Vatikán 25. februára 2019 (HSP/TK KBS/RV/Foto:SITA/AP-Giuseppe Lami/Pool Photo via AP)

V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka, ktorý predniesol v nedeľu 24. februára na záver svätej omše v Kráľovskej sále Apoštolského paláca za prítomnosti predsedov biskupských konferencií, hláv východných katolíckych cirkví, reprezentantov únií generálnych predstavených mužských a ženských reholí a členov Rímskej kúrie a Rady kardinálov, ktorí sa zúčastňovali na stretnutí o ochrane maloletých v Cirkvi, konanom vo Vatikáne 21. – 24. februára 2019

Drahí bratia a sestry,

súčasne ako ďakujem Pánovi za to, že nás v týchto dňoch sprevádzal, chcem sa vám všetkým poďakovať za vášho cirkevného ducha a konkrétne úsilie, ktoré ste tak veľkodušne preukázali.

V našej práci sme si opäť raz uvedomili, že závažnosť pohromy, akou je sexuálne zneužívanie mladistvých, je fenoménom historicky rozšíreným žiaľ vo všetkých kultúrach a spoločnostiach. Len v nedávnej dobe sa stalo predmetom systematických štúdií, a to vďaka zmenenej citlivosti verejnej mienky na problém, ktorý bol v minulosti považovaný za tabu, t. j. keď všetci o ňom vedeli, ale nikto o tom nehovoril. To mi pripomína v minulosti v niektorých kultúrach rozšírené kruté náboženské praktiky pohanských rítov prinášania živých obiet – často detí. Avšak ani dnes dostupné štatistiky o sexuálnom zneužívaní mladistvých od rôznych organizácií a národných i medzinárodných agentúr (Svetová zdravotnícka organizácia, UNICEF, Interpol, Europol a iné) nereprezentujú pravý stav tohto fenoménu, častokrát podhodnotené, najmä z toho dôvodu, že mnohé prípady sexuálneho zneužívania mladistvých neboli nahlásené[1], obzvlášť tie veľmi početné, ktoré sú páchané v rodinnom prostredí.

Zriedka sa totiž obete zdôveria a vyhľadajú pomoc[2]. Za touto zdráhavosťou môže byť hanba, rozpaky, strach z pomsty, pocity viny, nedôvera k inštitúciám, kultúrne a sociálne podmienenosti, ale aj nedostatok informácií o službách a štruktúrach, ktoré v takýchto prípadoch môžu pomôcť. Toto súženie žiaľ privádza k zatrpknutosti, dokonca až k samovražde, alebo niekedy aj k odplate spôsobom dopustenia sa rovnakého činu. Istou vecou však je, že milióny detí vo svete sú obeťami vykorisťovania a sexuálneho zneužívania.

Bude dôležité uviesť tu celkové údaje – z môjho pohľadu stále iba čiastkové – na úrovni celosvetovej[3], a potom na úrovni Európy, Ázie, Ameriky, Afriky a Oceánie, aby sme si vytvorili obraz o závažnosti a hĺbke tejto pohromy našej spoločnosti.[4] Aby som sa vyhol zbytočným polemikám, chcel by som hneď v úvode vysvetliť, že sa určité krajiny spomenú len z dôvodu citovania štatistických údajov, ako ich prezentujú spomenuté správy.

Prvou skutočnosťou, ktorá vychádza na povrch z prístupných dát je, že tými, ktorí sa dopúšťajú zneužívania, alebo (fyzického, sexuálneho alebo emocionálneho) násilia, sú najmä rodičia, príbuzní, manželia maloletých manželiek, tréneri a vychovávatelia. Ďalej, podľa údajov UNICEF-u z roku 2017 o 28 krajinách sveta, 9 z 10 dievčat, ktoré mali nútený sexuálny styk, boli obeťami osoby, ktorú osobne poznali, alebo osoby blízkej rodine.
Na základe oficiálnych údajov americkej vlády sa v USA viac ako 700.000 detí každoročne stáva obeťami násilia a zlého zaobchádzania; podľa Medzinárodného centra nezvestných a zneužívaných detí (ICMEC) jedno z 10 detí zažilo sexuálne zneužívanie. V Európe je obeťami sexuálneho zneužívania 18 miliónov detí[5].
Ak uvedieme príklad Talianska, tak podľa správy „Telefono Azzurro“ (Modrá linka) z roku 2016 sa 68,9 % zneužívaní odohráva za stenami domácnosti mladistvých[6].

Dejiskom násilia nie je iba domáce prostredie, ale aj prostredie širšieho bydliska, školy, športu[7] a, žiaľ, aj Cirkvi.

