Pripúšťam, že máme priveľa pronárodných strán. Stačila by jedna, hádam dve. Pravda, keby boli pronárodné a proštátne naozaj, nielen propagandisticky. Navyše, načo vôbec potrebujeme pronárodné strany, keď máme svoj štát!

Privysoký počet strán

A vôbec, celkový počet politických strán v republike je privysoký. Pravda je tiež taká, že niektoré, pôvodne štátotvorné strany aj zanikli a ich bývalí predstavitelia iste pociťujú výčitky svedomia, že to dopustili a radi by skutok napravili. Prečo vzniklo toľko pronárodných strán? Nuž zatiaľ žiadna vláda, hádam okrem tej Mečiarovej, nedržala dôsledne kurz, kde by bol hlavný cieľ vládnutia a priori podmieňovaný záujmom štátu. Tie ostatné sa z rôznych dôvodov príležitostne odkláňali od národných a štátnych záujmov i od autority domácej inteligencie a zavrhli jej poznanie. Menšími či väčšími manipuláciami sa napokon stali bábkami v cudzích rukách a prešli na opačnú stranu.

Šidlo vo vreci neutajíš, a tak sa časom stále jasnejšie začalo ukazovať, že riadenie smeruje k oslabovaniu štátnosti, mrhá nielen štátnymi zdrojmi, ale i príležitosťami na štátny rozvoj a priam znemožňuje domácim ľuďom uplatňovať svoj tvorivý potenciál. To nezostalo bez následkov. Orabovali nás o energetické a kvalitné ľudské zdroje a čoskoro sa to isté stane so zdrojmi prírodnými. Dostali sme sa do takej politickej, ekonomickej i finančnej závislosti od cudzích autorít, že naši vládni predstavitelia sú vo svojom snažení neraz natoľko bezradní, že ani nevedia, aké následky svojimi podpismi pod rôzne záväzky na SR váľajú. Generáciami nekompetentných vlád sa nahromadilo toľko závažných problémov, že je ohrozená funkčnosť a vnútorná stabilita štátu.

Do vedenia štátu boli pretláčaní ľudia, ktorí ho nechceli. Slúžia zahraničiu, o pozitívne riadenie štátu nemajú záujem, štát znefunkčňujú. Nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že tí, ktorým bola zverená štátna moc, sa správajú, akoby ho mali v árende. Horšie než keby ho, nedaj Bože, vlastnili. Kto sa môže diviť, že v podmienkach, keď na celej čiare zlyhávajú riadiace štruktúry, vznikajú nové strany s významnou podporou voličov. Samozrejme, že to oslabuje dôveryhodnosť a mocenskú pozíciu tých strán, ktoré už v parlamente sú. Ale ruku na srdce. Zaslúžia si dôveru za to, čo doteraz nastvárali? Ak im budeme ďalej povoľovať už aj tak privoľnú uzdu, kam nás dovedú? Predsa nemôžeme spokojne spať v koči, ktorý nám uchmatol pripitý kočiš a valí sa s nami neznámo kam. Niekto môže namietať, že racionálnejšie by bolo spevniť pronárodnú orientáciu vnútri existujúcich strán. Lenže tam je vnútrostranícka verchuška natoľko zabarikádovaná, že je nemožné presadiť zmeny. Taká je dnešná realita.

Vlasteneckí politici

Toľko k pozorovateľným javom. Kaluž je mútna a veľká, ale ako z nej von? Postoj politickej strany Práca slovenského národa k zjednocovaniu pronárodných a proštátnych síl je rozhodne pozitívny. Času do nových volieb nie je nazvyš. Pozorovanie doterajšieho politického diania nás však naučilo, že zjednocovanie politických síl s pronárodnou a proštátnou orientáciou nebudú schopní uskutočniť ľudia zištní, prospechárski a ani mocibažní, lebo tí chcú voličský potenciál len ovládnuť a podriadiť ho svojim skrytým záujmom. Ľudia tohto typu ľahko rozdávajú sľuby, ale napokon vždy oddelia dané slovo od jeho realizácie do skutočných hodnôt a pronárodnosť sa tým zmení opäť na prázdnu frázu, slúžiacu len na odovzdanie mandátu moci voliča do rúk nehodných vykonávateľov. To sa v priebehu dvadsaťšesťročnej existencie nášho štátu prihodilo neraz a procesne vždy ľahko.

