Pripravujú sa USA k vtrhnutiu do Sýrie?

USA/Sýria 23. apríla 2017 (HSP/Foto:TASR/AP-Evan Vucci/Ahn Young-joon/Alexei Druzhinin, RIA-Novosti, Kremlin/sreenshot YouTube

Portál rusvesna priniesol zaujímavý článok o ďalších krokoch USA v Sýrii

Do 90. rokov 20. storočia sa vo svete odohrával zápas medzi dvoma veľmocami USA a ZSSR. Keď ZSSR prestal existovať, USA sa stali superveľmocou na planéte a upevnili svoju kontrolu a riadenie nad krajinami, ktoré predtým patrili do sféry vplyvu ZSSR.

Okrem strednej Európy sa cieľom amerických aktivít stal Balkán, krajiny postsovietskeho priestoru i krajiny v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike, ktoré v minulosti vykazovali väzby so ZSSR. Nie všetky oblasti prijali tak pokorne plány USA ako Európa, niektoré krajiny sa im rozhodli oponovať.

Od konca 90. rokov začali USA využívať praktiky zmeny vlády pod heslom “oslobodenia krajiny spod tyranie váldnej moci s cieľom obnoviť základné princípy demokracie a a boj proti korupcii”. Taktika farebných revolúcií slávila úspechy. Aj keby bol v daných krajinách každý občan boháčom a vláda by bola svätou, existujúca inštruovaná opozícia sále vykazovala nespokojnosť. Samozrejmosťou bola kontrola masovokomunikačných mainstreamových prostriedkov. Mainstream neustále budoval negatívny obraz cieľa a masíroval verejnú mienku.

Druhá etapa sa niesla v znamení rozširovania separatizmu, ktorý vyústil do tlaku voči vláde. USA a ich spojenci zo Západu podporovali protestné akcie, tlačili sankciami a pod ich údermi sa krajiny, ktoré si dovolili Američanom odporovať, postupne dostávali do problémov.

Sankcie, príprava konfliktov pomocou proamerickej opozície mali charakter boja za demokraciu, národnostnú či náboženskú orientáciu. Väčšina krajín, voči ktorým Američania začali s II. etapou, sa nakoniec vzdala a vláda, ktorá Američanom nevyhovovala, skončila. Klasickým príkladom sú Slovensko a Maďarsko, kde sa odstránili vlády, ktoré nevyhovovali a k moci sa dostala proamerická a prozápadná elita, ktorá pripravila ekonomické podmienky k tomu, aby USA a Západ ovládli celý potenciál krajiny.

Posledná tretia etapa – ustanovila sa bábková proamerická vláda. Keď to nešlo relatívne pokojne v rámci II. etapy, kedy sa obviňovali politici z netransparentnosti, boja proti demokracii, tyranii, prišlo k násilnému majdanu, občianskym nepokojom, teroristickým výbuchom nenávisti. Krajina sa ponorila do občianskej vojny, alebo sa rozpadla, prípadne k otvorenej agresii USA či Západu pod mandátom OSN či OBSE. Klasickým príkladom je Juhoslávia, Sýria či Líbyia, na Ukrajine sa Američania a Západ boja otvorene vojensky zasiahnuť.

Samozrejme, vo vrcholnom období USA nemali žiaden problém legitímnosť svojich akcií presadiť aj na pôde OSN či OBSE (Irak, Čečensko, Líbya). Dnes však Američania tieto možnosti strácajú a väčšina ich akcií je aktom násilia a otvoreného porušovania medzinárodných zmlúv, bez mandátu OSN. Oslabujú sa aj väzby medzi USA a Západom, tento trend je viditeľný najmä po voľbe Donalda Trumpa za amerického prezidenta. (Ak by však Trump padol a nahradil by ho iný kandidát je celkom možné, že momentálne elity na Západe by svoje postoje zmenili. Otázne je, či tak učinia bezvýhradne aj nové elity vo Francúzsku a Nemecku, ktoré sa môžu po prezidentských a iných voľbách dostať k moci).