Zo štúdií fenoménu sexuálneho zneužívania mladistvých urobených v posledných rokoch tiež vyplýva, že rozvoj internetu a komunikačných prostriedkov prispelo k značnému nárastu prípadov zneužívania a násilia spáchaných on line. K rapídnemu rozšíreniu pornografie vo svete došlo cez internet. Pliaga pornografie dospela do príšerných rozmerov a má zhubné účinky na psychiku a vzťahy medzi mužom a ženou, medzi nimi a ich deťmi. Tento jav neustále narastá. Značná časť pornografickej produkcie má, žiaľ, za svoj objekt mladistvých, ktorých dôstojnosť je tak vážne zraňovaná. Bádania v tejto oblasti dokumentujú – je to smutné –, že sa to deje stále strašnejšími a násilníckejšími spôsobmi; dochádza až k extrémnym skutkom zneužívania mladistvých na objednávku a sledovaným naživo cez internet[8].

Spomeniem tu medzinárodný kongres, ktorý sa konal v Ríme na tému dôstojnosti dieťaťa v počítačovej dobe; ako aj na prvé Fórum medzináboženskej zmluvy o bezpečnejšej spoločnosti, ktoré sa uskutočnilo na tú istú tému v novembri minulého roku v Abú Zabí.

Inou pohromou je sexuálny turizmus: podľa údajov Svetovej organizácie cestovného ruchu z roku 2017 každý rok vo svete tri milióny ľudí cestujú za účelom sexuálnych stykov s mladistvými[9]. Význačnou je skutočnosť, že pôvodcovia týchto zločinov si vo väčšine prípadov vôbec nepriznávajú, že to, čo páchajú, je trestným činom.
Stojíme teda pred problémom celosvetových rozmerov, s ktorým sa, žiaľ, možno stretnúť takmer všade. Treba tu byť jasnými: všeobecná rozšírenosť tejto pliagy, zatiaľ čo potvrdzuje jej závažnosť v našej spoločnosti[10], ničím neumenšuje jej hrôzostrašnosť v prostredí Cirkvi.

Nehumánnosť tohto javu celosvetovej úrovne sa stáva ešte závažnejšou a škandalóznejšou v Cirkvi, pretože je v kontraste s jej morálnou autoritou a etickým kreditom. Zasvätený človek, vyvolený Bohom, aby viedol duše k spáse, sa necháva ujarmiť svojou ľudskou krehkosťou alebo svojou chorobou a stáva sa tak nástrojom satana. V zneužívaniach vidíme ruku zla, ktoré nešetrí ani nevinné deti. Niet postačujúceho vysvetlenia na tieto zneužívania páchané voči deťom. Pokorne a nebojácne musíme uznať, že stojíme pred tajomstvom zla, ktoré sa vyvršuje na tých najslabších, lebo sú obrazom Ježiša Krista. Práve preto v Cirkvi aktuálne rastie uvedomovanie si nevyhnutnosti nielen snažiť sa zamedziť tým najzávažnejším zneužívaniam disciplinárnymi opatreniami i civilnými a kánonickými procesmi, ale aj rozhodne čeliť tomuto fenoménu ako vo vnútri Cirkvi, tak aj mimo nej. Cirkev sa cíti byť povolaná bojovať proti tomuto zlu, ktoré sa dotýka srdca jej povolania: ohlasovať Evanjelium maličkým a ochraňovať ich pred dravými vlkmi.

Chcel by som tu jasne povedať: ak sa v Cirkvi objaví čo i len jeden prípad zneužívania – ktorý už sám o sebe predstavuje príšernosť ­– k takému prípadu sa bude pristupovať s maximálnou serióznosťou. Bratia a sestry, v oprávnenom hneve ľudí Cirkev vidí odblesk hnevu Boha, zradeného a urážaného týmito nečestnými zasvätenými osobami. Ozvena tichého výkriku maličkých, ktorí v nich namiesto otcovskej lásky a duchovného vedenia našli trýzniteľov, otrasie srdcami umŕtvenými pokrytectvom a mocou. Našou povinnosťou je pozorne načúvať tomuto priškrtenému tichému volaniu.

Ťažko pochopíme fenomén sexuálnych zneužívaní mladistvých, ak nezoberieme do úvahy moc, keďže tieto sú vždy následkom zneužitia moci, využitia podriadeného postavenia bezbrannej zneužitej osoby, čo umožňuje manipuláciu s jeho svedomím a jeho psychickou i fyzickou krehkosťou. Zneužitie moci je prítomné aj v iných formách zneužívania, ktorých obeťami je takmer 85 miliónov detí, na ktoré všetci zabúdajú: detskí vojaci, prostituujúci mladiství, podvýživené deti, unesené deti ako časté obete príšerného obchodovania s ľudskými orgánmi alebo ako premenené na otrokov, deti-obete vojen, detskí utečenci, abortované deti a pod.

