Už 25. mája si budeme po štvrtýkrát voliť zástupcov do Európskeho parlamentu. Pred piatimi rokmi bola účasť rekordne nízka a v kategórii mladých voličov sme dokonca so šiestimi percentami dosiahli absolútny mínusový rekord. Na jednej strane to niekoho môže napĺňať hrdosťou, že „ako sme im to ukázali“, na druhej strane však sa vďaka tomuto nie celkom prezieravému prístupu (najmä národne a euroskepticky orientovaných voličov!) do europarlamentu dostali ľudia ako Csáky, Beňová, Kukan, Štefanec, Zala, Žitňanská a pod. Ak niekým nezatriasol zoznam týchto mien, tak možno zaberie fakt, že zo slovenských europoslancov v uplynulom volebnom období za naše národné a štátne záujmy najstatočnejšie bojoval Richard Sulík…

Skrátka, treba si uvedomiť, že či k voľbám pôjdeme alebo nie, Slovensko tam tak či onak bude zastupovať 13 alebo 14 europoslancov (s uplatňovaním mandátu toho štrnásteho je to ešte otvorené v súvislosti s brexitom). Situácia sa však tentoraz pre „euroskeptikov“ rysuje oveľa nádejnejšie, než pred piatimi rokmi. Vtedy totiž takto naladení občania nemali príliš z čoho vyberať, a preto to dali smerákom a kádehákom ktorí, povedzme si to tu celkom otvorene, v europarlamente absolútne sklamali – stačí si len spomenúť na škandalózny postoj slovenských europoslancov k niektorým kľúčovým hlasovaniam.

Tentoraz je však situácia na Slovensku úplne iná: teraz je v (reálnej) ponuke aj naozaj autentická tvrdo euroskeptická voľba – strana ĽSNS, ktorá s určitosťou prelezie cez päťpercentné kvórum, a dokonca má veľmi pravdepodobnú šancu získať dva mandáty. K tomu treba prirátať realistický jeden mandát SNS, ktorý zrejme neminie dlhoročného bývalého europoslanca Jaroslava Pašku a dvojku na kandidátke Smeru Miroslava Číža. Ak k tomu prirátame aj mandát (prípadne možno až dva mandáty) niekoho za Sme rodina, čo je strana, ktorá sa veľmi okázalo hlási k Salviniho skupine, dostávame celkom optimistický obraz: je tu šanca, že tentoraz by slovenskí europoslanci mohli byť omnoho autentickejšími tlmočníkmi želaní a záujmov slovenského národa, než tí doterajší.

Okrem toho, aj nálady v ďalších európskych krajinách sú podstatne iné, než pred piatimi rokmi a európski „slniečkari“ sa predbiehajú v desivých scenároch čo bude s Európou po eurovoľbách. Pritom je jasné, že Európa ostane tam, kde je, a dokonca aj EÚ bude ďalej bez veľkej zmeny existovať, navonok bude jediným rozdielom možno iba to, že eufória z vítania votrelcov a z vytvárania tuho unitárneho euroštátu nebude až taká veľká.

Napriek tomu však je veľmi dôležité, aby sme aj my pomohli národnými hlasmi EÚ v jej dnešnej pažravej bruselskej podobe zmeniť na voľný zväzok slobodných národných štátov – a to bude možné iba vtedy, ak sa ľudia v celej Európe zobudia, prídu k voľbám a pošlú do Bruselu naozaj nekompromisnú upratovaciu čatu.

Ako vlastne vyzerajú predbežné kandidátky jednotlivých strán podľa poradia na popredných miestach, ktoré reálne pripadajú do úvahy? Nepochybne tam nastanú ešte významné zmeny, ale čo-to predsa len ten zoznam môže napovedať… strany sú zoradené podľa výsledkov prieskumu agentúry Focus.

Smer-SD: mohli by prejsť až traja kandidáti. Na prvom mieste figuruje Monika Flašíková-Beňová, za ňou Miroslav Číž a Róbert Hajšel (riaditeľ Kancelárie EP v Bratislave). Miroslav Číž bude nepochybne obhajovať slovenské záujmy, ale Beňovú a Hajšela určite Smeru závidí aj Progresívne Slovensko. Štvrtá na kandidátke je Katarína Roth Neveďalová.

ĽSNS: lídrom kandidátky je Milan Uhrík, avšak v poradí na kandidátnej listine je jednotkou Martin Beluský a za ním Milan Mazurek – títo dvaja majú veľmi reálnu šancu. Za nimi je tretí v poradí Miroslav Radačovský, bývalý sudca, ktorý vyriekol pamätný rozsudok v kauze istého ukradnutého pozemku, čím si získal veľké sympatie národa, ktorý ho preto môže prekrúžkovať do Bruselu.

SaS: aj tu je reálne, že prejdú dvaja kandidáti. Eugen Jurzyca a Alojz Baránik sú na prvých dvoch miestach, teda umiernení eurooptimisti. Ibaže z tretieho miesta číha Lucia Ďuriš Nicholsonová…

OĽaNO: na prvom mieste kandidátky má svojho šéfa Igora Matoviča, ktorý však tvrdí, že do Bruselu nepôjde, že to je iba jeho finta. Za ním je aktivista Michal Šípoš, opatrný eurooptimista, a za ním Peter Pollák, bývalý splnomocnecnec vlády pre rómsku problematiku – jeho šance sú dosť veľké, lebo Rómovia ho asi skôr zakrúžkujú než neznámeho aktivistu.

Sme rodina: lídrom je Peter Pčolinský, ale je otázne, či ako pravá ruka svojho straníckeho šéfa do Bruselu naozaj pôjde. Za ním čakajú Ľudovít Goga a Petra Krištúfková. Ťažko povedať ako bude/budú v Bruseli hlasovať, ale príslušnosť ku Salviniho skupine Európa národov a slobody niečo naznačuje. Horší ako tí doterajší už byť nemôžu.

KDH: nedostane viac ako jeden mandát, a ten nevezme nikto iný ako Ivan Štefanec. Eurohujer de luxe. Ďalšie mená za ním budú iba náhradníci.

Koalícia PS a Spolu: Michal Šimečka je na prvom mieste a zrejme pôjde do Bruselu. Otázka je, či sa dostane aj niekto ďalší: je tam Vladimír Bilčík a Simona Petrík. V každom prípade tu sa nedá čakať nič iné iba extrémne slniečkové vítačské postoje.

SNS: ak sa vôbec dostane cez päť percent, tak potom pôjde do Bruselu skúsený europoslanec Jaroslav Paška, ktorý v uplynulých mesiacoch ukázal, že je tým najlepším, čo momentálne SNS vie ponúknuť.

Most-Híd: v prieskume nedosiahol ani štyri percentá, teda je možné, že ich kandidát, zrejme József Nagy, neprejde.

***

A ako sa vlastne bude voliť? Zopakujme si pravidlá. Volí sa v sobotu 25. mája 2019. Volebné miestnosti budú otvorené tak ako vždy, od 7:00 do 22:00. Hlasovať môžete aj mimo svojho bydliska, pokiaľ si vopred vybavíte voličský preukaz. Ten vydáva obec, v ktorej máte trvalý pobyt.

Vo volebnej miestnosti dostanete kopu hlasovacích lístkov a jednu obálku. Aby bolo hlasovanie platné, do obálky vložíte iba jeden z tej kopy lístkov, volíte iba jednu politickú stranu. Na lístku môžete ale nemusíte zakrúžkovať aj svojho preferovaného kandidáta, ale najviac dvoch, aby bola voľba platná.

Ivan Lehotský