Natalia Naročnickaja podstatu tohto konfliktu vo svojej knihe „Rusko a jeho miesto vo svete; za čo a s kým sme bojovali“ vysvetľuje takto: „   Podstata tkvie v plnej a definitívnej démonizácii komunistického stalinistického Sovietskeho zväzu. K dosiahnutiu tohto cieľa bolo nutné komunistický ZSSR stotožniť s hitlerovským nacistickým režimom a privliecť zadnými dvierkami už neexistujúci ZSSR pred akýsi virtuálny norimberský tribunál“.

No súdiac podľa interpretácií niektorých historických udalostí, nepriateľom Ruska ani toto stotožnenie komunistického ZSSR s nacistickým Nemeckom nestačí. Pohľad Západu na rozsah represií v ZSSR nás chce presvedčiť o tom, že v sovietskom Rusku si vlastní ľudia povraždili viac obyvateľov, než nacistická hitlerovská invázia počas Veľkej vlasteneckej vojny, ktorá stála Sovietsky zväz asi 27 miliónov životov ( pritom vojakov padlo asi 8,7 miliónov). Za hranicami ZSSR vychádzali knihy autorov ruskej národnosti, kde počty obetí sovietskeho režimu zodpovedali tejto propagandistickej požiadavke.

Najznámejšou osobou v tomto smere je Alexander Isajevič Soľženicyn, ktorého publikácia „Súostrovie Gulag“ udáva počet obetí sovietskeho režimu vo výške 66 miliónov osôb. Spisovateľ, od roku 1970 nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, čerpal číselné údaje od profesora štatistiky Ivana Alexejeviča Koškina (v emigrácii na Západe píšuceho pod pseudonymom Kurganov). Že Soľženicyn čerpal od Kurganova, je zrejmé z citátu jeho rozhovoru pre španielsku televíziu z marca 1976: „Profesor Kurganov nepriamou metódou vypočítal, že od roku 1917 do roku 1959 iba následkom vnútornej vojny sovietskeho režimu proti vlastnému národu, to znamená následkom usmrtenia hladom, kolektivizáciou, vysídľovaním roľníkov na likvidáciu, väznicami, tábormi a zastrelením – iba následkom toho u nás zahynulo, vrátane našej občianskej vojny, 66 miliónov ľudí…   Podľa jeho výpočtov sme v Druhej svetovej vojne stratili následkom pohŕdavého a krutého neprimeraného vedenia 44 miliónov ľudí!. Takže celkom sme následkom socialistického systému stratili 110 miliónov ľudí!“

Zamerajme teraz pozornosť na to, čo na danú tému hovoria domáce ruské zdroje. Uvedieme dva. Prvým zdrojom je správa z roku 1954, ktorú si nechal vypracovať N. S. Chruščov a druhým prameňom je práca prof. Zemskova, ktorému sa v čase perestrojky a glasnosti otvorili dvere do štátnych archívov.

Nikita Chruščov, ktorého vláda v ZSSR nabrala od začiatku ostrý protistalinský kurz (nemal teda v úmysle zľahčovať zločiny stalinského obdobia), nariadil v tomto smere šetrenie, ktorého výsledkom je nasledujúce hlásenie z roku 1954:

1.februára 1954
Tajomníkovi ÚV KSSZ súdruhovi Chruščovovi N. S.

V súvislosti so signálmi od mnohých osobností v radoch ÚV KSSZ o nezákonných rozsudkoch za kontrarevolučné činy v minulých rokoch  Kolégiom OGPU (Объединённое государственное политическое управление при СНК СССР), trojkami NKVD ( Наро́дный комиссариа́т вну́тренних дел ), osobitných komisií, vojenského kolégia, súdmi a vojenskými tribunálmi a v súvislosti s vašimi pokynmi o nevyhnutnosti preskúmať prípady osôb odsúdených za kontrarevolučné zločiny  toho času sa nachádzajúce v táboroch a väzniciach, hlásime: v čase od roku 1921 do teraz za kontrarevolučné trestné činy bolo odsúdených  spolu 3 777 380 osôb, z toho 642 980 k trestu smrti, 2 369 220 osôb k uväzneniu v táboroch  väzniciach po dobu do 25 rokov, 765 180 osôb k vyhnanstvu a vysídleniu. Z celkového množstva odsúdených, bolo približne 2 900 000 odsúdených Kolégiom OGPU, trojkami NKVD a Osobitnými komisiami. Asi 877 000 súdmi, vojenskými tribunálmi, špeciálnymi a vojenskými kolégiami.

