Príkladom úpadku bola aj studená vojna, ktorú si mnohí pamätajú.  A to by sa malo zmeniť. Ako?  Sebavedome  byť treťou silou! Niečo naznačujú poľské ambície v EÚ a aj aktivity skupiny krajín Vyšehradskej štvorky (V-4) v oblasti politiky migrácie. To by ale museli všetci predstavitelia štyroch krajín V-4 držať jednomyseľne spolu a ustáť tlaky Nemecka a Francúzska. Geopoliticky aj mentálne sme totiž Stredná Európa, nie Západ, ani Východ – priznajme si, že sme si osvojili virbácie oboch pólov – aj organizovanosť rozumu, aj precítenie ducha (duše). Delenie Západ-Východ bolo možno dôležité pre stredovekú cirkev a potom pre dva súperiace bloky v studenej vojne, ale dnes sme už v 21.storočí! Žiaľ, generácia ponovembrových politikov, ktorá ako prvé neriešila transformáciu, obnovu a návrat ku koreňom, ale určovala len primitívne „smerovanie“,  nás predala v súťaži o čo najrýchlejšiu integráciu na Západ, ktorú sme si navyše zaplatili privatizáciou. Namiesto neutrálneho stredu, sme sa aj v bezpečnostných blokoch prikovali na Západ. Namiesto pokoja spoluvytvárame nové napätie a novú deliacu čiaru. Toto bipolárne rozhodovanie, či

Západ alebo Východ

nás ničí a nie je nám vlastné. Sme stredom medzi Východom a Západom a mali by sme z toho ťažiť ako most my a nie tieto dva póly a “brehy”. Lenže bipolárne videnie sveta nemá rado zlatý stred, slobodu, nezávislosť, suverenitu… Skôr, či neskôr sa snaží byť mocensky dominantné, unipolárne, hoci svet je dnes a najmä chce byť už mnohopolárny. Mocenská jednopolarita padla nielen s nástupom Trumpa, ale najmä rozmachom Číny. Tieto nové siločiary však stále nesvietia v hlavách postkomunistických politikov a štátnikov, mysliacich len na seba a na zahraničné centrály, odkiaľ čakajú podporu a pochvalu.

Vôbec sa nevieme poučiť z histórie. Najskôr nás mučili východné tatárske hordy, potom Osmanská ríša, potom nás na „východ“ ujarmil komunizmus, aby sme po jeho páde okamžite preskočili na Západ. Stali sme sa prostitútkami Východu, aj Západu, lebo sme opustili svoje. Nielen národné, nielen slovanské, ale aj stredoeurópske. Je načase sa vrátiť do zlatého stredu. Nie z hľadiska mamonu, peňazí, pseudoekonomického blahobytu a materialistického pohodlia, ale do stredu ducha, citu aj rozumu a bytia.

Európska civilizácia je rozmanitá práve z hľadiska štyroch svetových strán. Kedysi, ale vlastne aj dnes (skupina rozpočtovo nezodpovedných štátov – PIGS) to bolo delenie Juh a Sever (Antika a Rímska ríša – línia Limes Romanum). Západ, aj Východ sa neskôr presadili ako extrémy, no my sme v strede, nemusíme ísť do nijakého „jadra“, ani sa nikam „prikláňať“, či “integrovať” do Európy (to je politický rasizmus Západu a zrada domácich kolaborantov). Toto zmýšľanie nám vnucujú najmä politické a mediálne prostitútky hlavného prúdu. Tu je aj geografický stred starého kontinentu, sme prirodzeným centrom a aj mostom, ktorý transformuje oba póly na vyššiu úroveň, máme najlepší potenciál byť v predstihu. Navyše máme neopakovateľnú historickú skúsenosť s pôsobením totalitného režimu a aj  ideológií, takže máme najlepšie predpoklady neopakovať znovu históriu. Pretože opäť sa stotalitnieva… Asi to však nechceme alebo nevieme, keď balansujeme raz k jednému, raz k druhému pólu.

Obnovenie Strednej Európy

Česká pražská, aj slovenská bratislavská  kaviareň a hlavný mediálny prúd pred 2.kolom prezidentských volieb v Českej republike riešia, či M.Zeman nie je údajne priveľmi „provýchodný“, čiže „proruský“ a dokonca vraj aj „pročínsky“… Nenávistne to pochopila aj ukrajinská aktivistka z kontroverzného hnutia Femen, keď agresívne a nedôstojne sa vrhla polonahá na prezidenta Zemana priamo vo volebnej miestnosti s urážlivým pokrikom. Je isté, že geopolitická orientácia kandidátov bude hlavnou témou manipulácie verejnej mienky tými správnymi „angažovanými“ pokrokovými“ médiami. Sliečkársky euroatlantický mainstream už nerieši, že protikandidát Zemana sa jednoznačne vyhranil prozápadne, dokonca chce prijať euro! Jednostranným môže byť pre týchto propagandistov len “triedny” nepriateľ euroatlantického smerovania…

Miloš Zeman by mal šancu opätovne vyhrať, kedy obnovil pôvodnú ideu stredoeurópanstva, čiže byť zadobre s oboma pólmi, využívať ich potenciál na vlastný rast a pritom ostať sám sebou: byť v strede, byť jazýčkom na váhach.  Lebo zrejme nielen na Slovensku platí, že kým vtáčika lapajú, pekne mu spievajú. Tak to bolo aj pred „integráciou“ do NATO a EÚ… Potom, keď je vtáčik v klietke, spevohry skončia a naopak vtáčik musí spievať tak ako mu noví páni hrajú. Udržať si odstup aj rovnováhu však dokáže len psychicky aj morálne vyspelá spoločnosť a  seba (si) vedomý jedinec. Všetka česť, ak sa takýto odvážlivec nájde v najvyššej funkcii v štáte… Byť v strede je jediná reálna a skutočná vízia – návrat k podstate, ku koreňom a k svojmu, teda aj k svojim a nie cudzím záujmom. Lebo v politike nemáte priateľov, ale len dočasné spoločné záujmy. Trvalé prežitie zabezpečí iba pozícia v strede. Je čas obnoviť zlatú strednú cestu aj v geopolitike.

Rafael Rafaj, Inštitút národnej politiky, Slovensko