Takže poukazovať na roztrieštenosť pronárodných aj proštátnych síl je len jedna stránka veci. Treba vidieť a jasne si uvedomiť, že príčiny vzniku samotného trieštenia majú na svedomí mnohí minulí, ale ešte aj dnes aktívni politici, označujúci seba samých za pronárodných. Čas posilnil významnosť hodnôt, na ktoré sa pri tvorbe štátu pozabudlo. Posun od nadšenia zo vzniku samostatného štátu je natoľko veľký, že za trieštenie pronárodných síl sa pohodlne ukryl aj zámer rozbiť štát. Vidieť to a reálne východisko nehľadať, len spomínať staré zásluhy, ktoré sú nesporne obrovské, v podstate predstavuje nedostatok rozhodnosti. Áno, zásluhy treba oceniť a na to má štát dostatok nástrojov. Ale zásluhami nemožno riadiť štát. Venujme radšej svoj čas hľadaniu riešení schopných obstáť v budúcnosti. To sa týka rovnako politických strán, ako aj personálnej politiky.

Rozdiel medzi zjednotením a ovládnutím

Treba dať odpoveď aj otázke, na akej platforme chceme zjednocovať pronárodné sily. Naša strana zaujíma stanovisko, že možné to je len na platforme zvrchovanej, nezávislej, suverénnej SR, s celistvým územím  a nedotknuteľnými hranicami. Na platforme slobodného občana s štátom chránenými právami a nedotknuteľným majetkom získaným zákonnou cestou. Štát sa musí stať akcieschopný činiteľ v uplatňovaní inštitúcie moci na ochranu štátotvorného obyvateľstva a odolný voči akýmkoľvek zahraničným okupačným tendenciám. Kto oslabuje tieto hodnoty, nemá v úmysle zjednocovať našu najbytostnejšiu kvalitu, lebo je proti štátu, národu i občanom a klame seba aj iných. Zjednocovať môžu len tí, ktorí tieto hodnoty ctia. Tu musíme vylúčiť každé chytráčenie i pokrytectvo skôr, než sa prejaví. Niet inej cesty. Treba pripomenúť všetkým romantickým nadšencom i organizátorom, že rozdiel medzi zjednotením a ovládnutím predstavuje hrozbu, a tú treba vylúčiť. Potrebné je pamätať aj na mnohé iné súvislosti. Napríklad, iste ste si všimli, že aj „médiami uznávané“ najvýkonnejšie osobnosti, združujúce pronárodný i proštátny potenciál, nesú meno Harabin a Mečiar. Má to však aj stránku inú. Tieto mená boli vždy schopné zjednotiť opačnú stranu, teda dostať opozičných politikov do nerozbornej jednoty proti nim. Ako dôkaz tvrdenia nech poslúžia štatistiky z volieb prezidenta s ich účasťou. Stav pretrváva. Treba siahnuť k inovačnej a iste aj asymetrickej taktike, ak chcú byť pronárodné sily úspešné. Rovnako tak sa zabúda na fakt, že politika je prepojená s ekonomikou.

Východiskom je JEDNOTA!

Časť politikov sa hrnie do zjednocovania pronárodných strán, a hoci je nastolený celonárodný problém, na podivenie konajú odtrhnuto od občanov. Ale ľudí zjednocuje práca, respektíve jej výsledky v podobe príjmov a výplat. V tejto oblasti však dominujú poskytovatelia práce, malí i veľkí podnikatelia a tí zostávajú mimo zorného poľa zjednocovateľov. Ich pronárodnosť ani proštátnosť nikto neskúma. Pričom väčšina z nich získala podniky i zdroje na ich renováciu z pôvodného majetku štátu privatizáciou za veľmi výhodných podmienok. Tie hodnoty boli vytvorené duševnou a fyzickou prácou našich občanov. Prečo ich ignorovať a neumožniť im prejaviť svoju politickú orientáciu? Patria na čelo zjednocovania pronárodných síl, veď predstavujú mimoriadnu kvalitu odbornosti, riadenia a obchodu. Likvidáciou samostatného štátu stratí väčšina občanov viac, než si dnes dokážu pomyslieť. Najviacej však stratia ekonomickí kapitáni, aj keď budú v stratách na rade ako poslední, ujde sa im prinajlepšom miesto manažéra vo vlastnom podniku.

Možnosť víťazstva protinárodných a protištátnych síl vo voľbách 2020 je reálna. Národ všetko vidí a tak ľahko sa už oklamať hádam nedá, len sa ťažko rozhoduje odísť zo zaužívaných chodníčkov, súc zvyknutý na určité osoby a ich spôsoby. Východiskom je JEDNOTA!

Roman Stopka

Autor je predseda politickej strany Práca slovenského národa, www.psn.sk

Článok pôvodne vyšiel v mesačníku Extra plus č. 8/2019, www.extraplus.sk