Kým v Európe si USA nemôžu dovoliť zasahovať brachiálnou silou (výnimkou bolo Srbsko vo fáze najhlbšieho úpadku Ruska pod Jeľcinovým vedením, kedy Rusko nedokázalo garantovať svojmu tradičnému srbskému spojencovi adekvátnu pomoc), v Ázii či Afrike Američania žiadnym sentimentom netrpia. Na vrchole moci boli USA v období 1994 – 2005, v tomto období arogantne presadzovali svoje predstavy v medzinárodnej politike.

Podľa viacerých príslušníkov či už rozviedky, alebo politických elít útok zo dňa 11.9.2001 využili Američania na presadzovanie svojej agresívnej politiky vo svete. Časť populácie je dokonca presvedčená, že išlo o americký “útok pod falošnou vlajkou” a tieto konšpiračné tvrdenia vyprovokovali vlnu hystérie v mainstreamových médiách či v kruhoch proamerických elít, ktoré sa snažili dôrazne proti týmto tvrdeniam pôsobiť až neadekvátnymi aktivitami a tlakom. Ich aktivity však neslávili úspech, tieto tvrdenia sa nepodarilo v povedomí populácie eliminovať, práve naopak, stávajú sa čoraz silnejšie.

K vpádu do Iraku v roku 2003 prišlo na základe klasického scenára. Najprv americké obavy a obavy Západu o stav demokracie v Iraku, potom provokácie opozície, potom informácie o existencii irackých chemických zbraní, ktoré boli čírym klamstvom Západu. Nasledoval otvorený vpád, pre ktorý Američania získali v tom čase mandát OSN. Saddám Hussajn, obvinený z používania chemických zbraní, bol porazený a následne v rýchlom procese odsúdený na trest smrti a obesený. (Zvláštne zahynul aj srbský prezident Slobodan Miloševič).

Ukázalo sa však, že Američania nedokázali splniť viaceré vytýčené ciele. Irak sa ponoril do fázy riadeného chaosu, ktorý síce na jednej strane Američanom vyhovoval (slabá a skorumpovaná proamerická vláda, totálna kontrola nad zdrojmi v Iraku, depopulácia Iraku a znižovanie životnej úrovne, hospodárske zaostávanie a čoraz silnejšia závislosť od USA…). Američania však postupne strácali svoju kontrolu nad týmto procesom, silneli teroristické i vojenské útoky na americké firmy, rástli straty americkej armády, odpor svetovej verejnosti, odpor verejnosti v USA kvôli stratám Američanov…

Situácia dramaticky vyvrcholila v roku 2007, kedy irackí šiíti (podporovaní Iránom) doslova vykopali americkú námornú pechotu z Fallúdže, následne podnikli Američania letecký útok s použitím, napalmovej munície, ktorými takmer zrovnali Fallúdžu so zemou. Napriek tvrdému postupu (generál Mattis) však Američania dlhodobejší úspech nedosiahli, ich možnosti sa zhoršovali a dnes už americká armáda v Iraku otvorene nepôsobí (nemá na to finančné ani vojenské kapacity).

Podobne krutý osud čakal aj Afganistan. Po útokoch z 11.9.2001 obvinili USA al-Kájdu a Taliban, pritom obe organizácie Američania niekoľko rokov predtým podporovali a financovali v bojoch proti Sovietskej armáde vo vojne v Afganistane (1979 – 1989). Američania zaútočili na Afganistan, no nastal problém.

