spoločný front“ s Ruskom. Známou na celom svete sa stala reč v Bezpečnostnej rade OSN francúzskeho ministra zahraničných vecí Dominique de Villepin.

Ale vtedy prezidentom Francúzska bol Jacques Chirac a nemeckým kancelárom Gerhard Schoeder. USA vtedy dokonca stiahli návrh rezolúcie Bezpečnostnej rady (BR) OSN povoľujúcej vojenský zásah v Iraku. Príčinou bolo že Rusko, Čína ale aj spojenecké Francúzsko hrozili použitím veta v BR OSN. Päť krajín má právo veta v BR: USA, Rusko, Čína, Veľká Británia a Francúzsko. Dnes sa to isté Nemecko a Francúzsko snažia, nie síce otvorene, ale skryto urovnať ostré hrany a dosiahnuť diplomatické riešenie konfliktu okolo Ukrajiny.

Hlavní protagonisti

Hlavní protagonisti sporu sú USA a Rusko. Konkrétnym predmetom sporu sú požiadavky Ruska na poskytnutie právne záväzných bezpečnostných záruk pre Rusko. Rusko požaduje písomné záruky, že NATO sa nebude ďalej rozširovať a tiež žiada stiahnutie infraštruktúry NATO (ale nie členstva v NATO) na stav v roku 1997. Hlavne sa jedná o americké raketové základne v Poľsku a Rumunsku, ktoré oficiálne boli vybudované na obranu pred dodnes neexistujúcimi iránskymi raketami. Keď svojho času Rusko žiadalo písomné vyhlásenie, že základne a možné rozmiestnenie na nich útočných rakiet (relatívne rýchla výmena obranných hlavíc na útočné) nebudú použité proti Rusku, nedostali žiaden písomný záväzok.

A tu sme u jadra sporu. Zo strany USA a teda aj NATO je ochota rokovať o z pohľadu Rusov „drobnostiach“, ale nie o ich hlavných požiadavkách. A takto vlastne vznikol súčasný „ping pong“. Rusi píšu a hovoria o bezpečnostných zárukách a ako odpoveď sú obviňovaní z plánovanej agresie voči Ukrajine a sústredení 100000 – 120000 ruských vojakov na hranici s Ukrajinou. Samozrejme, že v hranom pokri nikto nie je bez viny a stávky sa zatiaľ zvyšovali. Ruské manévre, USA a NATO manévre atď. Ale veľkú vojnu nechce nikto. Druhá vec je lokálna vojna.

Krym

Z pohľadu USA a EU v roku 2014 prebehla na Ukrajine revolúcia a Rusko napadlo a anektovalo Krym a zaútočilo na Donbas. Táto pozícia je veľmi dobre známa. Ale nie je známa ruská pozícia.

Z pohľadu Ruska na Ukrajine prebehol nezákonný štátny prevrat a nová pučistická vláda nebola priznaná autonómnou vládou na Kryme a Donbasom. Prečo nezákonný puč? Prezident Janukovič bol legálne zvoleným a priznaným prezidentom Ukrajiny. Počas Majdanu bola uzatvorená dohoda medzi Janukovičom a vtedajšou opozíciou o urovnaní konfliktu. Podľa dohody ozbrojená opozícia mala odovzdať zbrane a polícia sa mala na oplátku stiahnuť z centra Kyjeva. Dohodu podpísali ako garanti ministri zahraničných veci Nemecka a Poľska a predstaviteľ Francúzska.

Polícia sa stiahla, a ozbrojené oddiely opozície zbrane neodovzdali. Práve naopak. Obsadili vládne budovy. Janukovič ušiel z Kyjeva do Charkova na východe a s ním aj množstvo jeho poslancov. Okyptený parlament ho protiústavne zosadil z funkcie a zakázal ruštinu ako druhý úradný jazyk na Kryme a celom juhovýchode Ukrajiny. A tiež bol podaný návrh na vypovedanie dohody o pobyte ruského čiernomorského loďstva v Sevastopoli, kde nepretržite od roku 1783 sídlila ruská čiernomorská flotila. Udalosti sa dali do pohybu a skončili sa vyhlásením nezávislosti Krymu a Sevastopoľu a znovu zjednotením s Ruskom. O udalostiach v Sevastopoli a právnom porovnaní vyhlásenia nezávislosti Kosova a Krymu sme písali tu, tu.

Donbas

Separatistické a nepriznané Donecká a Luhanská republiky sú dôležitou časťou súčasného konfliktu. V puči v roku 2014 ukrajinská armáda chcela vojensky potlačiť povstanie na Donbase. Keďže Donbas na rozdiel od Krymu nemal autonómiu, Rusko oficiálne neuznalo povstanie na Donbase. Napriek tomu po leteckom bombardovaní Donecka a hlavne Luhanska Rusko pomohlo povstalcom a začali sa rokovania v Minsku o prímerí a vyriešení konfliktu. Boli podpísane dve Minské dohody.

