Bratislava 22. januára 2023 (HSP/Foto:Ivan Lehotský)
Komentár k čerstvo skončenému referendu: tri dôležité body, ktoré ponúkajú iný uhol pohľadu na to, čo sa práve stalo
V sobotu 21. januára sa na Slovensku konalo v poradí deviate celoštátne referendum. Občania sa v ňom mohli rozhodnúť, či chcú, aby bola Ústava zmenená tak, aby bolo možné referendom alebo uznesením Národnej rady SR predčasne ukončiť volebné obdobie Národnej rady.
Priebeh referenda bol štandardný, pokojný a ničím výnimočný, až na drobné trapasy, ako napríklad ten, že denník Pravda omylom uverejnil o deň skôr vopred pripravený článok o tom, že referendum nie je platné (viď tu).
Ani toto referendum teda nebolo úspešné, napriek tomu, že počet ľudí, ktorí sa v ňom vyjadrili za navrhovanú zmenu, bol dosť podobný počtu občanov, ktorí v posledných parlamentných voľbách volili aktuálne vládnucu koalíciu. Je to ďalší dôkaz nefunkčnosti inštitútu referenda, ktoré mnohé strany pred každými voľbami sľubujú sfunkčniť, ale žiadna to nikdy neurobila.
Problém: 50-percentné kvórum
Problém je v tom, že kvórum pre uznanie platnosti referenda je príliš vysoké a robí inštitút referenda prakticky zbytočným. Referendum je totiž nastavené tak, že reálne môže schváliť iba vec, kde je drvivá väčšina občanov za zmenu, čiže o prípad, kde referendum vôbec nie je potrebné, lebo by bolo iba okázalým potvrdením niečoho, čo je vopred jasné, iba vykopávaním otvorených dverí.
Prečo to tak je? Uvažujme spolu: prax ukazuje, že reálne maximum občianskej účasti na akomkoľvek verejnom volebnom akte, vrátane referenda, je niekde okolo 80 percent – treba rátať s tým, že časť občanov vždy bude dočasne neprítomná, časť zo zásady spoločenský život ignoruje, iní sa nemôžu alebo nechcú zúčastniť z pracovných, zdravotných, rodinných, dopravných či akýchkoľvek iných dôvodov.
A teraz si predstavme modelový prípad. Pri rozhodovaní o veci, kde je napríklad 60 percent občanov za zmenu a 40 percent občanov proti zmene, stačí odporcom zmeny vôbec neprísť k referendu. Ak by sa zástancovia zmeny dostavili aj naozaj v maximálnom reálne možnom počte (80 percent všetkých zástancov zmeny), tak by referendum bolo neplatné (80 percent zo 60 percent celku je iba 48 percent celku, teda menej ako 50). A teda aj 40-percentná menšina odporcov zmeny má reálnu a pohodlnú možnosť v referende „prehlasovať“ 60-percentnú väčšinu ľudí, ktorí chcú referendom v spoločnosti niečo zmeniť.
To sú však maximalistické čísla – pri bežnej účasti, ktorá býva okolo 40 – 60 percent, ak druhý tábor k referendu takmer vôbec nepríde, dostaneme výsledok 20 – 30 percent. A to je presne to, čo sa stalo aj tentoraz.
Napriek tomu, počet referendových hlasov požadujúcich zmenu nebol príliš odlišný od počtu hlasov, ktoré stačili aktuálne vládnucej koaličnej junte dostať sa k moci a tri roky šafáriť tak, že občania nestíhali otvárať oči. Je teda „neúspech“ referenda naozaj neúspechom? Nie je náhodou v skutočnosti neúspechom zákonodarcov, ktorí napriek dlhoročným výhradám a pripomienkam nezmenili referendové kvórum?
