Ako všetko v reálnom živote, ani medzinárodné právo nie je čierno-biele a jednoznačné. Mnohokrát ustanovenia rôznych právnych noriem si protirečia alebo sa dajú rôznym spôsobom interpretovať. A potom do toho vstupujú rozličné súdy, ktoré svojimi rozhodnutiami alebo „poradnými názormi“ vytvárajú precedensy určujúce, ktoré kolízne normy majú prioritu pred inými.

Navyše súdne rozhodnutia sú tvorené sudcami, ktorí v prípade medzinárodného práva pochádzajú z rôznych krajín s rozmanitými právnymi systémami. Čiže je aj dôležité zloženie súdu, to jest koľko sudcov pochádza z krajín, ktoré majú podobný právny systém alebo tiež ich politicko-geografická príslušnosť.

Napríklad Anglosaské krajiny majú podobný právny systém a teda pravdepodobnosť podobných právnych názorov je vysoká. A do všetkého vstupuje aj politika a záujmy štátov. Je to síce nepriamy vplyv, ktorý si ale nikto nikdy oficiálne neprizná. A častokrát politici sa konformne prispôsobujú vačšinovým názorom, respektívne názorom momentálne dominujúcich štátov. Je to veľmi ľudské. To isté vidíme aj v každodennom živote.

Poďme sa pozrieť na prípad Kosova a Krymu.  Prehratou bitkou na Kosovom poli 28. júna 1389 historické Srbsko na skoro päťsto rokov stratilo svoju nezávislosť.  Čo sa týka Kosova, až v roku 1913 Srbsko znovu získalo Kosovo. Medzitým prisťahovalectvo Albáncov a odchod srbského obyvateľstva spôsobili, že sa demografické pomery radikálne zmenili. Prevažne moslimskí Albánci sa postupne stali väčšinou.

Posledná fáza histórie Kosova sa písala od roku 1999. Vojna v Kosove a bombardovanie Juhoslávie letectvom NATO trvalo od 24. marca do 10. júna 1999. Výsledkom bolo okolo 3000 obetí a desiatky miliárd dolárov škôd. Dvesto tisíc Srbov bolo prinútených opustiť svoju historickú vlasť Kosovo.  Vojna sa uskutočnila bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN, ktorá jediná má v kompetencii zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, riešenie sporov a konfliktov, vyhlasovanie medzinárodných sankcií a povolenie vojenských akcií proti narušiteľom mieru. Následne v roku 2008 Kosovo vyhlásilo jednostranne svoju nezávislosť.

Dejiny Krymu boli zložité. Vystriedalo sa tu množstvo národov. Práve tu v Krymskom Chersonese bol pokrstený v roku 988 Vladimír, knieža Kyjevskej Rusi. Po tatárskom vpáde do Ruska (Kyjevskej Rusi) sa Tatári stiahli na dnešný Krym a založili Krymské chánstvo, odkiaľ podnikali nájazdy do dnešného Ruska a Ukrajiny. Odhaduje sa že okolo troch miliónov ľudí bolo unesených a predaných  do otroctva.

Stáročné vojny sa skončili pripojením Krymu k Rusku v roku 1783.

V roku 1954 Ukrajinec Chruščov bez referenda rozhodol o pripojení Krymu k sovietskej Ukrajine v rámci ZSSR. Vtedy toto rozhodnutie nemalo veľký význam. Zmenili sa iba administratívne hranice vnútri ZSSR.

Keď sa Sovietsky zväz začal rozpadať, na Kryme vyhlásili referendum, na ktorom sa v januári 1991 až 93 percent vyslovilo za štatút autonómnej republiky v rámci ZSSR. Následne v septembri 1991 Najvyššia rada Krymu vyhlásila štátnu suverenitu Krymu.

Ale keď sa ZSSR rozpadol, vtedajší ruský prezident Jeľcin vytvoril medzinárodno-právny precedens. Podpísal, že Krym nie je súčasťou nového Ruska. Dovtedy všade na svete uznávali že Krym je ruský. Bol to práve Jeľcin kto vytvoril nové medzinarodné hranice Ruska, nie západná Európa alebo USA. Ale v medzinárodnej politike sa za chyby vždy platí.

Po zvrhnutí legálne zvoleného prezidenta Ukrajiny Janukoviča „Majdanom“ autonómna republika Krym odmietla priznať legitímnosť novej moci na Ukrajine.

Prvý zákon prijatý „usmerneným“ parlamentom v Kyjeve bol zákon o zákaze používania ruštiny v niektorých oblastiach Ukrajiny. Druhým navrhovaným zákonom bolo vypovedanie zmluvy o pobyte ruskej námornej flotily v Sevastopoli. Táto ruská námorná základňa je tam nepretržite od roku 1783.

Udalosti sa dali do pohybu a skončili sa referendom a vyhlásením nezávislosti Krymu od Ukrajiny 17. marca  a následným znovuzjednotením Krymu s Ruskom (z pohľadu USA a EU sa ale hovorí o annexii).  Krymskí dobrovoľníci (samoobrana), ale aj jednotky ruskej námornej flotily v Sevastopoli  blokovali a odzbrojili ukrajinské jednotky na Kryme. Väčšina ukrajinských vojakov a dôstojníkov vstúpila do ruskej armády.

