V piatok ráno zasiahla americký štát Texas rozsiahla blesková povodeň. Hladina rieky Guadalupe stúpla v priebehu niekoľkých minút a vzala so sebou všetko, čo jej prišlo do cesty. Na brehu rieky stanoval dievčenský kresťanský letný tábor Mystic, pričom niektoré dievčatá sú stále nezvestné. Obete povodne sa rátajú v desiatkach, posledné čísla hovoria o 80 obetiach a pátracie akcie stále prebiehajú.

„Kde bol Boh počas povodne, ktorá so sebou strhla malé dievčatá?,“ pýta sa novinár Rod Dreher na svojom blogu.

Stále nemôže pochopiť, aká tragédia sa udiala v tábore plnom malých kresťanských dievčat, ktoré zmietla prudká povodeň. Ale práve to sa stalo cez víkend v texaskej oblasti Hill Country. Ešte pred týždňom boli tieto malé dievčatá a ich rodiny šťastné… „A teraz sú preč, stratené v hororovej noci…,“ píše autor.

Dreher zdôrazňuje, že nepochybuje o existencii Boha, ani trochu. „Ale keby som pochyboval, toto by bol dôvod,“ uvádza.

 Cunami, hladomor, gulag

V roku 1755, na Sviatok všetkých svätých, strašné zemetrasenie a cunami zničili mesto Lisabon. Zahynulo až 60 000 ľudí. Voltaire, veľký francúzsky ateista, o rok neskôr na to reagoval básňou, v ktorej žiadal vysvetlenie, ako mohol všemocný a dobrotivý Boh niečo také dopustiť.

„Spomeňte si na telá malých dievčatiek, ich „rozmetané končatiny“ zamotané v stromoch zničených povodňou. Toto je najmocnejší argument proti existencii Boha, aspoň podľa mňa. Voltaire má pravdu, keď hovorí, že ľudia, ktorí tvrdia, že „všetko sa deje z nejakého dôvodu“, by mali v skutočnosti skôr mlčať. Aký úžitok má toto chladnokrvné bezcitné tvrdenie pre smútiacich rodičov v Texase?,“ pýta sa.

Teológ David Bentley Hart má pre nich odpoveď. Už v roku 2005 uverejnil v časopise First Things esej, v ktorom sa vyrovnáva s bolesťou spôsobenou cunami v južnej Ázii.

Píše: „Nie je to tak, že by sme mali byť ľahostajní voči utrpeniu takého obrovského rozsahu alebo ignorovať duchovnú zmätenosť, ktorú vyvoláva…. Sekulárni moralisti (ateisti) sa určite ozvú s tým, že naša viera v Boha určite stroskotá na skalách empirických hrôz, ktoré sú príliš veľké na to, aby sa dali zosúladiť s akýmkoľvek systémom viery v Boha, ktorý je spravodlivý a a milosrdný…“

Podľa Drehera ešte znepokojujúcejšie sú pokusy niektorých kresťanov racionalizovať túto katastrofu. „A tieto pokusy môžu pokrývať takmer celé spektrum náboženskej citlivosti: môžu byť chladné so stoickou strohosťou, vlhké so slzavou zbožnosťou, bledo ružové s nezdravým metafyzickým optimizmom,“ píše.

Reakcie na tragédiu v Texase sa spájajú s vierou v Boha. Jeden muž v komentári pod Dreherovým článkom vo Wall Street Journal argumentoval, že všetci sme vinní dedičným hriechom, ale niektorí viac ako iní, že náš „zmysel pre spravodlivosť“ vyžaduje, aby sme verili, že „tresty a odmeny sú rozdeľované podľa našich zásluh“, že Boh je „vyrovnávač účtov“ a že musíme predpokladať, že utrpenie týchto nevinných prinesie „duchovné ovocie pre nich samých a pre celé ľudstvo“.

Konštatuje, že určitú útechu možno nájsť v myšlienke, že všetko, čo sa deje v prírode alebo v histórii  je riadené nielen transcendentnou prozreteľnosťou, ale aj univerzálnou teleológiou, ktorá robí každý prípad bolesti a straty nevyhnutným momentom vo veľkom Božom pláne, ktorého konečná syntéza ospravedlní všetko.

