V Hradci Králové sa vyučil za krajčíra. V devätnástich vstúpil v Bratislave do komunistických Červených odborov, pre ktoré aj šil. Počas 2. svetovej vojny po vypuknutí SNP bol ako jeho aktívny účastník zranený.

Podpísanie pozývacieho listu mu nedokázali

Po skončení vojny vstúpil do KSČ. V 50. rokoch 20. storočia pracoval v krajskom výbore Komunistickej strany Slovenska v Bratislave a študoval na Vysokej škole politickej Ústredného výboru KSČ v Prahe. Od 50. rokov do konca 80. rokov zastával post člena ÚV KSČ, od 50. rokov do konca 60. rokov bol tajomníkom a členom predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska.

Na prelome 50. rokov a 60. rokov bol povereníkom školstva a kultúry a ministrom československej vlády bez kresla, od polovice 50. rokov do polovice 60. rokov bol poslancom Slovenskej národnej rady, pričom v rokoch 1960 – 1963 zastával post podpredsedu SNR, v roku 1968 vykonával funkciu prvého tajomníka ÚV KSS a od konca 60. rokov do začiatku 70. rokov bol členom ÚV KSS.

V rámci svojej politickej kariéry bol v období rokov 1963 – 1968 členom Predsedníctva Národného zhromaždenia ČSSR a od roku 1969 do 28. decembra 1989 bol poslancom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia Československej socialistickej republiky. Od novembra 1968 do decembra 1988 bol tiež tajomníkom ÚV KSČ pre zahraničnú politiku a ideológiu.

Bol jedným z  autorov ideologickej publikácie KSČ “Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti od XIII. zjazdu KSČ” z roku 1970 a tiež jedným z hlavných predstaviteľov obdobia politickej normalizácie v ČSSR.

Po politickom prevrate známom ako Nežná revolúcia bol v decembri 1989 vylúčený z KSČ. Nový režim proti Biľakovi inicioval súdny proces za pozývací list vojsk Varšavskej zmluvy, na základe ktorého mali v auguste 1968 vstúpiť na územie ČSSR vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy.

Biľak bol obvinený, že bol jedným zo signatárov listu, čo poprel, hoci jeho existenciu potvrdil. Podpis na liste mu nikdy nedokázali, pretože je stále uložený v niekdajších sovietskych archívoch a nikdy nebol sprístupnený jeho originál. V januári 2011 bol súdny proces proti Biľakovi Úradom špeciálnej prokuratúry SR zastavený.

Do svojej smrti žil spolu so svojou dcérou Nadeždou a jej manželom Jozefom Ševcom, bývalým predsedom ponovembrovej KSS, v bratislavskej vile pod Slavínom. Vasiľ Biľak umrel 6. februára 2014 v Bratislave.

Rok po jeho smrti mu odhalili bustu v Krajnej Bystrej. Hneď na druhý deň po odhalení tzv. umeleckí aktivisti – Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz – postriekali pamätník červenou farbou a pridali hanlivý nápis. Bustu krátko po jej poškodení niekto ukradol. Prípad riešil Okresný súd vo Svidníku, ktorého senát postúpil vec na priestupkové konanie.

Krátko pred nedožitými stými narodeninami Vasila Biľaka neznámi páchatelia jeho pamätník v Krajnej Bystrej opäť poškodili. Potvrdil to starosta obce Ján Štefanco. “Stalo sa to zo stredy na štvrtok. Rozbili a poškodili mramorovú pamätnú tabuľu. Pomník, ktorý patrí KSS, nie je strážený,” dodal starosta.

Zatracovaný aj oslavovaný

Vasil Biľak zanechal výraznú stopu v slovenských a česko-slovenských dejinách druhej polovice 20. storočia. Zapísal sa do histórie komunistického hnutia na Slovensku a v Česku a po niekoľko desaťročí zásadne ovplyvňoval zahraničnú politiku ČSSR a ideologické smerovanie KSČ.

Osoba Vasila Biľaka stále rozdeľuje slovenskú spoločnosť na dva tábory. Jeden ho vníma ako vedúcu osobnosť dogmatického krídla KSČ, ako človeka zodpovedného za vstup vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa, či ako ideológa obdobia normalizácie.

