Každý z nás nejako prežíval dnešný deň. Bez ohľadu na to, ako sme ho strávili, bolo jeho súčasťou veľa bežných vecí. Samozrejmostí. Ktoré bežne robíme denne. Ktoré máme, ani si ich neuvedomujeme. Mnohé z nich sú ale v skutočnosti vzácne. Bez nich by bol život smutnejší, ťažší a horší. Ale ich hodnotu si už ani nevšimneme.

1. júla pred 70-timi rokmi – o tomto čase večer – ľudia prišli do historickej budovy Slovenského národného divadla na svetoznámu operu Tosca. Zrejme to bol pre nich príjemný večer. Bolo rok od skončenia svetovej vojny a trúfam si povedať, že dve hlavné veci, po ktorých ľudia túžili, boli mier a sloboda. Sloboda a mier.

Nevieme, koľkí z nich už vtedy cítili obavu. Koľkí z nich zaznamenali slovné spojenie “železná opona”, ale zakrátko sa však stali jej väzňami. Európa sa znova rozdelila a ľudí na našej strane oddelila železná opona od slobody, demokracie a prosperity. Na veľmi dlhý čas.

Ešte pred 30-timi rokmi o tomto čase zrejme málokto veril, že sa to môže zmeniť. Že sloboda a demokracia sa u nás stane znovu skutočnosťou. Že budeme môcť uvidieť na vlastné oči, koľko sme stratili a koľko sme zaostali za šťastnejšou časťou Európy. Že vzápätí budeme môcť zistiť, koľko veľa dokážeme urobiť za krátky čas a že prejdeme taký kus cesty. Že sa Európa zjednotí. Že našu slobodu a demokraciu budeme považovať za samozrejmosť a že budeme postupne považovať za samozrejmosť aj naše členstvo v Európskej únii.

Ale ruku na srdce: Kto si ešte pred 20 rokmi o tomto čase vedel predstaviť, že 1. júla roku 2016 večer – bude po prvom dni slovenského predsedníctva v Európskej únii?

Dovoľte mi na tomto mieste vysloviť úctu všetkým našim spoluobčanom, všetkým občanom Slovenska, ktorí sa o to pričinili. Toto nebola a nie je samozrejmosť. Táto chvíľa je historická a je vaším úspechom.

Ale chcem dnes poďakovať aj starším členským štátom Európskej únie a ich občanom, ktorí v tom Slovensku na našej ceste pomohli. Ďakujeme, priatelia.

Slovensko dnes prevzalo čestnú povinnosť predsedníckej krajiny Európskej únie — a iste by sme boli radšej, keby to nebolo v situácii, ktorú mnohí nazývajú krízovou. Alebo krízou dôvery v Európsku úniu. Osobitne krátko po tom, ako sa nás rozhodol opustiť jeden z členských štátov.

Sme z toho dnes znepokojení, smutní, prekvapení, možno aj unavení z neistých predstáv, ako veci robiť lepšie… možno aj preto, lebo sme mali – šťastie. Mali sme šťastie prežiť v Európe relatívne dlhé obdobie, keď sa v zásade iba darilo. Keď nám už aj zovšednela sloboda zjednotenej Európy. A zovšednel nám aj jej úspech. Istý čas sa dokonca zdalo, že dejiny sa skončili, a nič nás doma v Európe alebo v našom bezprostrednom okolí vážne neohrozuje. A prípadné problémy prekonáme s ľahkosťou. Takmer bez povšimnutia a možno aj bez väčšej námahy. Nikto nič nebude strácať a všetci iba získajú. To všetko vyzeralo ako samozrejmosť.

Lenže posledné roky už tak nevyzerajú. Skôr než sme sa všetci naučili žiť, rešpektovať sa a fungovať spolu, boli sme postavení pred problémy, ktoré sme jednoducho nečakali. A len sa ich učíme zvládať spoločne. Ekonomická a finančná kríza. Problémy s eurom. Vlna utečencov a migrantov. Staronové bezpečnostné hrozby. Terorizmus.

Európska únia je stále skvelý a stále úspešný projekt mieru, demokracie a prosperity, aký nemá v dejinách obdobu. A myslím, že nikto rozumný nemôže spochybniť, že v Európskej únii máme dostatok zdrojov a kapacít na to, aby sme zvládli všetky predstaviteľné problémy.

To, čo dnes ale potrebujeme najviac a urýchlene, to je obnoviť dôveru a sebadôveru. Že si dokážeme nielen užívať, keď je úspech. Že sa dokážeme naučiť žiť v takejto veľkej rodine a zvládať nielen oslavy a sviatky. Ale aj nešťastia, omyly, chyby alebo slabosti. Všetko, čo patrí k normálnemu životu.

Slovensko pripravilo pre naše predsedníctvo užitočné konkrétne priority. Ale to, čo sa stane našou najvyššou prioritou, ambíciou a vkladom, ktorý ponúkame Európskej únii nasledujúcich šesť mesiacov, je služba čestného, poctivého a úprimného sprostredkovateľa.

Pri hľadaní dôvery a sebadôvery. Medzi členskými krajinami a ich záujmami, v prospech celku.

Budeme pozorný, trpezlivý a empatický hostiteľ a moderátor, ktorý povzbudzuje každého, kto dnes hovorí o sebareflexii a záleží mu na Európskej únii. A vyzývajme, aby ku svojmu želaniu pridal konkrétne predstavy. Chceme pomôcť sprostredkovať európsky dialóg, v ktorom si všetci zachováme schopnosť počúvať sa navzájom bez toho, aby sme hneď vynášali súdy.

Chceme pomôcť tomu, aby sme na rozbúrené emócie naprieč Európskou úniou dokázali reagovať ako ľudia veľkého srdca, dobrej vôle a múdrej skúsenosti — aby sme k sebe navzájom preukázali takt a veľkorysosť. Aby sme posilnili vedomie, že zodpovednosť za Európu mieru, demokracie, solidarity a dôstojného bezpečného života pre všetkých nesieme všetci spoločne. A že ju unesieme aj do ďalších rokov a odovzdáme naše spojenectvo – kontinent mieru, slobody, demokracie, solidarity a prosperity — aj naším deťom a v dobrej kondícii. Zodpovednosť nesieme všetci.

Nielen Brusel. Ale aj Tallin a Madrid. Praha. Amsterdam a Ľubľana. Rím. Varšava a Lisabon. Riga. Dublin a Budapešť. Nikózia a Kodaň. Viľnus. Valletta a Helsinky. Atény. Viedeň a Štokholm. Záhreb. Luxemburg a Bukurešť. Sofia. Paríž a Berlín — a Bratislava.
Toto vôbec nie je samozrejmé. Toto je jednoducho skvelé.
My to zvládneme, Slovensko. My to zvládneme, Európska únia.