Napriek tomu, že sa v masmédiách hovorí o osobnostiach kandidátov, v podstate ide o výber politických strán a budúci poslanci sú vo vlastnej strane neraz v postavení izolácie. Odchodom do Bruselu strácajú reálny kontakt so svojimi stranami. Doterajší systém umožňuje voličovi vybrať len jednu politickú stranu a v nej dať preferencie iba dvom kandidátom. Výstižnejšie by bolo, keby občan mohol vyberať všetkých 14 poslancov zastupujúcich celú našu republiku v EP, a nevyjadrovať sa len k dvom, navyše z jednej politickej strany.

Veď členom EÚ je Slovenská republika ako zvrchovaný štát a nie jej politické strany kypiace rozpormi. Narúša sa tak suverenita štátu, ktorý touto cestou nemá možnosť vyjadriť jednotnú vôľu svojich občanov inak než prostredníctvom súperiacich vnútroštátnych politických strán, ktoré sú často bez reálneho vplyvu na riadenie materského štátu. Niekomu musí veľmi vyhovovať takéto oslabenie štátnej moci na prospech štruktúr združujúcich európske štátne strany podľa sociálneho zamerania zavedeného ešte marxistami.

Voliči chápu podstatu takej manipulácie lepšie než mnohí politici. Vedia, že ide len o aktuálnu popularitu danej strany v čase konania volieb do EP a o tú sa v našej republike vždy s primeraným predstihom postarajú masmédiá v rukách cudzincov, s prispením dobre zaplatených domácich redaktorov.

Očividné nepravdy

Nie bezdôvodne predpokladaná existencia volebných manipulácií v priebehu našich prezidentských volieb mohla byť, podľa prezentovaných výsledkov, zopakovaná aj vo voľbách do EP. Nuž, je na voličoch dnešných i budúcich, dokedy budú tolerovať a podporovať takéto postupy. Do budúcnosti už to aj s protestmi zrejme bude stále ťažšie, lebo jednostranné obviňovanie nepohodlných politikov i aktivistov zo všetkých možných neľudskostí vrátane fašizmu sa zo strany aktuálnej moci začína stupňovať.

Na ich zneváženie je používaná autorita i prostriedky všemožného vplyvu a v podstate sa tak nielen oficiálna vládnuca hierarchia, ale aj mienkotvorné zákulisie opierajú o fašistické metódy. Diktujú vôľu svojho záujmu a ich hlavným argumentom býva pritom informácia poprekrúcaná do účelovej podoby. Očividné nepravdy, odtrhnuté od evolúciou potvrdených, a teda prirodzených vzťahov medzi ľuďmi a subjektmi v spoločnosti, sú lživo prezentované ako vedecky podložené pravdy. Za takých okolností je oprávnené podozrenie, že napokon bude väčší fašista ten, kto vlastné fašistické metódy skrýva za obviňovanie iných z fašizmu.

Veď toho, kto im stojí v ceste, prostredníctvom štátnej moci a masmédií potláčajú, diskriminujú a manipulujú aj jeho okolím. Popri tom sa oháňajú čarovným slovom demokracia, sloboda či ľudské práva v oblasti každého významného hnutia. Napriek tomu, že také hodnoty verbálne presadzujú, je to len ich novodobá maska, za ktorú sa skrývajú. V podstate idú proti nim.

Výrok hodný inkvizítora

Potvrdzujú to okrem iného samotné vyhlásenia predsedu EK Jeana-Clauda Junckera, ktorý nedemokraticky presadzuje svoju predstavu o demokracii, čím ju mení na svoje záujmy. Pre poľské noviny sa mal vyjadriť, že bez ohľadu na výsledok volieb budú kandidáti euroskeptikov blokovaní, aby neobsadili dôležité posty v EÚ, a ďalej pokračuje: „Určité štáty si občas dovolia nejaký stupeň neposlušnosti podľa toho, ktorá politická strana v nich akurát získala moc. Som presvedčený, že o pár rokov nás to už obťažovať nebude.“

Výrok hodný stredovekého inkvizítora. Možno jeho a jeho poskokov to naozaj obťažovať nebude. Oni to všetko hádam budú považovať aj za prínos spoločenskému progresu. Lenže čo na ich postupy majú povedať občania štátov, v ktorých sa zatiaľ presadzujú zákony podľa jeho predstáv, a ktoré napríklad na Slovensku spôsobili stav, ktorý ani vo vidinách jeho žiarivých perspektív jednotnej EÚ povzbudivý nie je.

