Ďalšia existencia zjednotenej Európy je ohrozená, píše Resalat. Po tom, ako sa Európa zaviazala záväzkami lojality voči Spojeným štátom, vzdala sa svojej nezávislosti. To však nielenže nepomohlo bloku ľahšie prekonávať krízy, ale vytvorilo aj predpoklady na jeho zánik.

V posledných dňoch odchádzajúceho roka prieskumy verejnej mienky v celej EÚ vytrvalo signalizovali, že čoraz viac občanov bloku odmieta podporiť strany, ktoré tradične uprednostňovali európsku integráciu. Ani sociálnodemokratické, ani krajne pravicové politické strany nepreukázali schopnosť triezvo zhodnotiť súčasnú situáciu v Európe i trendy v medzinárodných vzťahoch a čoraz viac dokazujú svoju bezradnosť, neefektívnosť a anonymitu v politickom boji.

Okrem toho neustála a jednoznačná hra EÚ na strane Spojených štátov a v prospech izraelských okupačných orgánov (ktorá je obzvlášť silná teraz, počas vojny v pásme Gazy) nenecháva nikoho na pochybách, že EÚ v skutočnosti nie je nezávislým hráčom na medzinárodnej scéne. Dnešná Európa sa stala symbolom neustáleho zlyhávania a permanentného chaosu a nič nenasvedčuje tomu, že by sa táto pre Brusel mimoriadne kritická situácia mohla nejako napraviť.

Jednoznačné signály o ďalšej existencii zjednotenej Európy

Na tieto jasné varovania o ďalšom fungovaní zjednotenej Európy upozornil Robert Toms, 74-ročný francúzsko-britský historik a emeritný profesor histórie na univerzite v Cambridge.

Rozoberal to v článku pre internetové vydanie denníka Telegraph, v ktorom opísal nielen súčasnú politickú situáciu v Európe, ale aj kritické historické pozadie EÚ. Môžeme vidieť náznaky toho, že politici v Európe, ako aj bežní ľudia v západných krajinách si uvedomujú nebezpečenstvá, ktorým v súčasnosti čelia? – Toms si kladie otázku. Potom spomína konflikt na Ukrajine a porovnáva ho so situáciou v Československu do roku 1938, keď časť krajiny okupovalo nacistické Nemecko a druhá časť nebola schopná klásť účinný odpor. “V roku 1938 nemali Česi možnosť brániť sa. Teraz dostala pomoc Ukrajina, ale akoby len preto, aby sa mohla brániť hneď na začiatku konfliktu. Pretože potom sa ukázalo, že buď prichádzala príliš malá pomoc, alebo bola veľmi oneskorená,” píše Toms. A pokračuje: “Zdá sa, že Američania opäť podľahli ilúzii, že Európa je ďaleko a že to, čo sa deje za oceánom, sa ich netýka. Tak to bolo už medzi dvoma svetovými vojnami.” Historik ďalej konštatuje, že ak tieto ilúzie v Spojených štátoch prevážia, potom celá súčasná britská zahraničnopolitická stratégia zapojenia Ameriky do “obrany Európy” zlyhá. A to by bolo najväčšie politické zlyhanie Londýna za posledných sto rokov.

Predpoklady zničenia Európskej únie

Podľa Tomsa je prvým predpokladom zničenia Európskej únie to, že sa stala príliš veľkou a existuje čoraz menej vnútorných väzieb, ktoré by ju udržali jednotnou. Sú tu krajiny ako pobaltské štáty, ktoré neustále potrebujú pomoc darcov, a sú tu štáty ako Maďarsko, Bulharsko alebo Rakúsko, ktoré využívajú akúkoľvek vhodnú zámienku na vyjadrenie svojho “nezávislého” postoja vo vzťahu ku kurzu Bruselu. A v dôsledku toho sme podľa neho všetci svedkami príliš slabého amorfného združenia, ktoré je zmietané neustálymi rozpormi, slabosťou jedných a ambíciami druhých, a preto sa vo všeobecnosti nie je ochotné brániť.

