Môj profil 
Predplatné
Posledným prejavom tejto taktiky bola zverejnenie plného znenia nahrávky Procházku a Matoviča. Komické a paradoxné na tom boli už prvé reakcie po zverejnení. Ako vždy za všetko mohol Smer. Matovič až neskôr k tomu dodal, že okrem Smeru takéto predčasné zverejnenie celej nahrávky najviac vyhovovalo Procházkovi. Vo svojich úvahách sa dal strhnúť k nebývalej miere úprimnosti, keď verejne deklaroval svoj plán zverejniť celú nahrávku až tesne pred voľbami s cieľom čo najviac poškodiť Procházku. Nakoniec sa ukázalo, že nahrávku zverejnil šéf volebnej kampane strany Sieť Radovan Choleva. Takýmto predčasným zverejnením chcel čo najviac umenšiť kolaterálne škody, ktoré jeho šéf Procházka inkriminovaným rozhovorom napáchal.
Podstatné je, že z nahrávky sme sa v zásade nedozvedeli nič nové, resp. to, čo sme sa dozvedeli, svedčí len o tom, že s pravicou je to ešte podstatne horšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Dvaja harcovníci z mladých pušiek poriadne nakladali svojim starším kolegom – vyplavenie toľkej špiny, vzájomných podrazov, ohováračiek dáva prípadnému zlepencu len minimálnu šancu na dlhodobejšie prežitie. O kvalite vzťahov v opozícii napríklad svedčí vetička o tom, ako je stará pravica falošná a aké nevyberavé metódy používa proti svojim mladším kolegom: „Oni v zákernosti si nič nezadajú so smerákmi, akurát nemajú toľko možností…“ Takéto rozhovory unikajú málokedy, ale ak sa tak stane, sú veľmi dôležité, strhávajú totiž politikom masku a v plnej ohyzdnej nahote ukazujú skutočný charakter „ctihodných“ politikov. Podobnú kauzu si pamätáme, keď exprezident Schuster napísal svoje memoáre o koaličných vyjednávaniach v roku 1998, ako aj zhrozené reakcie jeho partnerov, keď ich chcel vydať. Vtedy nastal paradoxný či skôr absurdný jav, keď neskoršieho prezidenta natvrdo cenzurovali jeho koaliční partneri, čo nakoniec viedlo k podstatne neskoršiemu vydaniu jeho memoárov. Znova sa tak potvrdila Mečiarova definícia stupňovania slova nepriateľ – teda nepriateľ, úhlavný nepriateľ, (potenciálny) koaličný partner.
Každopádne, necenzurované rozhovory našich výtečníkov len potvrdili to, čo aj tak takmer všetci tušia. Je osviežujúce čítať, že o kvalitách Jana Fígeľa si aj jeho najbližší potencionálni spojenci myslia v podstate to isté, čo jeho principiálni kritici. V krátkosti by sa to dalo zhrnúť do nasledujúcich bodov. Regionálne štruktúry v KDH sú neskutočne lačné po tom, aby boli znova pri vláde a ich líder Figeľ ich nevie nijako ukočírovať. Je len prejavom slabosti a malej prirodzenej autority Figeľa, že nedokázal zabrániť koalíciám so Smerom pri župných či komunálnych voľbách. Z toho potom logicky vyplýva, že s elektorátom KDH treba niečo robiť. Riešením by asi bolo viac prezentovať konzervatívne krídlo v OĽaNO, aby sa oslabilo slabé a nedôveryhodné KDH. Persóny, ktoré to majú vykonať, sú predovšetkým Škripek, Kuffa či Vašečka. (Škripek sa medzitým stal poslancom v Europarlamente, keď sa mu podarilo z tretieho, teda nezvoliteľného miesta kandidátky vykrúžkovať Matovičovho bratranca Viskupiča). Otázne je, ako by sa KDH správalo, ak by ho OĽaNO stlačilo na 5 – 6 % . Podobné úvahy sa viedli aj ohľadom reakcie Bugára, resp. SMK. Obava, že by mohli spolupracovať so Smerom, je značná. Nakoniec, dnes si už skoro nikto nepamätá, že vedenie Mostu – Híd v roku 2012 aj keď už päť minút po dvanástej schválilo vstup do koalície so Smerom. Keďže v čase rozhodnutia už táto ponuka nebola relevantná, táto skutočnosť sa nijako nemedializovala.
Zverejnenie rozhovoru Matoviča s Procházkom však okrem nastavenia zrkadla pravici malo aj mnoho ďalších dôsledkov. Ako sme už spomenuli, šéf volebnej kampane Siete ho „odpálil“ so značným časovým predstihom aj preto, lebo z neho jasne vyplýva, že na Procházku pripravil Matovič poriadny podraz. Séria provokatívnych otázok mala jasný a jednoznačný cieľ nachytať ho na hruškách, a potom to maximálne politicky zneužiť. Takéto pomery v budúcej potencionálnej širokospektrálnej koalícii neveštia nič dobrého. Už v jednom z predchádzajúcich komentárov som konštatoval, že ak sa niečoho stará pravica obáva viac ako Fica, tak je to Matovič, na ktorom by mala byť závislá. V tomto zmysle má potom jasnú logiku aj vyhlásenie predsedu Mostu – Híd Bugára: „Ak bude Igor Matovič so svojím zoskupením OĽaNO v budúcom parlamente, zabráni vzniku alternatívy voči vláde Smeru-SD.“
Naopak Matovič preukázal nielen obdivuhodne hrubú hrošiu kožu, ale aj veľmi silný žalúdok, keď na oplátku povedal: „V záujme vytvorenia alternatívy voči vláde Smeru-SD a SNS je ochotný spolupracovať aj s politikmi, o ktorých by najradšej ani bicykel neoprel.“ Za týchto okolností by vyjednávania o prípadnej širokej koalícii mohli slúžiť ako námet do absurdnej hry. A aj keď mám veľký rešpekt pred predstavivosťou povedzme Samuela Becketta (najznámejšieho autora absurdných hier), to, čo by táto čeliadka stvárala počas a prípadne aj po „uplácaní“ podobnej širokej a nekonzistentnej koalície, by ďaleko presahovalo jeho predstavivosť a všetky jeho absurdné drámy by len bledli závisťou nad činnosťou tohto panoptika.
Bugár na rozdiel od Matoviča ako jedinú alternatívu voči Smeru vidí len v koalícii strán Most-Híd, KDH a Sieť. Toto zoskupenie však sotva naškrabe 30 % hlasov, de facto to teda znamená, že stará pravica a Procházka ostane v opozícii, alebo sa zaprie a bude predsa len spolupracovať so Smerom.
Zdá sa, že diagnóza slovenskej pravice je podstatne horšia, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Samozrejme, nie je možné s absolútnou istotou vylúčiť, že o necelý rok nesúrodý pravicový zlepenec za istých okolnosti (ak sa do parlamentu dostane SMK, alebo SaS, prípadne obe tieto strany) prečíslia zisk Smeru a SNS. To však samo o sebe nebude zárukou dlhodobejšej zmeny kurzu. Nestabilita takejto vlády by bola tak veľká, že sotva jej možno predpovedať väčšiu životnosť než rok. A potom by sa pravdepodobne, rovnako ako v roku 2012, vrátil Smer s oveľa väčšou silou, než mal v čase, keď vládu odovzdával.
Politológ Roman Michelko
.jpg)
.JPG)
