Na tvári má drobný úsmev. Zastavuje tesne predomnou. Z košíka pripevneného na bicykli vyťahuje mačiatko. S úsmevom si ho privinie k tvári. Prišlo sa za belochom popýšiť, ukazuje, že má rada mačiatko. To dieťa vie už dnes, že milovať, je ľudská devíza.

Zamrzol som, ako socha. Moja belošská nátura nevie, ako má rýchlo zareagovať. V hlave mi víria myšlienky. Prirodzenú belošská nadradenosť ku ktorej som bol v Európe vychovávaný búrajú vnemy. To dievčatko je zrazu hrádzou medzi mojou tradičnosťou a momentálnou správnosťou. Nakoniec sa usmejem. Zvykol som si v Latinskej Amerike na fakt, že úsmev a rešpekt sú mocné zbrane ľudskej defenzívy, ktoré treba používať. Nie všade ste vítaný, nie všade zapadnete. Aj to je biela realita farebného sveta. Ono celkovo: V Európe, hlavne v tej východnej majú národy šťastie a ľudia si nemusia uvedomovať fakt, že biela farba, je vlastne iba súčasťou palety farebného sveta.

Tento príbeh sa začal písať pomerne dávno. Pokiaľ sa dobre pamätám, bolo to ešte v roku 2015. Pár priateľov, milovníkov podmorského sveta a rekreačného potápania sme sa vybrali do Mexika, navštíviť jednu z najobľúbenejších potápačských destinácii na svete, tzv. Veľký mayský útes, alebo Great Caribbean Barrier Reef.

Na jeho morskej trase a samozrejme na okolitom pobreží nájdete tie najpodivnejšie veci na svete, aké ste kedy mohli vidieť.

Videl som na potulkách svetom veľa prekrásnych morí a ich čarovných farieb a európske patria rozhodne k skvostom. Egejské more s jeho zrakoslepujúcimi plážami niektorých gréckych ostrovov, Jadran s jeho prekrásnymi farbami a čistotou vody, zelenosťou a historickým koloritom jeho ostrovov. Hlavne Dalmácia a Juh Chorvátska a Dubrovník sú miesta môjho neskonalého obdivu – toho, čo slovanský svet dokázal vytvoriť. Za stovky rokov, v snahe prežiť porobu sme ručne drvili kameň a stavali gigantické oporné hradby.

Stredomorie celkovo, oplýva neobvyklými krásami. Vrátane prekrásneho španielskeho pobrežia Costa Brava, či niektorých ostrovov. Napr. Marbella so svojim kulinárstvom, je pre mňa hotový zázrak európskej turistickej destinácie. Aj krásy ktoré je možné vidieť trošku severnejšie, napr. Francúzsku riviéru s nezabudnuteľnými jemnozrnnými kamennými plážami. Monte Carlo s jeho luxusom je doslova výkladnou skriňou európskej zhýralosti – to všetko je určite nádhera, ale keď prídete do západného Karibiku a prvýkrát uvidíte farbu mora, tak vás jednoducho krásou oslepí, zvukom omámi vaše zmysly a zrazu vám je jedno, v akom svete stojíte.

Všade na týchto Európskych miestach som na prelome tisícročí stretal farebných ľudí. A takmer všetci boli etablovaní a pracovali. Možno pracovali za menej, ako bieli – to neviem, iba to predpokladám, ale pracovali. A žili si pomerne dobre. Šikovnejší z nich podnikali alebo minimálne predávali turistom šmelinu a domáci im to tolerovali. Mám dokonca spomienky zo severu Talianska, kde žil v Lignano de Sabiadoreno Etiópčan, od ktorého som každý rok cez dovolenku kupoval fejkové Rolexky za sto eur, lebo majiteľka domu v ktorom sme žili ma o to prosila. Za týždeň sa mi obvykle pokazili lebo to bol čínsky brak, ale kupoval som ich. Nikdy v živote som si od nikoho fejkové hodinky nekúpil, ale od neho áno. Bolo mi ho ľúto. Doma mal vraj jedenásť detí.