Druhý tábor ho vníma podstatne pozitívnejšie – ako symbol doby, ktorá pre mnohé zaostalé regióny Československa znamenala rýchly pokrok a nebývalé zvyšovanie životnej úrovne ľudí, rozsiahlu bytovú výstavbu, rozvoj školstva, zdravotníctva sociálnej sféry, kultúry, školstva, ako aj poľnohospodárstva a priemyselnej sféry.

V súvislosti s Biľakovým menom sa spomínajú najmä jeho zásluhy na povojnovom rozvoji a spriemyselňovaní východného Slovenska, rozvoji hlavného mesta SSR Bratislavy, výstavbe najväčšieho sídliska v ČSSR – bratislavskej Petržalky či presadenie výstavby slovenského televízneho areálu v Mlynskej doline. Podľa vlastných slov často bojoval s pragocentrizmom vo federálnych štátnych i straníckych orgánoch, ktorých predstavitelia sa často snažili preferovať ekonomický rozvoj českej časti ČSSR na úkor Slovenska.

“Bolo by chybou, keby sme sté výročie narodenia Vasila Biľaka prešli mlčaním,” povedal pre portál napalete.sk predseda Komunistickej strany Slovenska Jozef Hrdlička. “V KSS sa netajíme názorom, že Biľak prispel k tomu, že sa po roku 1968 na dve desaťročia oddialil nástup kapitalizmu v Československu a ‘majdanizácie’ spoločnosti, ktorej sme dnes svedkami,” povedal.

Ako dodal, úlohu objektívne zhodnotiť osobu Vasila Biľaka so všetkými zápormi aj kladmi a v kontexte dobových udalostí slovenská historiografia doteraz nesplnila. “Preto chceme vyjadriť vieru, že ďalšie generácie historikov budú v tomto smere úspešnejšie,” uzavrel.

Biľak: Socializmus zadusili v puberte

Vasil Biľak v rozhovore pre Extra plus v roku 2004 oponoval tvrdeniu, že socialistický režim bol neslobodný a prepadával sa do izolácie. “Treba povedať, že socializmus sme ešte vybudovaný nemali. Obrazne povedané, boli sme v puberte. Každá generácia ju prežíva, vyvoláva rozpory, napätia medzi starým a novým. Dnes je veľká móda všetky chyby a omyly, ktoré v spoločnosti vznikali, vyhlasovať za zločinnosť socializmu.

Kapitalistický svet nás nenávidel a robil všetko pre to, aby socializmus zadusil. Som presvedčený, že socialistický spoločenský systém zaručuje viac sociálnej istoty, slobody, spravodlivosti, demokracie a ľudskosti, ako všetky ostatné spoločenské zriadenia, od otrokárstva cez feudalizmus, až po dnešný kapitalizmus,” vyhlásil.

Päť rokov predtým v inom rozhovore Biľak pozoruhodne predpovedal vývoj v dobe, ktorú práve žijeme: “21. storočie bude storočím veľkých a prevratných objavov, politických búrok, sociálnych a generačných nepokojov a v konečnom dôsledku vzkriesením socializmu. Vedecko-technický pokrok síce pomôže zvyšovať výrobu a zisk, ale aj nezamestnanosť a občiansku nespokojnosť.

Bez zmeny systému nijaká konferencia ministrov, predsedov vlád alebo prezidentov nič nevyrieši. Dostávame sa do stavu, keď sa pre milióny ľudí stáva život prázdnym a nezmyselným. Otec, syn aj vnuk sú bez práce – bez perspektív. Čoraz väčšia sociálna podpora nemôže utlmiť túžbu človeka tvoriť, založiť si rodinu, vychovávať deti, byť užitočný pre spoločnosť a krajinu v nádeji, že po ňom zostane viac, ako len kôpka prachu.

Veľké problémy čakajú malé národy a štáty, aby v presadzovanej globalizácii uchránili svoju identitu. Ani veľké mocnosti nezvládnu nové delenie sveta. Boj o trhy, suroviny, úsilie diktovať svoju vôľu ostatným vyvolá nové konflikty na vyššej úrovni.”

Článok pôvodne vyšiel na portáli napalete.sk