Vo Washingtone a ďalších západných hlavných mestách sa v posledných dňoch veľa diskutuje o údajnej hrozbe ruského prezidenta Vladimira Putina, že na Ukrajine použije jadrové zbrane v reakcii na výzvy, ktoré považuje za kľúčové národné záujmy Moskvy.

Keď sa však zamýšľame nad prízrakom nasadenia ruského jadrového arzenálu, ktorý by, ako nás varujú, mohol viesť k druhej kubánskej kríze, treba nám pripomenúť, že globálna superveľmoc môže ochromiť malú alebo stredne veľkú mocnosť bez toho, aby sa uchýlila k použitiu jadrových zbraní. Len použitím plnej sily svojich konvenčných zbraní na Ukrajine by Rusko prinútilo Washington dostať sa do rovnakej bezvýchodiskovej situácie, v akej sa ocitol po sovietskej invázii do Maďarska v roku 1956, keď dospel k záveru, že záchrana obete moskovskej agresie by si vyžadovala priamy vojenský zásah USA.

V rozpore s našou kolektívnou historickou pamäťou nebol jediným najničivejším bombardovacím náletom v dejinách ľudstva výbuch atómovej bomby Spojenými štátmi nad Hirošimou a Nagasaki v Japonsku, ale nálet amerického letectva na Tokio počas dvoch nocí v marci 1945. Tento nálet si vyžiadal približne 100 000 mŕtvych japonských civilistov a viac ako milión ľudí bez domova. Pre porovnanie, pri atómovom bombardovaní Nagasaki zahynulo 40 000 až 80 000 ľudí.

Mnohé útoky na vojenské sily, ako aj na civilné obyvateľstvo počas druhej svetovej vojny, vrátane útokov nemeckých bombardérov a rakiet, ktoré boli zamerané na britské mestá, a ničivé bombardovanie Berlína, Drážďan a ďalších nemeckých mestských centier americkým a britským letectvom, boli rovnako ničivé, ak nie ničivejšie ako možný dopad taktickej jadrovej bomby.

Spojené štáty a ich spojenci zhodili počas vietnamskej vojny na Severný Vietnam viac ako 7,5 milióna ton bômb. Hoci to priviedlo Hanoj k mierovým rokovaniam v roku 1972, americké bombardovanie nedokázalo prinútiť Severovietnamcov k podriadeniu a spôsobilo strašné utrpenie civilného obyvateľstva.

Na druhej strane, letecké bombardovanie Juhoslávie, ktoré uskutočnila Severoatlantická aliancia (NATO) počas vojny v Kosove v roku 1999, ako aj použitie rakiet na útok na Belehrad a Prištinu, znamenali zlom v tejto vojne a prinútili vtedajšieho vodcu Juhoslávie Slobodana Miloševiča súhlasiť s mierovou dohodou, čo viedlo k jeho následnému pádu.

Prečo by z tohto pohľadu Putin použil jadrové zbrane skôr, ako by použil plnú silu letectva a iných konvenčných zbraní vrátane rakiet, aby prinútil ukrajinského vodcu Volodymyra Zelenského súhlasiť s dohodou, ktorá by zabezpečila ruské záujmy?

Putin by musel uznať, že je možné, že bombardovanie Kyjeva, Ľvova a ďalších ukrajinských mestských centier nepovedie k tomu, aby sa Ukrajinci dostali na kolená, podobne ako americké kobercové bombardovanie Hanoja neviedlo k úplnej kapitulácii Severného Vietnamu.

Odvaha Ukrajincov na bojisku by mohla Putina viesť k tomu, aby zvážil pravdepodobnosť, že budú ochotní bojovať na život a na smrť.

Alebo možno rovnako, ako bol srbský Miloševič nútený podriadiť sa požiadavkám Západu po demoralizujúcich útokoch na Belehrad a Prištinu, ukrajinský Zelenskyj by sa dostal pod tlak svojho ľudu, aby sa dohodol s Ruskom.

Napokon, má naozaj zmysel, aby ukrajinský ľud spáchal národnú samovraždu, aby zabránil Rusku obsadiť štyri provincie na východe krajiny?

Ukrajina nedisponuje jadrovými zbraňami, ktoré by mohli ohroziť globálnu superveľmoc, akou je Rusko. Dokonca ani v prípade najhoršieho scenára z pohľadu Ruska by ukrajinské sily neboli schopné vstúpiť do Moskvy a vnútiť Kremľu politické riešenie vojny. Jedinou otázkou je, či bude mať Ukrajina vojenské schopnosti a politickú vôľu prinútiť Putina, aby sa stiahol z okupovaných ukrajinských území.