Okrem Ukrajiny a nepriamo tiež Donecka a Luhanska, dohody boli podpísané aj Ruskom, Francúzskom a Nemeckom. Základom dohôd bolo prímerie, zachovanie územnej celistvosti Ukrajiny, ale tiež poskytnutie autonómie Donbasu, ktorý má mať právo používať ruský jazyk, mať vlastnú ozbrojenú domobranu, políciu, súdy, prokuratúru a tiež právo privilegovaných vzťahov s Ruskom. Ako obyčajne, niektoré iné časti Minských dohôd sa dajú rôzne interpretovať.

Ale pravdou zostáva, že nefunguje ani len prímerie. Ukrajina nehodlá plniť Minské dohody, čo asi Rusku tiež vyhovuje, lebo povstalci sú väčšinou etnickí Rusi, za cárskeho Ruska boli jednoznačne ruskou guberniou (do sovietskej Ukrajiny ich pričlenil Lenin) a ako takí majú silnú podporu medzi ruským obyvateľstvom.

Koncentrácia ukrajinských vojsk na Donbase

Zatiaľ čo média zaplavujú svet správami o bezprostredne hroziacej invázii ruských vojsk na Ukrajinu, cudne sa mlčí o koncentrácii ukrajinských vojsk a nacionalistických oddielov fašistickej orientácie na línii prímeria na Donbase. Ruské zdroje hovoria o sústredení asi 120000 – 130000 ukrajinských vojsk, vyzbrojených ťažkými zbraňami, dodanými hlavne USA, Veľkou Britániou a Kanadou. V tejto súvislosti ruskí predstavitelia viackrát vyhlásili, že pokiaľ by Ukrajina chcela riešiť konflikt na Donbase vojensky, Rusko nedopustí genocídu obyvateľstva Donbasu. Putin spomenul genocídu na Donbase aj počas tlačovej konferencie s nemeckým kancelárom Olafom Scholzom.

Z tohto vyplýva, že značná časť ruských jednotiek je sústredená z druhej strany hranice ako odstrašenie pre prípadný ukrajinský útok na Donbas. Treba tiež spomenúť, že drvivá väčšina 15000 obetí vojny na Donbase sú civilné obyvateľstvo, vrátane detí na území separatistických republík. To, že v západnej tlači sa o týchto obetiach píše ako o obetiach ruskej agresie, je považované v Rusku za vrchol cynizmu a pokrytectva.

Veľa vojen sa začína kvôli tomu, že niektorá zo strán konfliktu zle odhadne reakciu druhej strany. Rusko je tiež ochotné urobiť kompromisy. Ale netreba si robiť ilúzie. V prípade útoku na Donbas Rusko zasiahne, lebo verejná mienka v Rusku nedovolí vraždiť etnických Rusov na Donbase. Hlavná rozbuška možnej vojny nie je toľkokrát ohlasovaná invázia na Ukrajinu, ale vzplanutie novej vojny na Donbase.

Nikto nechce veľkú vojnu. Ale lokálna by sa asi hodila USA a Veľkej Británii (Anglosasom). Nepriateľské Rusko by malo hospodárske straty a bolo by zamestnané konfliktom na Ukrajine. Kto by sa zabíjal? Blízki Slovania medzi sebou. Ani Rusi ani Ukrajinci (a najmä tí rusko-hovoriaci) nechcú bratovražednú vojnu. Do nej Ukrajinu hucká dodávkami zbraní, vojenským výcvikom a neustálou rétorikou o invázii niekto iný. USA s Veľkou Britániou nepriamo fakticky podnecujú Ukrajinu na ofenzívu na Donbase. Tak sa zdá, že ukrajinskí politici si začínajú uvedomovať vážnosť situácie. V poslednej dobe ani ruskí ani ukrajinskí predstavitelia nepotvrdzujú „nadchádzajúcu vojnu“.

A už vôbec nie obyčajní vojaci, či v Rusku, na Ukrajine alebo na Donbase. Zaujímavé je aj to, že ukrajinskí oligarchovia, množstvo politikov a poslancov ako aj ich rodiny v posledných dňoch opustili Ukrajinu, ktorú zachvátila panika (aj kvôli evakuácii mnohých diplomatov a napríklad premiestneniu amerického veľvyslanectva do Ľvova). A obyčajní vojaci by mali umierať?
Ďalším momentom je to, že v prípade konfliktu by sa natrvalo zatvoril severný prúd 2 a možno aj tranzit plynu a ropy cez Ukrajinu s katastrofickými následkami pre EU a hlavne Slovensko.