Aké je právne porovnanie prípadu Kosova a Krymu z pohľadu medzinárodného práva?

Medzinárodné právo pozná 2 princípy týkajúce sa vyhlasovania nezávislosti:

1. Sebaurčovacie právo národov, obsiahnuté v Kapitole 1, článok 1, časť 2 Charty OSN, ktorá hovorí okrem iného o rovnakých právach a sebaurčovacom práve národov

2. Územná celistvosť štátov, obsiahnutá v Kapitole 1, článok 2, časť 4 Charty OSN, ktorá hovorí okrem iného o územnej celistvosti štátov

Čiže existujú dva princípy ktoré si ale fakticky protirečia. Po jednostrannom vyhlásení samostatnosti Kosova 17. februára 2008, bojkotované srbskými poslancami,  Srbsko podalo v 2009 žalobu na Medzinárodný súdny dvor OSN v Haagu proti samostatnosti Kosova. Toto bol prvý prípad že jednostranné vyhlásenie nezávislosti bolo posudzované Medzinárodným súdnym dvorom.

Poradný názor Medzinárodného súdneho dvora z 22. júla 2010 hovorí, že vyhlásenie nezávislosti Kosova neporušilo medzinárodné právo, lebo medzinárodné právo neobsahuje žiadny zákaz vyhlásenia nezávislosti. Zo 14-tich sudcov 10-ti hlasovali za a štyria boli proti. Za boli sudcovia z Japonska, Jordánska, USA, Francúzska, Nemecka, Nového Zélandu, Mexika, Brazílie, Somálska a Veľkej Británie.  Proti hlasovali sudcovia zo Slovenska, Sierra Leone, Maroka a Ruska.

Týmto nezáväzným poradným názorom bol ale fakticky vytvorený precedens, ktorý dal prioritu princípu sebaurčovacieho práva národov pred princípom územnej celistvosti štátov. Ale je veľa štátov, ktoré zastávajú názor, že precedens nebol vytvorený lebo Kosovo bolo osobitným prípadom (napríklad USA a väčšina štátov EU).

Čo sa týka Krymu, 11. marca 2014 poslanci Najvyššej rady autonómnej republiky Krym a sevastopoľskej mestskej rady prijali rozhodnutie o tom, že v prípade pozitívneho výsledku referenda, Krym ako nezávislý a suverénny štát požiada Ruskú federáciu o prijatie do Ruskej federácie na základe medzištátnej dohody.

V tomto rozhodnutí sa priamo odvolali okrem iného na Kapitolu 1, článok 1, časť 2 Charty OSN o sebaurčovacom práve národov a poradný názor Medzinárodného súdneho dvora OSN z 22. júla 2010 o vyhlásení nezávislosti Kosova, v ktorom sa uvádza že  jednostranné vyhlásenie nezávislosti časťou štátu neporušuje medzinárodné právo.

Referendum na Kryme a v Sevastopoli sa uskutočnilo 16. marca 2014. Na referende okolo 96 percent obyvateľov Krymu a mesta Sevastopoľ hlasovalo za znovuzjednotenie s Ruskom. Nasledujúceho dňa, 17. marca Najvyššia Rada Krymu vyhlásila nezávislosť Krymu od Ukrajiny a požiadala o prijatie republiky Krym a Sevastopoľa do Ruskej federácie.

Nakoniec, 18. marca 2014 bola podpísaná dohoda o znovuzjednoteni Krymu s Ruskou Federáciou. Treba dodať že podľa Charty OSN je pripojenie novovyhláseného štátu k inému štátu súčasťou realizácie práva na sebaurčenie.

Z praktického hľadiska treba povedať, že nezávislé Kosovo bolo k 9. februáru 2019 priznané 102 štátmi z 193 členských štátov OSN (53 percent).   Nezávislé Kosovo bolo uznané Kanadou, USA, Austráliou a tiež 23 štátmi EU (okrem Slovenska, Španielska, Grécka, Cyprusu a Rumunska).

Na druhej strane, také významné štáty ako Čína, India, Brazília, Argentína alebo Rusko neuznávajú Kosovo ako nezávislý štát.

To znamená že Kosovo stále nie je členským štátom OSN. Situácia s Krymom je komlikovanejšia, keďže drvivá väčšina štátov neuznáva Krym ako súčasť Ruska.

Posledná rezolúcia Valného zhromaždenia OSN, ktorá je nezáväzná (záväzné sú rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN) zo 17. decembra 2018 vyzýva Ruskú federáciu stiahnuť jej ozbrojené sily z Krymu a skončiť dočasnú okupáciu ukrajinského územia.

Za rezolúciu hlasovalo 66 štátov, 19 bolo proti a 72 sa zdržalo.

Záverom sa dá povedať že otázka Kosova a Krymu nie je doriešená a asi ani v dohľadnej dobe doriešená nebude.

Slovensko neuznáva ani nezávislosť Kosova, ani pripojenie Krymu k Rusku. Treba tiež ale pripomenúť že Slovensko nezaviedlo sankcie voči Kosovu. Na druhej strane zaviedlo sankcie voči Krymu a Ruskej federácii.

Dezider Štefunko