Pripomeniem len všeobecne známu situáciu s nekvalitou potravín a mnohého priemyselného tovaru dodávaného do východnej časti EÚ, či nechutne rozdielnu, samozrejme, v náš neprospech, hodinovú mzdu za rovnakú prácu. Tak načo by volič márnil svoj čas, keď je vopred o všetkom rozhodnuté. Nie náhodou je situácia podobná v ďalších členských štátoch EÚ. Tesne pred európske parlamentné voľby načasované ohlásenie odstúpenia britskej premiérky Terezy Mayovej to len potvrdzuje.

Obmedzovanie slobody

Podivný, ak nie len na naklonenie si radikalizujúceho sa voliča zameraný, bol aj „osobný“ voličský program mnohých kandidátov, neraz v zaujímavom rozpore s nominujúcou ho politickou stranou, čo sa dalo zvládať len mimoriadnou výrečnosťou. Ale radšej verme všetkým, že svoj propagovaný zámer chceli v úprimnosti realizovať.

Tak či tak, budovať spoločne jednotnú Európu len na to, aby veľké štáty oslabili a napokon pohltili národy menšie, aby z práce ľudí vzišlo len posilnenie monopolov v súkromných rukách, aby kvalita výrobkov zámerným zásahom manažérov klesala v nádeji, že sa tým posilní dopyt po nových výrobkoch, nájde vyváženosť v zachovaní výrobných kapacít, pracovnej a kúpnej sily, je scestné. S takými cieľmi riadenia ani rastúca kybernetizácia spoločnosti neprináša možnosť zbaviť ľudí zaťažujúcej mechanickej práce. Práve naopak. Namiesto toho, aby možnosť automatizácie vo výrobe i spravovaní spoločnosti bola zužitkovaná na skracovanie týždenného pracovného času, predlžovanie dovolenky a voľného času pracujúcich vôbec, vytvára hrozbu nezamestnanosti, čím prehlbuje ich závislosť od zamestnávateľa a iných moc vlastniacich subjektov. Tam by sa mali sústreďovať mozgové a programové kapacity politických strán usilujúcich sa o moc v Európe. S takým programom však neprišli ani Hrdličkove štruktúry.

Akoby sa zámerne zabúdalo, že cieľom a hlavnou úlohou vedy, výskumu a vývoja techniky nie je vytváranie podmienok na obmedzovanie slobody človeka všemožným monitoringom či zvyšovanie jeho závislosti od vlastníkov, ale rast jeho možností a slobody. Má mu to poskytnúť viac príležitostí uplatniť jeho biologické danosti. Lenže na ľudský žiaľ, tam nijaká eurokomisia nesmeruje. Pričom iné cesty, podľa praxe, vedú akurát ku konfliktom záujmov, ktoré budú rastom možností deštrukčných technológií stále nebezpečnejšie.

Vo vleku sponzorov

EÚ sa snaží okliešťovať suverenitu a zvrchovanosť národných štátov na to, aby nateraz posilnila nadnárodné monopoly v súkromných rukách. Tie sú zamerané na zväčšovanie svojej dominancie a ziskov. Ich produkčné kapacity už vzrástli natoľko a sú také pohotové, že prekračujú potrebu trhu a spolu s obchodom a finančníkmi diktátorsky podmieňujú politiku. Regulácia je nevyhnutná, ale regulačným kľúčom má byť pohodlie a prospech tvoriaceho, pracujúceho človeka. Nie prospech degenerujúceho potomka, po zisku bažiacich a na vlastnú diktátorskú moc systém demokracie zneužívajúcich, dedičných obchodníkov.

Pevne zakotviť dĺžku pracovného týždňa na štyri dni sa zatiaľ neobjavuje v programe ani jednej politickej strany. Neobjavuje sa ani v žonglérskej rétorike žiadneho nádejného poslanca EP či NR SR. Asi ešte nevnímajú politický dosah úrovne rozvoja techniky ani variácie možností ponúkané kybernetizáciou spoločnosti. Keďže sledujú len svoj osobný prospech ako parciálnu časť prospechu svojich politických strán a platia nutnú daň svojim politickým vodcom, sú vo vleku udalostí a sponzorov. Do akých hodnôt sa sústreďuje náplň volebných kampaní a odpútavanie nášho vedomia od reálnej politickej moci si síce voliči uvedomujú čoraz ostrejšie, ale kam sa touto cestou oficiálnej moci dostávame, ešte zostáva pre nich za oponou.

Roman Stopka

Autor je predseda politickej strany Práca slovenského národa (PSN), www.psn.sk