Šmelinárov s hodinkami v mexickom štáte Quintana Roo moc nenájdete. To skôr dílerov marihuany. Avšak, to dôležité, čo na trase reefu smerom zo Severu na Juh nájdete je nádherná mexická fauna a flóra, biosférické rezervácie plné vtákov a divej zveri, mangrovníky, ďalej zabudnuté Mayské mestá, úplne jednoduché, ale preslávené mexické placky Tacos či fantastické fajitas, tequilu alebo magické podzemné jazerá – Cenoty. Za hranicou Mexika nájdete v Belize členitú tropickú džungľu vo vnútrozemí, v okolí Belmopanu, prekrásne lagúny plné pokojných “hladkacích žralokov” pri ostrove San Pedro alebo Great Blue Hole – diablove oko, ako zvyknú hovoriť lokálni ľudia jednej zo záhad tohto sveta. A všade to prenádherné karibské more. V Hondurase môžete vidieť množstvo rybárov loviacich tie najlepšie ryby na svete, vrátane žltých tuniakov žijúcich hlavne v Honduraskej zátoke. Hlbšie v džungli sa dajú nájsť banánové a citrusové farmy plné škriekajúcich papagájov, opíc či jaguáre loviace na pobreží lagún dospelých, často trojmetrových krokodílov. Prosto šokujúci svet takmer všetkým, vrátane toho, ako plynulo, sa všade okolo vás prelína život so smrťou. Preto túto časť planéty volám “Onen svet”.

Naša “dvojtýždňová výprava” sa vybrala za morskými korytnačkami. Bolo to v čase, kedy sa deje jeden z divov tohto sveta a obrovské morské korytnačky vychádzajú v noci z mora na pláže a kladú vajcia. Vybrali sme sa preto na mexický ostrov Cozumel. Jeho severovýchodné pláže sú na pozorovanie korytnačiek v čase kladenia vajec, ako stvorené.

Avšak, ten pravý cestovateľský poklad, ktorý v tejto časti nájdete sú lokálni ľudia. Aspoň ja, biely naivný muž, veriaci v človeka už z humánneho princípu, to takto vnímam. Existuje však aj odvrátená strana ľudského sveta.

Ľudských druhov tu je strašne veľa a rasami sa to tu iba hemží. Od pôvodných Aztékov a Máyov, cez Kreolov dovezených z Afriky, ďalej Garinaguov, Mestizov, Mennonitov, Amišov, Hispáncov – emigrantov z celej Latinskej Ameriky, tradične vyzerajúcich Kubáncov ktorým sa sem podarilo emigrovať, ale napr. aj Indov a samozrejme veľa súčasných amerických a európskych farebných expatriotov, ktorí tu žijú.

Lokálni ľudia sú pre bielych cestovateľov takí záhadní, že máte pocit, že ich musíte skúmať. Minimálne ich potajomky pozorujete a neviete sa skúmaním ich inakosti nabažiť.

Cudzozemci sa na nich pozerajú so záujmom. A rovnako pozorujú oni vás, turistov. Ste si vzácni navzájom – aj toto je jeden z každodenne sa dejúcich zázrakov cestovateľského sveta.

Jedného dňa sa mi stalo, že som pri potulkách mestom videl sedieť živú sochu. Bola celá zo “zlata” – na povrchu zafarbená zlatenkou od hlavy až po päty. Pózovala na križovatke peších ulíc v centre mesta po ktorých sa pohybujú turisti. Predstavovala ženu v klobúčiku z obdobia “zlatých” koloniálnych čias, kedy sem boli privezení otroci z rovníkovej Afriky. Vôbec mi nedošlo, o čo jej ide v skutočnosti.

Socha sedela nemo – bez pohnutia a kŕmila holuby. Bol to spôsob jej obživy. Obvykle vás nezaujíma, kto tento človek je. Vidíte iba sochu a ak sa vám zapáči, hodíte jej pár mincí. Priznám sa, mne sa moc nepáčila. Všimol som si ju v prvý deň, druhý, tretí, piaty …, ale nikdy som jej nič nedal. Popravde, jej výzor som moc ani nevnímal.

Raz večer som stretol po ceste domov černošku. Chudobnú, ale s hrdým pohľadom. Bývala v rovnakej časti, kde sme boli ubytovaní. Žije v malej, lacnej kutici pod schodami, kde ju pustil majiteľ. Stála pred domom. Zdala sa mi povedomá, ale nenapadlo ma, kto to je naozaj. Pozerala na mňa pohŕdavo, načo moje senzory hneď zareagovali.

Hralo sa pri nej dieťa, neskôr som pochopil, že to bola jej dcéra. Malá černoška – veľmi životaschopná. To ma zaujalo. Mexické deti žijúce v tejto časti sveta sú často veľmi obézne. Ich indiánski alebo hispánski rodičia nie sú spokojní so svojim pôvodom a chcú sa podobať turistom, ktorí do západného Karibiku chodia z USA či Európy. Nikdy by to verejne nepriznali, ale je to tak. Na nešťastie si našli záľubu v Coca Cole, ktorú pijú na hektolitre, chipsy jedia na kilá, pojazdné stánky s párkami z kuracieho loja, technickej sóje, éčiek a emulgátorov sú na každom rohu.