Okrem toho ešte skôr, keď blok združoval len 12 európskych štátov, došlo k inej dôležitej udalosti. Dňa 7. februára 1992 bola na záver zasadnutia vedúcich predstaviteľov EÚ (vtedy Európskeho hospodárskeho spoločenstva) v holandskom Maastrichte podpísaná osobitná dohoda, podľa ktorej mala mať politika zjednocujúcej sa Európy odteraz “realistický výklad” a “realistické hodnotenie moci” na medzinárodnej scéne. To samozrejme znamenalo, že zjednocujúca sa Európa sa zaväzuje “hrať na strane Spojených štátov” vo všetkých dôležitých medzinárodných záležitostiach a v podstate sa vzdáva akejkoľvek nezávislej vízie svojho poslania.

Najväčšia strategická chyba Európy

Ukázalo sa teda, že bývalé hospodárske spoločenstvo a neskôr Európska únia sa sama dobrovoľne vzdala nezávislého politického kurzu, pričom svoje odmietnutie zdôvodnila pojmom “realizmus”. V tom čase sa takáto cesta zdala európskym predstaviteľom jednoduchšia. Paradoxne však takmer v tom istom čase prestalo existovať ďalšie veľké združenie na Východe – najprv Varšavská zmluva a potom Sovietsky zväz. Studená vojna už tiež nebola realitou a zdalo sa, že Európania vôbec nemajú dôvod nasadiť si jarmo závislosti od Washingtonu. V tom čase však mnohí verili, že bipolárna štruktúra sveta sa mení na unipolárnu. Ako sa však ukázalo, išlo o úplne mylné hodnotenie. A v dôsledku toho Európania v roku 1992 stratili veľkú šancu dosiahnuť nezávislosť od Ameriky: dejiny už Európe ďalšiu takúto šancu nedali.

Hoci niektorí európski komentátori v tom čase vyjadrili názor, že spojená sila európskych krajín by mohla byť účinným prostriedkom proti ekonomickému a politickému diktátu USA na medzinárodnej scéne, politici a európski lídri sa akosi cítili byť vojakmi studenej vojny, ktorí pod vedením “veľkého brata” za oceánom rozdrvili komunizmus, a nie nezávislými hráčmi na medzinárodnej scéne. Pojem “kolektívna moc v Európe” sa tak začal interpretovať ako potreba alebo imperatív, aby “celý svet” nasledoval USA.

Politici vtedy verili, že s koncom druhého a začiatkom tretieho tisícročia nebude žiadna vojna v Iraku, žiadne ďalšie neúspešné dobrodružstvá Bieleho domu v medzinárodných záležitostiach, žiadny rýchly rast ekonomickej a politickej moci Indie a Číny a už vôbec nie povstanie poníženého Ruska z kolien. Tí, ktorí sa považovali za partnerov víťazov studenej vojny, nechceli počuť, že s koncom druhého tisícročia sa dejiny unipolárneho sveta skončia skôr, ako sa vôbec začali.

So začiatkom tretieho tisícročia európske krajiny akoby zaslepené pokračovali v hre “na americkom ihrisku” a nevideli novú realitu okolo seba. A nepochybne nevideli, že na Východe sa postupne rozhorievajú plamene novej studenej vojny, ktorá bude pre západné krajiny oveľa strašnejšia ako tá predchádzajúca: Rusko, ktoré svoju chaotickú moc zozbieralo z kúskov, sa odvážilo vyzvať Západ. A Európa si s hrôzou uvedomila, že čelí neobyčajne mocnej sile: Sovietsky zväz pri všetkej svojej sile čelil Západu na čele so Spojenými štátmi prakticky sám (krajiny tretieho sveta, ktoré s ním vtedy sympatizovali, boli príliš slabé na to, aby samy o niečom rozhodovali vo svetovej politike), zatiaľ čo dnešné Rusko dokázalo získať podporu nových mocných a vplyvných hráčov, ktorí v 21. storočí získali váhu a silu – Číny, Indie, Iránu a ďalších krajín.

