Pane, hlboko nesúhlasím s tým, čo hovoríte, ale do poslednej kvapky krvi budem brániť vaše právo hovoriť to – hovorí klasický Voltairov citát. Je v ňom vystihnutá podstata toho, o čo ide v naozajstnej slobode slova: princíp, ktorý je prvou podmienkou slobodného sveta, v ktorom existuje diskusia ľudí s rôznymi názormi.

Z histórie však poznáme aj iné chápanie slobody slova: také, kde človek tiež môže slobodne hovoriť, čo si myslí, ale iba vtedy, ak je to totožné s povoleným názorom. A žiaľ, práve tento spôsob sa opäť udomácňuje v Európe, ktorá tak hrdo hovorí, že je slobodná a pluralitná.

Kedysi si baníci zvykli brávať do bane kanárika, ktorý prvý zmĺkol, keď sa k nim začalo plazivým spôsobom šíriť smrteľné nebezpečenstvo. Sloboda slova je tiež čímsi podobným ako kanárik v bani: je prvou obeťou, keď sa dostáva k moci totalita – pod akoukoľvek vlajkou.

Začína sa to vždy rovnako: nespokojní ľudia sa nechajú presvedčiť, že čerstvo príchodzí mesiáši, nadšene sľubujúci hory-doly, svoje sľuby splnia. Tí tomu, čo sľubujú, zväčša aj veria, ibaže platí, výrok lorda Actona: „Moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne.“ Ľudia postupne zistia, že namiesto nadšencov im vládnu cynickí despotovia, ktorí sledujú iba jediné: udržanie vlastnej moci, v záujme čoho sa prestávajú štítiť robiť vlastne čokoľvek.

Bolo to tak pod vlajkou s kosákom a kladivom, bolo to tak pod vlajkou s hákovým krížom, a je to tak čoraz viac aj pod vlajkou s hviezdičkami a pruhmi a pod modrou vlajkou s hviezdičkami usporiadanými do kruhu. Neklamným dôkazom toho, že tento proces prebieha, je aj volebný program koalície PS/Spolu, na ktorý sme sa rozhodli pozrieť trochu bližšie (nájdete ho napríklad TU).

„Západný svet vrátane Slovenska zvádza boj o udržanie demokracie. Konkurentom sa stáva populistická antisystémová revolta ponúkaná extrémistickými silami. Stupňuje sa dezintegrácia spoločnosti, ktorá si spája rýchly a nepredvídateľný proces technologických a ekonomických zmien s pocitmi neukotvenia a osobného ohrozenia. Spoločnosť je zraniteľná a ohrozená manipuláciami, ktorých účelom je destabilizovať základné piliere demokracie,“ píše sa v úvode podkapitoly „Opatrenia pre odolnú spoločnosť a ochranu demokracie“. A s tým sa dá súhlasiť: liberálni fašistickí extrémisti začínajú vystrkovať rožky a pripravujú sa, že sa bude opäť raz v histórii valcovať.

Ako prvé chcú založiť „Centrum pre hybridné hrozby a dezinformácie“. Teda budeme mať ministerstvo pravdy ako na Ukrajine, ktoré bude rozhodovať o tom, čo je dezinformácia a čo je pravda: „Vzhľadom na to, že táto téma v súčasnosti nie je centrálne koordinovaná ani nedisponuje inštitucionálnym zázemím, bude centrálne riadená novozriadeným Ministerstvom pre ľudské práva, občiansku spoločnosť a obranu demokracie SR. V jeho gescii bude zriadená sekcia s názvom Centrum pre hybridné hrozby a dezinformácie.“

V časti „Opatrenia pre súdržnú spoločnosť“ sa dočítame, že medzi zlomeninami v tejto oblasti nebude chýbať podpora špecializovanej štruktúry orgánov činných v trestnom konaní a súdu príslušných na konanie vo veci trestných činov extrémizmu (zachovanie Národnej jednotky boja proti terorizmu a extrémizmu).