Toto dievčatko je iné. Je čierne, štíhle a krásne. Vlasy má zapletené do copov a na hlave šatku. Vyzerá naozaj hrdo, ako malá, pyšná ruská deva a rozdiel je iba vo farbe pokožky a vlasov. Ešte aj ten pohľad má rovnako hrdý, ako krásna a sebavedomá Ruska.

Na ďalší deň som znovu išiel po námestí a znovu videl zlatú sochu. Bola akási iná, povedomejšia. Vedľa nej stála malá černoška s mačiatkom …

Oblial ma pot. Celý čas ma pozorovala a veľmi dobre si pamätá, že som jej nikdy nič nedal. Preto ten vyčítavý pohľad zo včera. Vytiahol som pár mincí z vrecka a hodil jej ich do košíka na peniaze. A v nemej kamennej tvári sochy sa akoby blysol víťazný pohlaď. Nakoniec dostala aj mňa …

Na miesta v Mexiku ktoré opisujem chodím za morskými korytnačkami už siedmy rok a zlatá socha tam nemo sedí a kŕmi holubov rok čo rok. Malé černošské dievčatko sa na mňa usmieva pred domom stále a ja, svoje mince vyťahujem a hádžem do košíka pravidelne, už siedmy rok. Za sedem rokov vcelku podrástla a hľadí na mňa z roka na rok inak, usmieva sa menej a menej. Jej detský úsmev za tie roky zozubatel a zmenil sa na falošný a hraný. Za to zlatá socha s kamennou tvárou sa na mňa nemo usmieva bez úsmevu stále viac a viac. Keby som neplatil, jej tvár by vyzerala asi rovnako, iba by mnou pohŕdala a ja by som to videl.

Takto to je vo farebnom svete so všetkým. Biely človek je v onom farebnom svete vítaný iba vtedy, keď platí peniaze. Musíte hrať “oslíka otras sa”, aby ste zapadli. Akonáhle by ste to nerobili, stanete sa spoločenským problémom, ktorý dostane okamžite od okolia pocítiť, že do onoho sveta farieb nepatríte ani náhodou.

Skúste mexickému taxikárovi povedať, že je rasista a, že mu nezaplatíte, keď bielemu človeku účtuje trojnásobne vyššiu taxu za dopravu, ako domácemu. Vyhodí vás z auta. Alebo skúste farebnému čašníkovi v reštaurácii povedať, že guacamole mu nezaplatíte, lebo boli z polo zhnitého avokáda a chutili, ako keby ste žuli starú ponožku. Vynadá vám do gringov a vyhodí vás z reštaurácie.

Rasizmus majú farební ľudia, doslova v krvi. Stretnete sa s ním všade a často to ani nevnímate. Vodu vo fľašiach ktorú kupujete, lebo ste v subtropickom pásme smädní, predávajú supermarkety kde nakupujú hlavne bieli turisti často za štvornásobným ziskom aj samotné supermarkety. A všetci sa tvárime, že to je v poriadku, lebo to je market a cena platí pre všetkých rovnako – aj pre farebných. Nakoniec, sme na dovolenke a cenu vody nikto obvykle nerieši. Ale skúste otvorene povedať, že predáte fľašu vody za štvornásobok ceny africkému utečencovi v supermarkete na Sicílii v Taliansku. Zajtra vyvolá vzburu, rozbije výklady a vypáli obchody.

Choďte si vo farebnom svete nájsť bielu prácu. Napríklad si skúste vybaviť v Mexiku licenciu na taxík, ktorý je v turistickej destinácii v celku dobrým zdrojom obživy. Pred pár rokmi to vyskúšal jeden mladý Kanaďan, ktorého poznám. Zaplatil za licenciu úradom hroznú cenu, lebo si myslel, že sa tým v Mexiku uživí. Realita je taká, že robiť taxikára sa neodváži. Má obavu o život. Vojny o lepšie pozície, “štandy” vedú medzi sebou aj miestni taxikári. Kdežeby tí dali príležitosť gringovi! To jednoducho neprichádza do úvahy.

Deje sa už to celé desaťročia, takmer všade, v každej turistickej destinácii sveta, kde sú domáci farební. Cestujem po svete už viac, ako tridsať rokov a viem o tom svoje. Deje sa to tak dlho a bieli ľudia boli k tomu doteraz takí laksní až sa farebný rasizmus stal prirodzenou súčasťou farebného života. Problém však stále pretrváva: do farebného sveta patrí aj biely odtieň.

Tony Belohorec