„Ale zvážte cenu, ktorú za túto útechu platíme: vyžaduje od nás, aby sme verili v Boha a milovali ho, ktorého dobré zámery sa naplnia nielen napriek – ale práve prostredníctvom – každej krutosti, každého náhodného utrpenia, každej katastrofy, každej zrady, každého hriechu, aký svet kedy poznal… Vyžaduje si to, aby sme verili vo večnú duchovnú nevyhnutnosť smrti dieťaťa umierajúceho v agónii na záškrt, mladej matky zničenej rakovinou, desiatok tisíc Ázijčanov pohltených v okamihu morom, miliónov zavraždených v koncentračných táboroch a gulagoch a vyhladovaných na smrť… Zdá sa zvláštne nájsť pokoj vo vesmíre, ktorý je morálne zrozumiteľný na úkor Boha, ktorý je morálne odporný…,“ cituje Dreher.

„Neverím, že my kresťania sme povinní – alebo že nám je vôbec dovolené – pozerať sa na spúšť… a utešovať sa prázdnymi frázami o tajomnom zámere Božej dobroty v tomto svete, alebo uisťovať ostatných, že v toľkom utrpení je nejaký konečný zmysel alebo účel. Naše náboženstvo je predsa náboženstvom spásy; veríme v Boha, ktorý prišiel zachrániť svoje dielo pred absurditou hriechu a prázdnotou smrti, a preto máme právo nenávidieť tieto veci dokonalou nenávisťou,“ pokračuje.

„Lebo hoci Kristus vzal utrpenie svojho stáda na seba, neurobil tak preto, že on alebo oni potrebovali utrpenie, ale preto, že nechcel opustiť svoje stádo v priepasti smrti v hrobe….. A hoci vieme, že víťazstvo nad zlom a smrťou bolo dosiahnuté, vieme tiež, že je to víťazstvo, ktoré ešte len príde, a sláva, ktorá sa jedného dňa zjaví. Do tej doby zostáva svet miestom boja medzi svetlom a tmou, pravdou a lžou, životom a smrťou… A v takomto svete je naším údelom milosrdenstvo,“ uviedol.

„Pokiaľ ide o útechu, keď ju hľadáme, neviem si predstaviť nič väčšie ako vedomie, že keď vidím smrť dieťaťa, nevidím tvár Boha, ale tvár Jeho nepriateľa. Viera nás totiž oslobodila od optimizmu a namiesto toho nás naučila nádeji,“ vyjadril sa Dreher.

Nádej

Vyššie citovaný Hart rozšíril svoju esej do knihy, ktorá sa venuje tejto téme. Píše, že tá istá nádej udržovala kresťanských väzňov trpiacich v komunistických gulagoch. „Nebola to myšlienka, že si svoje utrpenie zaslúžili podľa nejakého metafyzického morálneho kalkulu. Skôr to bola myšlienka, že Boh na nich nezabudol, že aj On smúti nad ich bolesťou…,“ uvádza.

„Ten istý Boh, ktorý vstúpil do ľudských dejín ako človek z mäsa a kostí, ktorý niesol nenávisť sveta a dobrovoľne zomrel najúbohejšou a najbolestivejšou smrťou… Keď Ježiš vstal z mŕtvych, nevstal z hrobu s brilantným argumentom, ktorý vysvetľoval všetko, čo sa mu stalo. Vstal, pretože porazil smrť. Jeho vzkriesené telo – nie duchovný obraz tela, ale jeho skutočné prebodnuté a zbičované telo – je dôkazom, ktorý potrebujeme, aby sme vedeli, že smrť nakoniec nezvíťazí,“ píše.

Tragédia z Texasu by v nás mala živiť nádej. „Tie milé malé deti z Texasu stále žijú. To je naša nádej. To je naša jediná nádej. Je zbytočné snažiť sa pochopiť, prečo Boh dopustil, aby sa to stalo. Dokonca aj sám Ježiš na kríži citoval žalm: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Poznal zúfalstvo, ktoré prežívajú rodiny mŕtvych na rieke Guadalupe. Neexistuje žiadny sylogizmus, ktorý by tú bolesť mohol odstrániť. Jediné, čo zostáva, je znášať ju. A jediné, čo ju robí znesiteľnou, je viera, že smrť nezvíťazí, že smrť nezvíťazila. Držíme sa tejto nádeje, lebo nie je nič iné, čo by sme mohli urobiť,“ vyjadril sa.

Ruthie

Vo svojom texte ďalej spomína na udalosti, ktoré zasiahli priamo jeho rodinu. V roku 2011 jeho sestre, matke troch detí, diagnostikovali rakovinu. Umrela v náručí manžela dusiac sa vlastnou krvou.  Spomína na deň, keď strážil netere, kým jeho sestra bola v nemocnici, aby si vypočula ten najhrôzostrašnejší ortieľ- diagnózu rakoviny pľúc. „Keď som tam ležal a mlčky žiadal Boha, aby mi to vysvetlil, zrazu som si uvedomil, že nad mnou visí neviditeľná prítomnosť. Čokoľvek to bolo – asi anjel – oznámilo mi, že mám byť v pokoji, že to, čo sa má stať, sa musí stať. Prítomnosť mi nevysvetlila prečo. Posolstvo, ako som ho pochopil, bolo: Nevzdávaj sa zúfalstvu. Všetko bude dobré…,“ spomína autor textu.