A kto by na tom zarobil? Nie tak náhodou americké plynové a ropné spoločnosti? A čo by sa stalo s priemyslom EU, zbaveného relatívne lacných ruských surovín? Bol by stále konkurencie schopný? A nie je náhodou Rusko (vďaka západným sankciám a proti-sankciám) najväčším exportérom pšenice? To Rusko, ktoré ešte nedávno dovážalo skoro všetky potraviny a veľa ľudí sa nad Rusmi pohŕdavo smialo a ešte aj teraz smeje? A čo ruské hnojivá? Okrem energetickej katastrofy a vysokej inflácii EU priemysel prestane byť konkurencie schopný na svetových trhoch. Už teraz ceny plynu, elektrickej energie, potravín a iných surovín dramaticky stúpajú na svetových trhoch.

A čo Slovensko?

Bolo by skutočne dobré si uvedomiť na Slovensku, že v prípade porušenia prímeria a ukrajinského útoku na Donbas Rusko zasiahne. Bez ohľadu na „pekelné“ sankcie, odpojenie od systému SWIFT ( umožňuje finančné operácie a platby) alebo trvalé odpojenie severného prúdu 2, Rusov to neodradí. Oni prídu na pomoc obyvateľstvu nepriznaným Doneckej a Luhanskej republike.

Niekto sedí za veľkou mlákou, ale my sedíme rovno na druhej strane dverí. Čo robiť? Neprilievať olej do ohňa. Práve naopak, snažiť sa presvedčiť mocných tohto sveta aby sa rokovalo. Anglosasi nerozumejú Rusom a ani Rusi im veľmi nerozumejú. Napríklad britská ministerka zahraničných vecí nepovažovala Voronež a Rostov za ruské územia. Tvrdila na tlačovej konferencii v Moskve, že veľká Británia nikdy neuzná Voronež a Rostov ako ruské územia. Čo k tomu dodať? Britská ministerka zahraničných vecí. My sa musíme snažiť napomôcť zmiereniu napätia. Sme Slovania. Blízki sú nám aj Rusi aj Ukrajinci. Tu je šanca pre našu renomovanú diplomaciu.

Takisto pri hľadaní kompromisov a politických riešení krízy sa musíme oprieť o krajiny, s ktorými máme spoločné alebo podobné záujmy. A to sú hlavne Nemecko a Francúzsko. Sú nám kultúrne a mentálne bližší ako Anglosasi. A navyše máme veľmi podobné hospodárske a geopolitické záujmy. EU môže byť konkurencie schopná za podmienky úzkej spolupráce medzi EU a Ruskom.

Povedané po lopate, Rusko je významným potencionálnym trhom pre EU a môže zabezpečiť lacné a konkurenčné suroviny pre priemysel EU. Na druhej strane USA sú ďaleko za mlákou a ich obchod s Ruskom je zanedbateľný. V roku 2020 bol obchod tovarmi medzi USA a Ruskom 21,7 miliárd USD oproti 174,3 mld USD v prípade EU. Ale napríklad obchod Ruska a EU spadol kvôli sankčnej vojne dosť radikálne z 246,5 mld USD v roku 2017. Rusko a USA sa vzájomne dopĺňajú, ale USA a EU sú si v mnohom konkurenti a USA v prípade zemného plynu konkurujú s lacnejším ruským plynom. V mnohom záujmy EU a USA si odporujú.

Čo sa týka konfliktu okolo Ukrajiny, Nemecko a Francúzsko sú pod silným americkým tlakom. Napriek tomu aj prezident Macron aj kancelár Scholz išli do Kyjeva a Moskvy počúvať a rokovať. A už vidíme prvé skromné výsledky. Zatiaľ sa cesta do priepasti zastavila. Ako ukázali rokovania medzi Nemeckom, Francúzskom a Ruskom rozumná dohoda je možná. A pomohla by hlavne Slovensku. Vďaka Nemecko a Francúzsko za Váš kompetentný prístup, diplomaciu a snahu o hľadanie kompromisu. Ale tak sa zdá, že my sme sa vydali cestou servilnosti, následnej zbytočnej konfrontácie a prilievania oleja do ohňa.

Dezider Štefunko

Vzájomne si pomáhame

Vážení čitatelia, ďakujeme Vám, že ste si prečítali článok a ak si myslíte, že si zaslúži, aby si ho prečítali viacerí, poprosíme vás o zdieľanie pomocou tlačidla f – zdieľať, ktoré nájdete pod článkom. Pomôžete tak rozšíriť informačné pole o faktoch, ktoré sa z iných médií verejnosť nemá ako dozvedieť.