Napriek tomu, že Rusi nedodávali Talibanu a ani Afganistanu žiadne zbrane, ani pomoc, pretože v tom čase likvidovali čečenskú hrozbu (Čečencov otvorene podporovali USA a Západ), však Američania a NATO napriek obrovskej materiálnej i vojenskej prevahe nedokázali poraziť členov Talibanu a al-Kájdy, ktorí stále ovládajú veľkú časť Afganistanu (vládna moc má pod kontrolou Kábul, niekoľko väčších miest, pričom proamerického prezidenta Karzaja členovia týchto bánd posmešne nazývajú “starosta Kábulu”).

Opätovne Američania ponorili Afganistan do “riadeného chaosu”, opätovne sa im však začala situácia vymykať z rúk. Situácia sa pre nich postupne zhoršuje súbežne s tým, ako rastie vplyv Ruska či Iránu v celom regióne. Aj Afganistan už Američania neslávne opustili, v krajine pôsobia len špeciálne jednotky a jednotky CIA, ktoré ešte ako tak chránia záujmy USA v regióne. Problém je však v tom, že tieto jednotky pôsobia v tajných operáciach a o ich prípadné straty sa priamo nikde nespomínajú, navyše sa ukrýva totožnosť členov týchto jednotiek. V Afganistane operujú aj členovia špeciálnych tímov Ruska, Číny, Pakistanu, Veľkej Británie, Francúzska a pod., ktorí takisto sledujú vlastné politické i vojenské ciele.

Ďalším príkladom poklesu amerického vplyvu je osud verného spojenca USA – Saudskej Arrábie. Saudi, ktorí nespĺňajú ani len tie najelementárnejšie princípy demokracie a napriek tomu sa neobávajú, že ju budú Američania “demokraticky bombardovať”, majú momentálne veľké problémy a USA im nedokážu pomôcť. Dôkazom tejto skutočnosti je politika Iránu podporujúca šiítskych Jemenčanov, ktorí už preniesli boje na územie Saudskej Arábie a Saudi si s Jemenčanmi nevedia poradiť. Finančné problémy USA, či posledné porážky amerických plánov v Sýrii, Afganistane a Iraku zapríčinili, že Američanom sa krátia možnosti ako ovplyvňovať situáciu napríklad na Blízkom východe či v Severnej Afrike.

Američania majú, samozrejme, dostatok základní na celom svete a ešte stále majú k dispozícii pomerne veľkú zástupnú armádu zloženú z “umiernenej opozície” v Líbyi či Sýrii, ktorá im umožňuje presadzovať ich ciele. Postavenie Američanov je však podstatne horšie ako napríklad v roku 2011 či 2012, kedy začali s otvorenou fázou boja proti Sýrii či Líbyi. Sýrske vládne sily a líbyjské sily maršála Haftara preriedili proamerickú opozíciu natoľko, že tí už najmä v Sýrii nie sú schopní väčšej vojenskej akcie a nachádzajú sa v hlbokej defenzíve.

Prezidenta Asada otvorene podporuje Rusko a podpora Ruska už začína nadobúdať kontúry z obdobia existencie ZSSR. Američanom sa napriek všetkým ich snahám nepodarilo ani za pomoci Turecka, Izraela, Saudskej Arábie, Veľkej Británie, Francúzska, Jordánska a pod. dosiahnuť v Sýrii úspech.

Provokácia s chemickou muníciou v Idlibe, po ktorej nasledoval americký bezprecedentný útok na vojenské letisko v al-Shayrat, ktorým Američania porušili medzinárodné zmluvy, takisto nepomohla a americký útok Tomahawkami skôr dosiahol opačný politický efekt. Americké plány v Sýrii utrpeli ťažkú porážku.

Američania však podľa viacerých analytikov majú v hre ešte dve karty, jednou z nich sú Kurdi – z nich však časť s určitosťou nie je proamericky ladená a ISIS, o ktorých časť analytikov otvorene tvrdí, že je to zástupná armáda US A. Práve ISIS môžu otvorene USA použiť na priamy vstup do diania v Sýrii. Ak sa však Američania rozhodnú o priamom vstupe, bude to znamenať, že všetky vyššie možnosti ako ovplyvňovať situáciu v Sýrii, už zlyhali.