Navyše použitie jadrových zbraní po prvýkrát od roku 1945 je riskantný návrh, ktorý by mohol prípadne vyvolať vojenskú reakciu Západu, ktorá by mohla rozpútať plnohodnotnú svetovú vojnu a prípadné použitie strategických jadrových zbraní, nehovoriac o tom, že by sa proti Rusku obrátilo celé medzinárodné spoločenstvo vrátane Číny a Indie.

Západní vojenskí experti si kladú otázku, prečo Rusko, ktoré má viac ako 1 500 bojových lietadiel a bohaté skúsenosti s bombardovaním cieľov v Sýrii a Gruzínsku, nevyužilo v bojoch na Ukrajine svoju hlavnú výhodu oproti Ukrajine, svoju leteckú silu.

Hoci by ruské sily v prípade masívneho leteckého útoku na Ukrajinu určite utrpeli veľa obetí, náklady pre Ukrajinu a jej civilné obyvateľstvo by boli obrovské.

Putin už nariadil sériu raketových útokov na mestá po celej Ukrajine ako odvetu za výbuch, ktorý zasiahol kľúčový ruský most a ktorý označil za “teroristický útok”.

Aká bude americká reakcia, ak a keď Rusko spustí masívnu leteckú bombardovaciu kampaň proti veľkým mestským centrám?

Mediálny tlak by mohol prinútiť Bidena, aby sa priklonil k priamej vojenskej intervencii do konfliktu s cieľom zachrániť životy ukrajinských civilistov, napríklad vytvorením bezletovej zóny na Ukrajine.

Inak povedané, súčasný “normál” poskytovania vojenskej a hospodárskej pomoci Ukrajine bez potreby nasadenia amerických vojsk nemusí byť z dlhodobého hľadiska životaschopný, ak, ako sa zdá, nie sú na obzore žiadne náznaky diplomatickej dohody.

Keďže však hrozí, že vojna na Ukrajine sa rozšíri a Ukrajinci budú útočiť na ciele v oblastiach anektovaných Ruskom, čo by mohlo vyvolať ničivejšiu ruskú vojenskú odpoveď, Biden a jeho spojenci z NATO sa môžu ocitnúť v situácii, keď jedinou možnosťou, ktorú majú k dispozícii, ak chcú ochrániť ukrajinský ľud, je priamy vojenský zásah do vojny.

Ak sa tak stane a Spojené štáty začnú na Ukrajine trpieť stratami a vojaci sa vrátia do Ameriky vo vreciach na mŕtvoly, mohlo by to mať veľký vplyv na verejnú mienku a Kongres, najmä preto, že táto eskalácia by potom podnietila obavy zo svetovej vojny s použitím jadrových zbraní.

V roku 1962 umiestnili Sovieti na Kube jadrové zbrane, ktoré ohrozovali územie USA a prinútili Spojené štáty odpovedať hrozbou jadrovej odvety. Kríza sa skončila, keď Sovieti tieto jadrové zbrane zo susedného ostrova odstránili a Spojené štáty sa zaviazali stiahnuť svoje jadrové zbrane z Turecka.

Porovnávať súčasnú vojnu na Ukrajine s kubánskou krízou v roku 1962 je istá forma intelektuálnej lenivosti. Spojené štáty a ich spojenci nevyhrážali Rusku použitím jadrových zbraní a trvali na tom, že do vojny priamo nezasiahnu použitím konvenčných zbraní.

Táto politika skutočne pripomína reakciu Západu na sovietsku inváziu do Maďarska v roku 1956 alebo v istom zmysle aj americkú politiku, ktorá nasledovala po sovietskej invázii do Afganistanu v roku 1979, v rámci ktorej Spojené štáty poskytli vojenskú pomoc tamojším partizánskym bojovníkom. V oboch prípadoch bolo jasné, že Spojené štáty nepôjdu do vojny s Ruskom s použitím konvenčných alebo jadrových zbraní, aby zachránili Maďarov alebo Afgancov.

Je možné, že Putinovou stratégiou je teraz prinútiť Bidenovu administratívu, a tým aj Kongres a americkú verejnosť, ako aj európskych spojencov Spojených štátov, aby sa rozhodli, či budú ochotní riskovať priamu konfrontáciu s Ruskom na Ukrajine, alebo sa stiahnu a začnú vyvíjať tlak na Ukrajinu, aby sa s Moskvou dohodla.