Bratislava 21. novembra 2014 (HSP/Foto:TASR)

V súvislosti s oslavami dvadsiateho piateho výročia Novembra akosi absentuje hlbšia diskusia o hodnotách, charaktere, resp. prioritách, ktoré definujú našu spoločnosť. Ak by sme mali vystihnúť esenciu dnešnej spoločnosti, je založená na dvoch pilieroch. Nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva a formálna alebo deklarovaná politická sloboda. Nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva bez ohľadu na spôsob jeho nadobudnutia potom logicky rezultovala do súčasnej oligarchickej spoločnosti, v ktorej ekonomická, súdna, mediálna a politická moc sú skrz-naskrz prerastené a stávajú sa akousi novou totalitou. To potom v konečnom dôsledku relativizuje takzvané politické slobody, pretože ekonomické elity už dávno ovládajú tie politické.

Rozmeňme si to na drobné. Vo verejnej debate sa stále viac hovorí o kríze tradičných strán. A skutočne, tradičné konzervatívne či sociálnodemokratické strany sú na ústupe a čoraz silnejšie sa na politickej scéne etablujú akoby protestné strany, čo je však len kamufláž, keďže za nimi stoja tí najbohatší oligarchovia. Dlhodobo sa vytvára dojem, že tradičná politika sa už prežila a štát sa má riadiť ako firma. Verejná debata sa posunula a sploštila. Hlavný politický diskurz sa zredukoval na vytvorenie čo najlepšieho podnikateľského prostredia – aj preto sa dnes vlády predháňajú v investičných stimuloch, daňových úľavách či čoraz väčšej flexibilite pracovného trhu s cieľom čo najviac vyhovieť požiadavkám nadnárodných korporácií. Takýto stav spoločnosti potom znamená, že napriek tomu, že za posledných desať rokov sa viac než zdvojnásobilo HDP, profity z tohto stavu má len mizivé percento či skôr promile spoločnosti.

Extrémna polarizácia v príjmoch sa stáva čoraz väčším problémom, pretože v konečnom dôsledku takto nastavený systém tvrdo eroduje strednú triedu, ktorá sa tým radikalizuje. Po mnohých desaťročiach sa vo vyspelých spoločnostiach stáva realitou takzvaný chudobný zamestnaný, teda človek, ktorý pracuje na plný úväzok, a napriek tomu sa prepadá do chudoby, a to v spoločnostiach, ktoré dokážu vyrábať stále viac a viac so stále menším počtom ľudí. V takejto spoločnosti sa potom rôzne slobody stávajú iluzórnymi. Sloboda pohybu pre nezamestnaného je priam výsmechom. Argumentovať niekomu, že môže voľne cestovať po svete v čase, keď má základné existenčné problémy, je absurdné. Rovnako sloboda prejavu sa stáva iluzórnou, ak opomenieme sociálne siete, ktorých vplyv sa preceňuje, sféra predovšetkým printových alebo elektronických médií sa radikálne konsoliduje, rozumej koncentruje do vlastníckych štruktúr oligarchických skupín. Preto dnes existuje sloboda slova len ako potenciál, no nie však taký, ktorý dokáže reálne vstupovať do politického diskurzu a skutočne niečo ovplyvniť. Čoraz viac ľudí má sťažený až znemožnený prístup k zdravotnej starostlivosti a úroveň verejného školstva stále upadá. Pritom spoločnosť, v ktorej žijeme, je najbohatšia a najprosperujúcejšia v histórii. V čom je teda zakopaný pes?

Prvotná príčina dnešnej situácie tkvie v tom, že po zmene režimu sa z verejného diskurzu v podstate vytesnili pojmy ako spravodlivosť v zmysle spravodlivého podielu každého zamestnanca na spoločne vytvorených hodnotách. Ideologicky z verejnej debaty vymizli pojmy ako sociálna spravodlivosť, solidarita s odkazom na to, že každú odmenu spravodlivo vygeneruje trh. Problém je v tom, že nie všetci účastníci trhu ho dokážu rovnako ovplyvňovať. Preto sme dnes svedkami, že top manažéri, predovšetkým vo finančnej sfére, majú astronomické príjmy, predovšetkým z veľmi nebezpečných, a takmer nič neprinášajúcich špekulácii, ale všetko je v poriadku, lebo ich plat „vygeneroval trh“ . Podobne sú odmeňovaní špičkoví experti, ktorých dvojhodinová mzda sa rovná mesačnému platu vysokokvalifikovaného učiteľa, či top manažér štátneho podniku má manažérsku zmluvu, ktorá mu zabezpečí odchodné (zlatý, či skôr platinový padák) vo výške dvadsaťpäť ročných platov radového zamestnanca.

Je teda najvyšší čas, aby sme vo verejnej debate znova rehabilitovali sociálnu spravodlivosť ako veľkú, možno zásadnú tému, ktorej vyriešenie predurčí úspešnosť našej spoločnosti. Spoločnosť, ktorá je založená len na formálne deklarovanej politickej slobode, slobode podnikania či slobode prejavu, avšak bez elementárnej sociálnej spravodlivosti, nemôže byť dlhodobo úspešná. Čím skôr si to politické a intelektuálne elity uvedomia, tým lepšie, zároveň tým rastie aj šanca, že nespejeme na scestie.

 Politológ Roman Michelko