Môj profil 
Predplatné
Aby sme pochopili kontext, treba si pripomenúť zopár reálií. Sýria bola až do takzvanej arabskej jari jednou z najvyspelejších krajín na Blízkom východe. Na rozdiel od mnohých svojich susedov nedisponovala veľkým nerastným bohatstvom, o to viac museli jeho vládcovia dbať na to, aby vytvorili čo najlepšie spravovaný efektívny štát. Miera vzdelanosti, dostupnosť a kvalita zdravotníctva boli na takej úrovni, že jej to mohli závidieť aj mnohé, naoko oveľa rozvinutejšie krajiny. No a predovšetkým to bol v podstate sekulárny štát, v ktorom boli práva náboženským menšín slušne garantované. Bolo to okrem iného spôsobené aj tým, že vládnuca dynastia Asadovcov pochádza z alavitov, ktorí tvoria sotva trinásť percent sýrskeho obyvateľstva. Na druhej strane práve táto skutočnosť dáva záruky aj iným konfesiám, napríklad maronitským kresťanom, že nebudú prenasledovaní a že ich práva budú garantované.
Zároveň treba zdôrazniť, že Sýria je v podstate umelý výtvor. Vznikla nelogicky a neorganicky, jednoducho tak, že kolonizátori na mape vytýčili hranice a vytvorili štát, v ktorom sú ako šiíti (väčšinoví), tak sunniti, alaviti, rôzne kresťanské denominácie, Kurdi, jezídi a podobne. Náboženská a etnická rôznorodosť Sýrie bola v podstate vždy časovanou bombou, ktorá potichu tikala a čakalo sa len na rozbušku.
Sýria bola ako väčší sused značne exponovaná na riešení libanonského konfliktu a pôsobila aj ako akási predlžená ruka svojho top spojenca Iránu. Už samotná skutočnosť, že Sýria je po Libanone jednoznačne najumelejší a najheterogénnejší štát s množstvom vnútorných pnutí, mala viesť k veľmi opatrnej ingerencií mocností k vývoju v tejto krajine. Ako vieme, nestalo sa.
Stabilná Sýria ako sekularizovaný štát skončila v okamihu, keď Západ začal podporovať tie najmilitantnejšie islamistické skupiny. V roku 2011 vypukla občianska vojna, v ktorej nebolo dobrých a zlých, boli len zlí a horší. Niet pochýb o tom, že krutosť, cynizmus a zištné záujmy hrali oveľa väčšiu rolu než snaha o nastolenie stabilného a, nedajbože, spravodlivého systému. Sýria sa ponorila do ťažkej občianskej vojny, v ktorej sa vojnové zločiny v rovnakej intenzite vyskytovali na oboch stranách. Ako vieme, práve nestabilita v Sýrii bola hlavným a najsilnejším spúšťacím bodom pre veľký exodus do Európy po takzvanej balkánskej ceste v roku 2015.
Konflikt v Sýrii prepukol v roku 2011 a v podstate až do konca minulého roka prešľapoval na mieste, žiadna zo strán konfliktu nedominovala, a životné podmienky obyvateľov sa stále zhoršovali. Zmena nastala až v čase, keď Ruská federácia prevzala strategickú iniciatívu a podporila oficiálnu sýrsku vládu na čele s Baššárom al-Asadom. Nasadenie ruskej vojenskej techniky spôsobilo, že islamisti sa dostali do ťažkej defenzívy a zdalo sa len otázkou času, kedy budú úplne eliminovaní. No a práve v tomto čase sa uskutočnil útok chemickými zbraňami v Dúme, ktorého obeťou bolo prevažné civilné obyvateľstvo. Zdá sa, že to bol posledný pokus, ktorým chceli islamskí teroristi zvrátiť situáciu na bojisku.
Pravidlá hybridnej vojny sú všeobecne známe. Zábery na úbohé deti zasiahnuté otravnými plynmi veľmi ľahko dokážu zmobilizovať svetové spoločenstvo proti podlému agresorovi. Otázne je, kto je tým agresorom. Na to však už žiadne dôkazy potrebné nie sú. Toho predsa v našom prostredí určujú médiá a vlády konajú na ich objednávku. Letecké útoky na sýrsku infraštruktúru boli trápnym a falošným gestom. Vlády USA, Británie a Francúzska, bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN, teda hlboko nelegitímne a v priamom rozpore s medzinárodným právom, zaútočili na Sýriu. Cieľ je jasný, naznačiť Rusku, ktoré ich v podstate z politického riešenia sýrskeho konfliktu vytlačilo, že mu nemienia prenechať plnú strategickú iniciatívu.
V čase uzávierky tohto článku pritom vyšla agentúrna správa, že v Dúme našli chemické laboratórium, v ktorom islamistickí teroristi vyrábali spomenuté otravné plyny. Záver je teda jasný. Asadova vláda nemala s útokom nič spoločné. Veľmociam však takmer nikdy nejde o pravdu, ale vždy len o záujmy. A tisíce obetovaných ľudí sú len vedľajšie straty v tejto cynickej hre.
Politológ Roman Michelko
Text vyšiel aj v SNN
.jpg)
.jpg)