„Kultúra prestane byť úzko chápanou rezortnou politikou a stane sa prierezovou politikou, ktorá bude súčasťou všetkých politík štátu a jasne deklarovanou vládnou prioritou s cieľom dosiahnuť novú identitu a úspech.“ Ako by ste rozumeli tomuto? Akú novú identitu Slovensko má podľa zlomeninárov potrebovať? LGBTI identitu? Odpoveď naznačuje nasledujúca veta: „Slovensko môže byť krajinou s modernou kultúrnou identitou, ktorá sa dokázala dôstojne vysporiadať so svojou minulosťou a dokáže zaujať svoje miesto na ceste od minulosti k budúcnosti.“ A vy, milí čitatelia, ste sa už vysporiadali so svojou minulosťou? Ešte nie? Tak šup-šup.

Zvláštna pozornosť je venovaná médiám. Zlomeninári hovoria: „Podporíme nezávislé médiá a kvalitných novinárov a novinárky.“ Myslia azda tými nezávislými médiami naozaj nezávislé médiá ako Hlavné správy či Infovojnu? Namieste je oprávnená obava, že asi nie. A tiež otázka, kto rozhodne o nezávislosti a kvalite tých podporených novinárov.

„Prehodnotíme a zdôrazníme úlohu médií verejnej služby a verejných informačných domén (RTVS a TASR) v kontexte postfaktuálnej spoločnosti a zabezpečíme ich dostatočné financovanie, nezávislosť a kredibilitu,“ píšu a sľubujú zvýšiť objem zdrojov najmä na podporu investigatívnej žurnalistiky. Preložené do slovenčiny: „Ak doteraz sa RTVS a TASR aspoň tvárili neutrálne, tak po novom to tam riadne pritvrdíme.“

„Zvýšime transparentnosť a nezávislosť voľby riaditeľa RTVS.“ Opäť si to preložme do slovenského jazyka: ak doteraz bol riaditeľ RTVS volený ako-tak demokraticky väčšinou poslancov väčšinovo zvolených ľuďmi, tak po novom si bude riaditeľa voliť kaviareň sama – človek kompromisov ako Jaroslav Rezník bude nahradený riadne tvrdým demokratom.

„Posilníme povinnosti orgánov verejnej moci a verejných funkcionárov odpovedať na otázky novinárov a novinárok.“ Táto zlomenina je obzvlášť perfídna. Moc musí prejsť z inštitúcií na inkvizítorov z ulice a kaviarne, hovoria staré dobré skúsenosti z rokov päťdesiatych.

„Znemožníme neodôvodnené žaloby na novinárov a novinárky, vydavateľov a investigatívne mimovládne organizácie cez tzv. osobitnú podmienku konania, kde súd najprv preskúma spôsobenie ujmy a iba v prípade zistenia závažnej ujmy ďalej koná.“ Klamári z médií veľmi ťažko niesli, keď si dnešná koalícia presadila návrat tlačového zákona do podoby, ktorá umožňuje politikom sa domôcť nápravy v prípadoch, keď o nich prestitúti nehanebne luhajú. A s tým mienia po uchopení moci urobiť rázny koniec.

V podkapitole „Podporíme nezávislé médiá a kvalitných novinárov a novinárky“ je aj bod: „Podporíme vysielanie anglických programov so slovenskými titulkami v RTVS.“ O vysielaní nemeckých, poľských, ukrajinských, čínskych, maďarských programov reč nebola. A vlastne, načo titulky? Nemal by po tridsiatich rokoch budovania demokracie a bratstva s USA už každý vedieť po anglicky automaticky a zo zákona?

Samozrejmou súčasťou programu je deklarácia prehlbovania integrácie EÚ a NATO, nič iné by sme od PS/Spolu ani nečakali. Píše sa tu, že „posilňovanie kolektívnej obrany si vyžiada aj podporu domáceho obranného priemyslu a zvyšovanie odolnosti štátu proti novým hybridným hrozbám.“

A teraz to príde: „Slovenské obranné kapacity a potenciál sú obmedzené a v prípade väčšej krízy alebo vojenského ohrozenia potrebujeme podporu spojencov, ktorí výrazne zvýšia spoločný obranný potenciál. Pomoc spojencov bude účinná len za predpokladu, že vybudujeme systém podpory hostiteľskej krajiny spolu s nevyhnutnou infraštruktúrou pripravenou na prijatie spojencov.“ Treba aj toto prekladať zo zlomeninárčiny do slovenčiny? Kto by azda zaváhal, možno mu čosi napovedia dve slová: Kuchyňa, Sliač…

Kapitola „Hybridné hrozby a dezinformácie“ sa začína vetou: „Naši geopolitickí súperi častejšie používajú nové nástroje na presadzovanie svojich cieľov, na ktoré nie sme dostatočne pripravení.“ Tu sa na chvíľu zastavme pri slovnom spojení „naši geopolitickí súperi“. Kto sú naši geopolitickí súperi? Ja osobne žiadnych nemám, a vy? Alebo Slovensko ako štát má geopolitické ambície? Vážne? Ktorý zo susedných štátov je geopolitickým súperom Slovenska? Česko? Rakúsko? Ukrajina? Maďarsko? Poľsko?