Azda najväčšie riziká v otázke Kurdov sa týkajú toho, že Kurdi sú neobľúbení u sunnitov, ktorých USA protežujú, takže sa môžu podporou Kurdov zhoršiť americko-sunnitské vzťahy. Kurdi napriek americkej leteckej i vojenskej pomoci nevykazujú známky toho, že by mienili byť figúrkou na americkej geopolitickej šachovnici, časť Kurdov totiž spolupracuje s Ruskom a Iránom, šiítmi a dokonca aj s Asadom. Navyše, bojová úroveň Kurdov je nižšia ako bojová úroveň Hizballáhu či palestínskych a irackých šiítskych zoskupení.

Ďalšou možnosťou Američanov a Západu ako pôsobiť v Sýrii je možnosť pôsobiť nepriamo cez ISIS. Bez ohľadu na to, čo hovoria viacerí, najmä ruskí analytici (že ISIS vznikol za účasti Američanov a Izraela a predstavuje zástupnú armádu USA, pomocou ktorej USA presadzujú svoje strategické ciele v regióne), je zrejmé, že prípadné rozšírenie aktivít ISIS v severnej Sýrii a v priľahlých častiach Iraku môže Američanom umožniť v rámci rozhodného boja proti svetovému terorizmu priamo vstúpiť do severnej Sýrie s pokusom zabrániť ruskému a sýrskemu triumfu.

Ak by sa ISIS zaktivizoval v Homse, Hame, Aleppe, Damasku, a zaktivizovali by sa teroristi pri libanonsko-sýrskych hraniciach a v oblasti Golanských výšin, budú Američania a Západ nástojiť na možnosti vojensky zasiahnuť v Sýrii. Tým by zvrátili úspešné ťaženie sýrskej armády a Rusov a mohli by požadovať delenie Sýrie, čo by de facto znamenalo koniec Bašára Asada. Celý konflikt by sa skončil v chaose, ktorý by celú oblasť uvrhol do niekoľkodesaťročí trvajúceho obdobia úpadku, v ktorom by mohol Západ presadzovať svoje koristné ciele.

Preto sa začala aj posledná širokokoncipovaná ofenzíva sýrskych vládnych vojsk vo všetkých smeroch. Aby prišlo k tomuto riešeniu, Američania i Západ budú potrebovať minimálne niekoľko týždňov, aby dokázali svoj priamy vstup do Sýrie pripraviť. Za ten čas môžu sýrske vojenské jednotky za pomoci Ruska, Iránu či Hizballáhu dosiahnuť úspech na bojovom poli a vyčistiť priestor natoľko, že prípadné delenie nebude prichádzať do úvahy, prípadne nebude pre Sýriu natoľko bolestivé.

Dôležité si je však uvedomiť jeden dôležitý fakt. Sýrski či irackí teroristi zo všetkých frakcií sa delia na tri skupiny – agenti tajných služieb, vojenskí profesionáli a členská základňa – “potrava pre delá”. Potrava pre delá nie je zaujímavá, agenti tajných služieb, ktorí majú spravodajské krytie a vojenskí profesionáli, predstavujú elitu. Táto elita je však ochotná pristúpiťbku kompromisom a v rýchle sa meniacich medzinárodných podmienkach, pri ktorých vidieť ústup USA z pozície “superveľmoci”, sa stáva čoraz ochotnejšia ku kompromisom. Dôkazom týchto tvrdení sú aj udalosti v Mósule, ktoré plánovačom z Obamovej administratívy absolútne nevyšli podľa ich predstáv.

Ukazuje sa, že využívanie teroristov pre vlastné mocenské ciele predstavuje síce efektívnu, no veľmi nebezpečnú možnosť aj pre samotných skúsených geopolitických hráčov, ktorým sa takisto môže kontrola situácie vymknúť z rúk.