Predvolebné prieskumy: Ďalší v rade nástrojov na okliešťovanie demokracie? Zvolili by sme rovnakú prezidentku, keby neboli prieskumy?

Bratislava 3. marca 2019 (HSP/Foto:Pixabay)

Zdá sa, že s prieskumami volebných preferencií obyvateľov pred prezidentskými voľbami sa čosi zvláštne stalo. Mal to byť nástroj založený na prísnych štatistických metódach. Posledné čísla však ukazujú, že tu čosi nefunguje. Je zlá metodika, sú na vine občania, alebo…?

Za starých, relatívne slušných čias, keď ešte voda tiekla a piesok sa sypal, sa hovorilo v súvislosti s prieskumami o serióznej metodike a štatistickej spoľahlivosti nameraných čísel. O akej spoľahlivosti sa však dnes ešte dá hovoriť, keď výsledky lietajú o niekoľko desiatok (!) percent hore dole? Človek si nevyhnutne musí klásť otázku, či tie prieskumy robia totálni amatéri, ktorí o nejakej korektnej a exaktnej metodike nemajú ani šajnu, alebo je v tom niečo iné.

Murphyho zákon hovorí: čo sa môže pokaziť, to sa aj pokazí. A Churchill hovoril: moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne. Ľudia, ktorí robia prieskumy, majú moc nad tým, komu ľudia hlas dajú a komu nie. Od čísel, ktoré ľuďom ukážu, sa potom totiž odvíjajú úvahy typu: „tomu by som dal, ale nedostane sa, to by teda bol vyhodený hlas, a preto dám inému“ alebo „hrozí, že ten a ten bude zvolený, tak to radšej dám tamtomu, hoci ho nemusím“.

Tak či onak, jednu skutočnosť je ťažko spochybniť: prieskumy ovplyvňujú výsledok volieb. Keby tu neboli, boli by iné nielen percentá, ale dokonca aj samotný faktický výsledok, že by možno bol zvolený niekto iný. Nebyť prieskumov, možno by neodstúpil Mistrík, možno by sa niektorí kandidáti viac snažili, lebo by si do poslednej chvíle verili, možno by sa nevyskytovali podpásovky a iné pokusy na poslednú chvíľu niekomu zraziť preferencie…

Obhajcovia prieskumov argumentujú, že veď predsa občan má právo vedieť ako stojí v prieskumoch ich kandidát. Skutočne? Na základe čoho presne to tvrdia? Je zaujímavé, že občania nemajú právo vedieť, či ním volení politici vyjednávajú o ustanovení cudzej vojenskej základne na našom území, nepotrebujú vedieť, odkiaľ vlastne pochádzajú peniaze na kampaň prezidentských kandidátov, nemá ich čo zaujímať, ktorá firma hlasy zratúva a aké má prepojenia na zahraničie a oligarchov – kopu vecí občania podľa všetkého zrejme nepotrebujú vedieť, ale tu zrazu majú „právo“ vedieť, aké preferencie v danej chvíli majú prezidentskí kandidáti…

Isteže ľudí zaujíma, ako si stojí ich kandidát, niektorých dokonca tak, že pre to nemôžu ani zaspať. A dajme tomu, že by používanie prieskumov mohlo byť v poriadku z hľadiska férovosti súťaže: ok, také sú pravidlá hry, v konečnom dôsledku predsa ľudia rozhodnú vhodením svojho hlasu. To však iba za predpokladu, že tu pritom do procesu potichúčky nevstúpi ktosi iný, kto ho môže cielene ovplyvniť bez vedomia účastníkov.

Moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne… samozrejme, bez dôkazov nie je možné nikoho obviňovať, na to je zákon. Ostaňme teda pri konštatovaní, že tu je teoretická možnosť, že by manipulácia s prieskumami mohla niekomu vyhovovať.

Na svojej piatkovej tlačovej konferencii položil jeden z prezidentských kandidátov, Štefan Harabin otázku: „Prečo bolo potrebné, aby sa pán Mistrík vzdal? Dávalo by to zmysel, ak by tajné prieskumy týchto liberálnych kandidátov ukázali iné poradie, ako tie, ktoré boli zverejnené,” opýtal sa Harabin. Oficiálne prieskumy totiž v tom čase Mistríka posúvali do druhého kola spolu so svojou spolukandidátkou Zuzanou Čaputovou, takže svojím odstúpením (v cene vyše pol milióna eur) vlastne uvoľnil cestu inému kandidátovi, oveľa menej „demokratickému“. Je zjavné, že Mistrík nemohol mať záujem pomôcť Šefčovičovi ani Harabinovi dostať sa do finále, a tak sa logicky ponúka iné vysvetlenie: že je možné, že Mistrík mal k dispozícii iné čísla, než boli tie oficiálne prezentované.

Harabin ďalej poznamenal, že „ľudia prieskumom prestávajú veriť, lebo vidia, že zverejňovaním určitých prieskumov sa verejnosť neinformuje, ale naopak manipuluje“. Toto si uvedomuje veľa ľudí a mnohí sa vcelku logicky rozhodli to „systému“ oplácať rovnakou mincou: v prieskumoch zámerne klamú, aby ich znefunkčnili, aby chobotnici zalepili oči, aby jej poškodili senzory.

Logická je potom dokonca otázka, či by nebolo namieste prieskumy preferencií celkom zakázať. Isteže, strany a kandidáti by skúšali to kadejako obísť, ale výsledkom by predsa len nebol taký cirkus, ako ten, ktorý vidíme teraz.

Lenže to práve nie je prípustné. Ako by sa potom dalo riadiť, koho ľudia zvolia? Ako by potom „demokratická“ centrála mohla operatívne zariadiť, aby ľudia zvolili toho správneho kandidáta, keď by sa až pri sčítaní ukázalo, koľko hlasov kto naozaj dostal? No áno, ešte je tu poistka v podobe dvojkolovej voľby, ktorá je ďalšou v rade pák na riadenie volieb, aby dopadli tak ako treba. Keby sa totiž náhodou podarilo v prvom kole zvíťaziť niekomu, kto do hry nepatrí, tak je ešte šanca za dva týždne veci upratať tak, aby vyhral ten správny kandidát.

Mediálna hra s prieskumami je len jedným v celom rade nástrojov vyvinutých na to, aby zabránili spontánnemu a neriadenému prenosu vôle občanov na ich volených zástupcov. Nestačí, že výkon moci ľudu, naša „demokracia“ je oklieštená na to, že raz za čas vhodíme do urny papierik s menom neznámych ľudí, aby sme sa v nasledujúcich rokoch iba čudovali, že robia niečo celkom iné, než sme chceli. Aby naozaj bola istota, že občania nedostanú možnosť rozhodovať proti vôli plutokracie, sú tu aj ďalšie nástroje: od spomínanej dvojkolovej voľby prezidenta, cez „náhodne“ nekonzistentné a nejednoznačné znenie niektorých zákonov, až po nezmyselné päťpercentné kvórum pre vstup strany do parlamentu. Nehovoriac už o zámerne nefunkčnom inštitúte referenda. A to sme sa ešte nedostali k úlohe mimovládok a médií…

Ivan Lehotský