Referendum – brzda požiadaviek na zmenu systému
V takto nastavenom referende je ťažké nevidieť zámer majiteľov moci zabetónovať jestvujúce mocenské mechanizmy udržiavajúce spoločnosť v stave, v akom je: kde sa predstiera, že tu je nejaká demokracia (vláda ľudí, vláda väčšiny), hoci v skutočnosti je systém ošetrený tak, aby reálne ľudia tú moc do rúk nikdy nemohli dostať.
Referendum je vždy o požiadavke zmeniť jestvujúci stav – a občania sa väčšinou nedožadujú oklieštenia svojich práv a „pritiahnutia skrutiek“ režimu. V drvivej väčšine prípadov to je naopak. A teda referendum, ak nejde o otázky iného charakteru, je veľmi často o spore medzi tými, ktorí majú moc a chcú si ju udržať, a medzi občanmi, ktorým sa zdá, že nimi poverení politici a úradníci majú tej moci akosi priveľa.
To bol aj prípad včerajšieho, tzv. Ficovho referenda (ako ho nazývali prívrženci koalície). Ono v skutočnosti nebolo Ficovo a keby koaličníci trochu pohli rozumom, možno by dokonca dospeli k úplne opačnému záveru: to referendum by práve im mohlo pomôcť.
Ak by sa totiž v dôsledku úspešného referenda v septembri konali predčasné voľby, tak podľa mnohých pozorovateľov by mal Smer a Hlas menšiu šancu vytvoriť koalíciu, než o ďalšieho pol roka, v termíne regulárnych volieb, keď už aktuálne vládnucej junty aj s celým jej cirkusom budú občania mať tak akurát vyše hlavy. A ak by takáto koalícia vznikla, čo sa v tejto chvíli zdá byť dosť možné, tak potom by práve Smer mohol na toto referendum doplatiť, ak by sa občania rozhodli tú novú koalíciu so Smerom a Hlasom predčasne odvolať.
Ako spoznať capa medzi záhradníkmi?
A ešte je tu jedna vážna vec, ktorú naozaj treba nahlas povedať k tomu, ako viacerí politici, verejne činné osoby, otvorene odhovárali občanov od účasti na tomto referende.
Zastupiteľská demokracia, v ktorej žijeme, je postavená na tom, že ľud, občania presunú výkon moci, spravovanie svojich vecí, na svojich zástupcov. Tým najzákladnejším aktom, pri ktorom dochádza k tomuto presunutiu moci, k povereniu zástupcov ľudu, aby konali v mene ľudu a podľa jeho vôle, je referendum, resp. voľby.
Politici, poslanci, členovia vlády či iní poverení zástupcovia ľudu sú tam, kde sú, práve preto, že ľudia, občania, vykonali volebný akt. Autenticky demokratický politik sa preto k veci stavia v duchu hesla padni komu padni. Bez ohľadu na to, či by jeho osobná voľba bola Áno alebo Nie, ľudí vyzve, aby prejavili svoj názor v referende. Podporoval by nie konkrétnu odpoveď na referendovú otázku, ale referendum ako demokratický volebný akt, podobný tomu, pri ktorom on sám získal svoj mandát.
Volení zástupcovia ľudu z aktuálne vládnucej junty, ktorí spochybňujú vôľu a rozhodnutie ľudí zúčastniť sa takéhoto kroku, najautentickejšieho demokratického aktu, spochybňujú nielen svoju vlastnú legitimitu, ale najmä svoju schopnosť chápať vlastné poslanie a princíp demokracie. Prípadne, to je druhá možnosť, spochybňujú tým vlastnú morálnu integritu. Vyberte si.
No len si predstavte, že by vás napríklad pracovníčka daňového úradu presviedčala, aby ste sa vyhli plateniu daní, hasič by vás presviedčal, že netreba hasiť požiare alebo učiteľka, aby ste nechodili do školy. Asi netreba dlho vysvetľovať, že by to asi neboli ľudia na správnom mieste. To je však v bledoružovom to isté, ako keď vás zastupiteľ občanov delegovaný občanmi demokratickým volebným aktom odhovára od toho, aby ste sa takéhoto aktu zúčastnili.
Ivan Lehotský