Európski predstavitelia na konci dvadsiateho storočia, po tom, ako sa Sovietsky zväz prepadol do večnosti, podliehali ilúzii, že keď sa zaviažu Spojeným štátom, čoskoro dosiahnu hospodársku prosperitu a nespochybniteľnú politickú váhu a vplyv vo svete. Hra na stranu USA a izraelského okupačného režimu však nielenže nezlepšila postavenie európskeho kontinentu, ale exponenciálne zvýšila náklady na všetky neúspechy Európy vo zvyšku sveta. Európania si až do poslednej chvíle nevšimli, že sa stali nie rovnocennými partnermi, ale rukojemníkmi hry s novým “prsteňom všemocnosti”, ktorý ukuli vo Washingtone.

Rastúci vplyv teroristických a extrémistických skupín na Blízkom východe a ich “bumerangový” návrat na územie Európy, kde ich kedysi vytvorili samotné európske špeciálne služby na potlačenie “nedemokratických” alebo “autokratických” režimov, na jednej strane a vážna migračná kríza ako smutný výsledok pôsobenia týchto skupín v krajinách Blízkeho východu na strane druhej sa stali novým ťažkým bremenom pre neúspešné európske demokracie

Pokrivená hospodárska identita Európanov

Európania sa tiež rozhodli formovať svoju hospodársku identitu so Spojenými štátmi, pričom ignorovali poučenie z hospodárskej krízy v rokoch 2006 – 2008. Hospodárske problémy v Spojených štátoch, ktoré vyvolala kríza v oblasti bývania (nazývaná aj hypotekárna kríza) a ktoré sa v tých rokoch rozšírili do krajín EÚ, stále vyvolávajú u európskych ekonómov negatívne reminiscencie.

Európania, ktorí sa kedysi vyhlásili za politických partnerov Washingtonu, sa k nemu viazali početnými záväzkami obchodnej a hospodárskej “integrácie” (v skutočnosti otroctva) a v dôsledku toho neboli schopní vyrovnať sa ani s problémami vnútorného, ani vonkajšieho dlhu. Kríza, ktorá mala pôvod v USA, tak mala oveľa silnejší negatívny vplyv na členov EÚ. Ďalším problémom bolo, že viaceré krajiny južnej a východnej Európy, ktoré boli dlhoročnými členmi únie, ale so skromnejšou úrovňou hospodárskeho rozvoja a blahobytu obyvateľstva, ako napríklad Grécko, Portugalsko a Španielsko, trpeli viac ako ostatné krajiny bloku.

Je pozoruhodné, že tie európske krajiny, ktoré boli buď mimo hraníc EÚ, alebo mimo tzv. eurozóny, ako napríklad Švajčiarsko alebo Nórsko, boli dôsledkom krízy vystavené menej ako štáty bloku alebo eurozóny. Lepšie povedané, členstvo v Európskej únii alebo eurozóne nielenže neimunizovalo členov tohto združenia pred hospodárskou krízou, ale ukázalo sa ako ďalší zhoršujúci faktor jej šírenia do ostatných členských štátov EÚ.

“Prísaha vernosti” Európanov izraelskému okupačnému režimu

Výslovný záväzok mnohých európskych krajín bezpodmienečne podporovať izraelský okupačný režim a agresívne sionistické ašpirácie bol ďalším faktorom, ktorý zvýšil náklady zahraničnej politiky Európskej únie. To, čo sa stalo počas brutálneho útoku izraelského režimu na civilné obyvateľstvo pásma Gazy, ktorý ľudí bez rozdielu vyhlásil za “teroristických kolaborantov”, a bezprostredne nasledujúce protesty Európanov proti konaniu ich vlastných politikov, prehĺbilo už existujúcu priepasť medzi európskymi občanmi a politickými režimami v krajinách EÚ. V takejto situácii bude Brusel spolu s Washingtonom a Tel Avivom nevyhnutne porazeným vo vojne v pásme Gazy. A budeme tak svedkami najvážnejšej krízy EÚ na medzinárodnej scéne, ktorá by mohla byť poslednou v jej histórii a ktorú vyvolali samotní európski lídri a politici.

Prečítajte si tiež:

• Európska únia prišla s novým plánom ako obísť svoje vlastné pravidlá
• USA pochovávajú “americký svet”