Aby sme si to ujasnili: SR má členstvo v organizácii kolektívnej obrany. Tá organizácia oficiálne nie je zameraná proti žiadnemu „geopolitickému“ súperovi, a Slovensko už vôbec nie. A ešte máme ako suverénny štát členstvo v únii európskych štátov, ktorá má byť o spolupráci medzi sebou a navonok. Lenže ani v zakladajúcich zmluvách EÚ nikde nie sú spomínaní žiadni súperi, a už vôbec nie v nepriateľskom zmysle slova, ako to je postavené v zbierke zlomenín.

„Geopolitickí súperi EÚ a NATO ako je Rusko a Čína ale i neštátni aktéri ako Islamský štát (ISIS) využívajú na dosahovanie svojich cieľov nové nástroje, ktoré komplexne nazývame hybridné hrozby. Cieľavedome kombinujú rôzne typy vplyvov a ohrození od kybernetických útokov, cez informačné a psychologické operácie, strategickú korupciu, energetickú politiku, podporu polovojenských a extrémistických skupín, zasahovanie do volieb, aktivity tajných služieb a diplomacie.“ A preto zlomeninári konštatujú, že „po vzore mnohých krajín EÚ aj Slovensko potrebuje inštitúciu, ktorá sa bude systematicky a komplexne venovať mapovaniu, predchádzaniu a neutralizácii hybridných hrozieb a dezinformácií. Preto založíme Centrum pre hybridné hrozby a dezinformácie.“

Čitateľovi sú tu podsunuté dva základné predpoklady, ktoré sú chybné. Po prvé, že geopolitické záujmy EÚ a NATO (resp. ich zaoceánskeho tútora) sú totožné s geopolitickými záujmami Slovenska. A po druhé, že hybridné hrozby pre Slovensko pochádzajú výlučne od „geopolitických súperov“ EÚ a NATO a nemôžu pochádzať práve od EÚ a NATO. Pointa je v tom, že PS/Spolu považujú za absolútnu samozrejmosť pozerať sa na veci z bruselského/washingtonského uhla pohľadu. Oni sú na sto percent stotožnenými Únijcami a Euroatlanťanmi, a preto im nemôže napadnúť myšlienka, že by existoval aj iný uhol pohľadu, napríklad že by sa na vec niekto pozeral ako Slovák…

„Centrum bude zvyšovať povedomie o hybridných hrozbách a dezinformáciách vo verejnosti a organizovať celoplošné informačné kampane. Centrum bude monitorovať informačnú mapu krajiny, včas identifikovať rýchlo sa šíriace dezinformácie, analyzovať ich potenciálny zásah a podporovať rezorty, ktorých sa to týka pri včasnej a efektívnej reakcii…“ atď.

Nie je žiadnym prekvapením, že proti „dezinformáciám“ a „hoaxom“ sa bude bojovať od najútlejšieho veku. „Zaradíme mediálnu výchovu do vzdelávania v rámci existujúcich povinných predmetov. Mladí ľudia sú najzraniteľnejší, pretože najčastejšie sa dostávajú k informáciám na internete a sociálnych sieťach. Deti v školách musia nadobudnúť základnú odolnosť voči dezinformáciám a schopnosť orientovať sa v informačnom svete.“ Už dnes v prieskumoch verejnej mienky o tom, či bolo obdobie reálneho socializmu zlé alebo dobré, bije do očí rozdiel medzi tými, ktorí ho zažili, a tými, ktorí sa o ňom len učili v škole. Nepochybujme o tom, že zlomeninári dokážu úroveň vymývania mozgov dostať na kvalitatívne inú úroveň.