…Je potrebné poznamenať, že na základe Ustanovenia CIK a SNK ZSSR (ЦЕНТРАЛЬНЫЙ ИСПОЛНИТЕЛЬНЫЙ КОМИТЕТ СССР, СОВЕТ НАРОДНЫХ КОМИССАРОВ ) СССР) z 5. novembra 1934,na Osobitnom zasadnutí  NKVD ZSSR, ktoré sa uskutočnilo 1. septembra 1953, bol konštatovaný počet 442 531 odsúdených osôb, z toho k trestu smrti 10 101 osôb, k strate slobody 360 921, k vyhnanstvu a vysídleniu ( v rámci hraníc štátu) 57 539 osôb a k iným spôsobom potrestania ( vysídlenie za hranice, navýšenie doby straty slobody, povinné liečenie) – 3 970 osôb…
Generálny prokurátor R. Rudenko
Minister vnútra S. Kruglov
Minister spravodlivosti K. Goršenin

Ako je zrejmé z uvedeného dokumentu, celkom od roku 1921 do začiatku roku 1954 na základe politických obvinení bolo k trestu smrti odsúdených 642 980 osôb, k strate slobody 2 369 220, k vyhnanstvu 765 180. Je tiež potrebné mať na pamäti, že nie všetky rozsudky boli vykonané. Napríklad od 15. júla 1939 do 20. apríla 1940 za dezorganizáciu táborového života a výroby bolo odsúdených na trest smrti 201 väzňov, no potom časti z nich bol trest smrti zmenený na trest odňatia slobody na 10 – 15 rokov. V roku 1934 bolo v táboroch 3 849 uväznených  odsúdených na smrť, ktorým sa trest zmiernil na trest straty slobody.

Podľa druhých archívnych dokumentov z tohto obdobia, počet odsúdených za kontrarevolučné a iné osobitne nebezpečné hospodárske priestupky za obdobie 1921 – 1953 predstavuje: ťažké tresty- 799 455; tábory, kolónie a väzenia – 2 634 397; vyhnanstvo a vysídlenie 413 512; iné tresty – 215 942. Celkom odsúdených 4 060 306 osôb.

Pod „inými trestami“ máme na mysli sledovanie človeka, povinné liečenie, alebo vysídlenie za hranice. Treba vziať do úvahy, že do uvedenej štatistiky sa dostal významný počet kriminálnych živlov. Ide o to, že na jednom z uložených zväzkov v archíve, na základe ktorého bola zverejnená táto štatistika, nachádza sa poznámka napísaná ceruzkou: „Celkom odsúdených za roky 1921-1938 je 2 944 879 osôb, z nich 30% (1,062 milióna) – kriminálnici“. V tejto súvislosti celkový počet „represirovaných“ neprevyšuje cifru 3 milióny.

Koncom 80-tych rokov bol vykonaný výskum komisiou, ktorú viedol člen – korešpondent Akadémie vied ZSSR J. Pospelov. Do nej patril aj hlavný vedecký pracovník histórie Akadémie vied ZSSR Viktor Nikolajevič Zemskov. Zemskov je v Rusku i na Západe považovaný za odborníka na politické represie, roky pracoval s dovtedy utajenými dokumentmi. Výsledky výskumu Zemskova sú nasledovné: Za 72 rokov sovietskej moci boli podrobené represiám okolo 4 milióny ľudí, z ktorých 828 tisíc bolo odsúdených k najvyššiemu trestu. Z toho 682 tisíc (teda vyše 82%) pripadá na roky 1937 – 1938. Na ostatných 70 rokov sovietskej periódy pripadá celkom 146 tisíc odsúdených na smrť, teda niečo okolo 18%.