Zoči-voči toľkej krutosti, toľkým modloslužobným žertvám detí bôžikom moci, peňazí, pýchy, arogancie, nepostačujú čisto empirické vysvetlenia; tieto neumožňujú pochopiť šírku a hĺbku tejto tragédie. Pozitivistická hermeneutika tu opäť ukazuje svoje limity. Poskytuje nám pravdivé vysvetlenia, ktoré nám pomôže prijať nevyhnutné opatrenia, no nie je schopná ozrejmiť zmysel (pozn. prekl.: význam, signifikát, t.j. čo to znamená). A my dnes potrebujeme vysvetlenia aj zmysel. Vysvetlenia nám veľmi pomôžu v operatívnej oblasti, ale nechajú nás na pol ceste.

Čím je teda existenciálny „význam“ tohto kriminálneho javu? Vzhľadom na jeho ľudskú šírku a hĺbku, nie je dnes ničím iným ako konkrétnym prejavom ducha zla. Ak si túto dimenziu neuvedomíme, zostaneme vzdialení od pravdy a bez skutočných riešení.

Bratia a sestry, dnes stojíme pred prejavom bezočivého, agresívneho a ničivého zla. Za týmto všetkým i vo vnútri toho je ukrytý duch zla, ktorý sa vo svojej pýche a arogancii cíti byť pánom sveta[11] a myslí si, že zvíťazil. A toto vám chcem povedať s autoritou brata a otca, isteže malého a hriešneho, ktorý je ale pastierom Cirkvi, ktorá predsedá v láske: v týchto bolestivých prípadoch zneužívania vidím ruku zla, ktorá nešetrí ani nevinnosť maličkých. To ma privádza k myšlienke na prípad Herodesa, ktorý hnaný strachom zo straty svojej moci nariadil vyvraždenie všetkých detí v Betleheme[12]. Za týmto je Satan.

Tak ako musíme využiť všetky praktické nástroje, ktoré nám zdravý úsudok, vedy a spoločnosť ponúkajú, tak nesmieme stratiť zo zreteľa túto realitu, ale prijať duchovné opatrenia, ktorým nás učí sám Pán: pokoru, obžalovanie nás samých, modlitbu a pokánie. Je to jediný spôsob ako vyhrať nad duchom zla. Tak nad ním zvíťazil Ježiš[13].

Cieľom Cirkvi preto bude načúvanie, dohľad, ochrana a starostlivosť o zneužívaných, vykorisťovaných a zabudnutých mladistvých, kdekoľvek sa nachádzajú. Aby Cirkev dosiahla tento cieľ, musí stáť nad všetkými ideologickými polemikami a žurnalistickými politikami, ktoré neraz účelovo využívajú pre rozličné záujmy samotné tragédie prežívané maličkými.

Nadišiel teda čas, aby sme vzájomne spolupracovali na vykorenení tejto brutálnosti z tela nášho ľudstva tým, že prijmeme všetky nevyhnutné opatrenia, ktoré už platia na medzinárodnej i cirkevnej úrovni. Nadišiel čas, aby sme našli správnu rovnováhu všetkých hodnôt, ktoré sú v hre, a stanovili v Cirkvi jednotné pravidlá, vyvarujúc sa dvoch extrémov – istého justicionalizmu, zapríčineného pocitom viny za chyby z minulosti a tlakom mediálneho sveta, a istého sebaobhajovania, ktoré nepátra po príčinách a dôsledkoch týchto závažných deliktov.

V tomto kontexte chcem spomenúť „Best Practices“ (dobre osvedčené spôsoby), sformulované pod vedením Svetovej zdravotníckej organizácie[14] skupinou desiatich medzinárodných agentúr, ktorá vyvinula a schválila balík opatrení s názvom INSPIRE, t. j. sedem stratégií ako skoncovať s násilím na deťoch[15].

Za pomoci týchto bodov a tiež zásluhou práce, ktorú v uplynulých rokov vykonala Pápežská komisia na ochranu mladistvých, ako aj zásluhou prínosu toho nášho stretnutia, sa Cirkev, v rozvoji svojej legislatívy, zameria na nasledovné aspekty:

Bude doplnený preklad bodov, ktoré nasledujú:

1. Ochrana detí… (…)
2. Neochvejná serióznosť… (…)
3. Opravdivá očista… (…)
4. Formácia… (…)
5. Posilniť a preveriť riadiace línie biskupských konferencií… (…)
6. Sprevádzať zneužité osoby… (…)
7. Digitálny svet… (…)
8. Sexuálny turizmus (…)

Preložila: Slovenská redakcia VR