Príbeh o šťastne narodenom dieťatku, ktorý ukazuje, aká tenká je niekedy hranica medzi životom a nebytím

Bratislava 21. septembra 2019 (HSP/Foto:Pixabay)

Na stretnutí novinárov s organizátormi Pochodu za život prolife aktivistka Mária Demeterová porozprávala príbeh, ktorý možno viac ako iné argumenty môže otvoriť oči mnohým potenciálnym mamám, pohrávajúcim s myšlienkou zmárniť plod svojho života, ktorý nosia pod srdcom

Tento víkend sa v Bratislave koná Pochod za život, čo je v podstate festival s množstvom sprievodných podujatí, ktorého cieľom je verejne podporiť ochranu života každého človeka od počatia a podporiť prijatie potrebných legislatívnych zmien. Písali sme o tom tu, hlavný program s pochodom ulicami sa začína v nedeľu o 13.30 na Námestí slobody. Podrobný program nájdete na stránke podujatia.

Ešte pred akciou sa jej organizátori stretli s novinármi na tlačovej konferencii, kde ich informovali o detailoch podujatia. Medzi organizátormi bola aj hlavná koordinátorka projektu Zachráňme životy Mária Demeterová. Počet žien, ktorým pomohla, a počet detí, ktoré dostali šancu prísť na tento svet vďaka nej, sa už ráta na stovky. Je to dlhý rad ľudských príbehov o ženách, ktoré si to rozmysleli a nešli na potrat. Na otázku, ktorý z tých osudov jej najviac utkvel v pamäti odpovedá, že každý je iný, každý je niečím osobitý a zaujímavý. Prítomným porozprávala o tomto:

„Bola to študentka, vysokoškoláčka, s ktorou som sa stretla náhodou,“ rozpráva Mária Demeterová. „Dali sme sa do reči a vysvitlo, že čaká bábätko, ale povedala mi, že sa rozhodla, že pôjde na potrat. Začala o tom hovoriť a z môjho pohľadu mala slabé argumenty, ktoré sa podobali skôr na výhovorky: že nechce po pôrode chodiť so spolužiakmi, ktorí boli v o rok mladšom ročníku, lebo jej nie sú takí sympatickí, a že v tejto svojej partii je doma a chcela by s nimi už dokončiť štúdium. Bola vo štvrtom ročníku, bola so svojím priateľom zasnúbená, mala rodinu, kde mala slušné zázemie.

Prišlo mi veľmi bezútešné a nezmyselné, že by práve toto dieťatko nemalo uzrieť svetlo sveta, keď tam naozaj nebol žiadny vážny argument proti. Preto som jej dala taký príklad: ,Predstav si, že ti na tú promóciu príde zavinšovať taký dvojročný chlapček s kvetinkou, v košieľke s kravatou. A že aké to bude pre teba krásne. Rozmysli si to ešte.‘

Ona že nie, že si to nerozmyslí. Myslela som si, že už ju viac neuvidím. Ale na moje prekvapenie, na druhý deň prišla za mnou, priniesla mi broskyňový kompót a povedala, že si to rozmyslela. A o dva roky, keď mala promóciu, som tam mala možnosť byť – a skutočne, bol tam aj ten maličký chlapček v košieľke s kravatou.“

Ivan Lehotský