Z týchto údajov je zrejmé, že ruská strana nepopiera fakt represií počas existencie ZSSR. Len ich rozsah sa zásadne líši od toho, aké cifry udávajú západné zdroje. Veď tie sú aj 20-násobkom toho, o čom svedčia archívne údaje. Okrem toho, že bolo množstvo nevinne väznených i popravených, boli spáchané aj trestné činy kriminálneho charakteru, vedomé sabotáže, spiknutia, záškodníctvo a iné protištátne činy, ktoré sa v tej dobe trestali ináč ako dnes. Neboli všetci nevinní podobne, ako 1.januára 1990 po Havlovej amnestii z  tisícov väzňov neboli všetci politickí, ako si to mysleli niektorí na Západe.

Mieru zveličenia rozsahu týchto represií by som ukázal na takomto príklade:

Počas Druhej svetovej vojny bolo zo Slovenska deportovaných v dvoch etapách spolu asi 70 tisíc židovských spoluobčanov. Predstavme si, že by sa našiel spisovateľ, ktorý by toto číslo vynásobil dvadsiatimi a vydával tento počet za hodnoverný. Vychádza nám číslo 1,4 milióna. Samozrejme, že toto číslo spôsobuje totálny rozvrat v demografickej štruktúre vtedajšieho Slovenska (Podobne tak 66 miliónový, či dokonca ešte väčší  úbytok obyvateľov ZSSR by obrátil hore nohami celú demografiu bývalého ZSSR, čo sa nestalo) . Akú vážnosť by mal dnes takýto autor na Slovensku? Kto by zdvihol ruku za postavenie sochy takémuto spisovateľovi?

Ešte pre zaujímavosť: Súostrovie Gulag bolo autorom dopísané v roku 1968. V roku 1973 vyšlo v Paríži. Soľženicyn bol vyhostený zo ZSSR 13.februára v roku 1974. Zaujímavý je spôsob, ako sa dielo i celý osobný archív spisovateľa fyzicky dostalo na Západ: Jedným z kanálov prevozu boli diplomatické služby. Zástupcom vojenského atašé USA v ZSSR bol vtedy William Eldridge Odom. Ten pomohol vyviesť za hranice najväčšiu časť archívu Soľženicyna ešte pred jeho vysídlením z vlasti. W. Odom bol profesionálnym agentom. Na takúto akciu musel mať príkaz od svojho nadriadeného z Washingtonu. A tento príkaz na vyvezenie archívu disidenta za hranice ZSSR mohol byť vydaný jedine na základe splnenia dvoch predpokladov: Buď v momente prevozu archívu disident už bol naverbovaný tajnými službami. Alebo tieto tajné služby plánovali v budúcnosti použitie spisovateľa pre svoje ciele za hranicami. S Odomom sa po roku pobytu v Amerike Soľženicyn stretáva aj osobne.

William Eldridge Odom bol od roku 1977 do roku 1981 vojenským konzultantom poradcu prezidenta Spojených štátov pre otázky národnej bezpečnosti Zbignieva Brzezinského. Od roku 1981 bol zástupcom rozviedky náčelníka štábu pozemného vojska SŠA. Od roku 1982 mal hodnosť generálmajora. Od roku 1984 bol generálporučíkom. Od roku 1985 bol riaditeľom Agentúry národnej bezpečnosti a šéfom Centrálnej bezpečnostnej služby (National Security Agency) Spojených štátov amerických. Jeho meno je zvečnené v Sieni slávy Vojenskej rozviedky SŠA. Po odchode do dôchodku sa utiahol do ústrania v štáte Vermont, zhodou okolností vo vzdialenosti asi hodinovej jazdy autom od domu Soľženicyna. Ale toto uvádzam len tak mimochodom, čisto ako zaujímavosť…

Dnešné Rusko je v pohľade na osobu Soľženicyna rozdelené do troch hlavných skupín. Väčšina zaujíma k tomuto  „nobelovščikovi“ ľahostajný postoj. Pre druhých je Soľženicyn „великий русский писатель“ a pre tých tretích je Alexander Isajevič „великий русский предатель“.

Ku ktorej skupine patríš ty, vážený čitateľ?

Tibor Korečko