Vo svete neplatí názor, že ak budete žiť správne a dodržiavať všetky pravidlá, nič zlé sa vám nestane.

Dreher spomína na zlosť, ktorú cítil voči lekárovi jeho sestry, ktorý prehliadol jej dusivý a neprestávajúci kašeľ, ktorý bol prvým signálom ničivej rakoviny.

Text pokračuje úryvkom z autobiografie jeho sestry, Ruthie: „Nehnevaj sa na lekára, Rod,“ povedala a zovrela mi predlaktie. „Nechcem, aby sa niekto hneval. Nemohol tú rakovinu nájsť. Ani špecialisti ju pred piatimi týždňami nevideli. Ale teraz sa o mňa tak dobre starajú…. V tej rádiologickej ambulancii ošetrujú každý deň 200 pacientov… Dvesto! Vieš si to predstaviť? A napriek tomu sú ku mne takí milí. Je to úžasné….“

„Jej utrpenie a smrť neboli zbytočné, pretože ich prijala s trpezlivým srdcom a odhodlaním prežiť posledné dni s láskou a najmä súcitiť vo svojom utrpení s ostatnými, ktorí trpeli. Sestry z chemoterapeutického oddelenia mi po jej smrti povedali, že keď Ruthie prichádzala na liečbu, vždy sa predstavila novým pacientom, rozprávala sa s nimi, utešovala ich a snažila sa im dať nádej a odvahu… To je správna cesta. Je to jediná cesta, ktorá dáva zmysel, jediná cesta, ako zabrániť utrpeniu a smrti, aby mali posledné slovo. Pretože On vstal z mŕtvych, urobil všetko nové. To je naša nádej ako kresťanov,“ uvádza autor.

Milosrdenstvo

„Nešťastné okolnosti ma prinútili naučiť sa milosrdenstvu,“ uviedol.

„Nič nezískame špekulovaním o tom, prečo Boh dovolil, aby desivý prúd vody zmietol tie deti. Neexistuje uspokojivá odpoveď. Je niekto na tom lepšie, keď dospeje k záveru, že Boh neexistuje a že utrpenie nakoniec nemá zmysel?,“ zamýšľa sa.

Aký zmysel? „Povedať tým smútiacim rodinám, že Boh musí mať dôvod, len zintenzívni ich bolesť. Ak by sa pred ich dverami zjavil Anjel Pána s pergamenom, na ktorom by bolo vysvetlené, prečo ich dcéry museli utopiť v hlbinách, aby dosiahli vyšší cieľ, bolo by to v poriadku?,“ pýta sa.

Podľa Drehera je lepšie si predstaviť, že utrpenie tých malých dievčat v tej pekelnej noci a bolesť, ktorú ich rodiny budú znášať po zvyšok svojho života, môže byť vykúpené spojením s bolesťou Spasiteľa, ktorý sa podelil o ich utrpenie.

„Ak by sa všetci svedkovia zmŕtvychvstania rozhodli, že si dobrú zvesť nechajú pre seba a nikomu ju nepovedia, Ježiš by trpel a zomrel nadarmo. Ale oni to neurobili. Oznámili dobrú správu: že Kristus vstal z mŕtvych, smrťou porazil smrť a tým, čo boli v hroboch, daroval život,“ pripomína.

Táto správa zmenila svet. „Pretože tie malé texaské dievčatká boli kresťanky a pochádzali z kresťanských rodín, predpokladám, že uvidíme, ako Duch Svätý hlboko a verejne pôsobí v životoch tých smútiacich matiek a otcov, ktorí napriek šoku a bolesti vedia, že ich Vykupiteľ a Vykupiteľ ich mŕtvych detí žije. Pretože On žije, žijú aj ich stratené deti vo večnosti, kde sa jedného dňa všetci znova stretnú,“ dodal.

„Medzitým milujme svojich blížnych svojimi utrápenými srdcami. Čo iné nám zostáva? Hnev nezvráti tok času ani tok rieky Guadalupe. Zúfalstvo len zabezpečuje víťazstvo smrti. Existuje iná cesta…,“ uzavrel autor.

Prečítajte si tiež:

• Blesková povodeň v Texase zabila najmenej 24 ľudí, nezvestných je stále 20 dievčat z letného tábora
• Povodeň v Texase zabila najmenej 59 ľudí, nezvestných je 27 dievčat z letného tábora