Môj profil 
Predplatné
Výrok spomínaného rozsudku znie: „Poľská republika si tým, že stanovila uplatnenie opatrenia na zníženie veku odchodu do dôchodku sudcov Najvyššieho súdu Poľska na sudcov aktívne vykonávajúcich svoju funkciu, ktorí boli na tento súd vymenovaní pred 3. aprílom 2018, ako aj tým, že predĺženie aktívneho výkonu funkcie sudcov uvedeného súdu po dovŕšení novo upraveného dôchodkového veku zverila do diskrečnej právomoci prezidenta republiky, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.“
Radačovský, ktorý si celý rozsudok prečítal, konštatuje, že ani Slovenská republika nebude v budúcnosti uchránená pred rovnakým konaním. „Jeden z dôvodov, prečo sa Súdny dvor nevyjadril k tejto otázke u nás, je ten, že ak by aj Poľsko použilo právne normy zo slovenského právneho poriadku (máme to veľmi podobné), ‘faktom zostáva, že členský štát sa na účely odôvodnenia svojho vlastného porušenia nemôže opierať o prípadné nedodržanie práva Únie iným členským štátom“ (rozsudok C-101/94)’.“
Súdny dvor vytkol Poľsku v prejednávanej veci v prvom rade to, že rozhodnutie o znížení veku odchodu do dôchodku sudcov Najvyššieho súdu Poľska bolo retroaktívne, teda že porušuje jeden zo základných princípov materiálneho právneho štátu, právnu istotu.
Radačovský upozorňuje, že v druhej časti vety výroku rozsudku je tvrdenie, ktoré sa môže týkať aj Slovenskej republiky. Súdny dvor totiž konštatoval, že rozhodovacia právomoc prezidenta o predĺžení funkcie sudcu aj po dovŕšení dôchodkového veku je v rozpore „so zabezpečením účinnej právnej ochrany“, čo je obsahom v rozsudku spomínaného ustanovenia čl. 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.
„Podľa odôvodnenia Súdneho dvora totiž neexistuje účinný opravný prostriedok proti takémuto rozhodnutiu, ktoré je vložené do rúk jedinej osobe v štáte – aby som to napísal v skrátenej forme. Komisia, ktorá podávala tento žalobu proti Poľsku, totiž argumentovala (a podľa mňa veľmi rozumne) nasledovne:
„… pri absencii záväzných kritérií pre rozhodnutie o takomto predĺžení výkonu sudcovských funkcií, ako aj povinnosti odôvodnenia takýchto rozhodnutí a možnosti ich súdneho preskúmania, môže prezident republiky uplatňovať svoj vplyv na sudcov Najvyššieho súdu. Povinnosť obrátiť sa na prezidenta republiky s cieľom požiadať o takéto predĺženia a čakanie na rozhodnutie prezidenta nasledujúce po podaní takýchto žiadostí, by totiž pravdepodobne spôsobili, že na príslušného sudcu bude vytvorený tlak, aby vyhovel prípadným želaniam prezidenta republiky vo veciach, o ktorých rozhoduje, vrátane situácie, keď vykladá a uplatňuje právne predpisy Únie,“ priblížil obsah rozsudku Radačovský.
V konaní proti poľskému zákonu sa okrem iných angažoval aj slovenský europoslanec Michal Šimečka, ktorému Radačovský v závere svojho príspevku poďakoval.
Aj vďaka Šimečkovej práci majú teraz sudcovia, ktorí boli odvolaní prezidentkou Čaputovou po dátume právoplatnosti tohto Rozsudku a majú stále chuť a silu pracovať v mene Slovenskej republiky, možnosť odvolať sa proti svojmu odvolaniu zo sudcovského talára.
Tatiana Stará