„Vytvoríme kurikulum mediálnej výchovy a program školení pre učiteľov a učiteľky v oblasti internetovej a mediálnej gramotnosti. Budeme podporovať a škálovať iniciatívy, ktoré organizujú diskusie a prednášky novinárov a novinárok alebo odborníkov a odborníčok na školách…“ Ťažko k tomu vôbec niečo dodávať, stačí si to eldorádo pravdy a lásky predstaviť.

Potom tu máme podkapitolu „Ako predchádzať hybridným hrozbám a eliminovať ich“. Tu je jedna naozaj kúzelná pasáž pri bode o strategickej korupcii: „Zabránime skrytej ekonomickej podpore a mocenskému alebo ekonomickému vplyvu na médiá, politické subjekty a štátnych predstaviteľov a predstaviteľky cudzími aktérmi. Rozšírime prvok cudzej moci ako kvalifikovanej skutkovej podstaty aj na trestné činy súvisiace s korupciou.“ Že by si už aj PS/Spolu ráčili všimnúť, o čom bolo a je celé neokoloniálne pôsobenie našich západných „partnerov“ za posledných tridsať rokov, o čom je celá pôsobnosť EÚ a NATO, o čom bol celý ponovembrový ekonomický výpredaj našej ekonomiky? Nejaký neprajný konšpirátor by nás však zrejme presviedčal, že oni tým myslia niečo úplne iné, konkrétne diabolský vplyv Putina.

V podkapitole „Polovojenské a extrémistické skupiny“ je ďalšia pekná veta: „Zavedieme spoluprácu s cudzou mocou ako kvalifikovanú skutkovú podstatu vybraných trestných činov.“ Hm, tak si položme otázku: Je napríklad práca europoslanca Šimečku, usilujúceho sa v Bruseli so svojimi parťákmi pritvrdiť európsku demokraciu, odňať národným štátom práva a prideliť im kvóty na migrantov, už spolupráca s cudzou mocou? Alebo je to zatiaľ iba obyčajná vlastizrada?

Výpovedná je napokon len samotná informácia, že gestormi kapitoly o hybridných hrozbách a dezinformáciách sú podvodník a dezinformátor Jakub Goda a washingtonský jastrab Daniel Milo.

Čo povedať na záver? PS/Spolu sa rozhodli to na Slovensku zlomiť. Ich šialený predvolebný výtvor, zbierka nebezpečných zlomenín, z ktorých sme tu spomenuli iba veľmi malú časť, dáva tušiť, o čom ten zlom bude. Hovoria o boji proti nenávisti s takou nenávisťou a fanatizmom, že z toho ide strach. A atmosféra, ktorú vytvárajú oni a im podobní, hustne a začína prinášať výsledky.

Šialené výzvy fanúšika Zomri na vraždenie vlastencov, neuveriteľná slovná šikana voči konzervatívnemu politikovi Vladimírovi Palkovi po prezentácii jeho knihy a dokonca aj voči liberálnemu žurnalistovi Karolovi Sudorovi, ktorý si s ním dovolil urobiť rozhovor, napadnutie spisovateľa Lukáša Perného fašistami zo Zomri, útoky voči Tiborovi Rostasovi, profesionálna likvidácia historika Martina Lacka, bezočivé provokovanie Jána Čarnogurského prestitútmi, nenávistné internetové útoky voči Ľubošovi Blahovi, nehorázne zmlátenie investigatívca Martina Daňa gorilami na tlačovke budúcej prezidentky, napadnutie aktivistky Lívie Garčalovej na antifašistickej demonštrácii, nepríčetný fyzický útok novinárky z denníka N voči redaktorovi agentúry Sputnik (to sa stalo v Českej republike, kde prebieha tento istý proces), doslova štvanica na Milana Mazureka za výroky súdom uznané ako nenávistné voči Rómom, hoci Mazurek vtedy explicitne povedal, že nemyslel všetkých Rómov, ale iba neprispôsobivých, mediálne „hejtovanie“ kňaza Mariána Kuffu, facka poslanca Osuského investigatívcovi Vaskému, vandalizovanie bilbordov vlasteneckých politikov… to všetko je iba malá ukážka tej pravdy a lásky, ktorá zatiaľ viacmenej prebubláva pod povrchom. Čo sa bude diať, ak sa po volebnom víťazstve „pravdoláskarov“ všetka vyvalí na povrch?

Ivan Lehotský