Môj profil 
Predplatné
K tomuto konštatovaniu politológa a prezidenta Inštitútu pre verejné otázky možno iba poznamenať, že to bola vstupenka do aliancie s krvavou škvrnou, ktorú nevyčistí nijaká mediálna čistiareň. Ani história.
Ako vyšlo najavo neskôr, ministri Dzurindovej vlády nemali na kosovský problém a na neobmedzený prístup lietadiel NATO do vzdušného priestoru Slovenskej republiky jednotný názor. Mikuláš Dzurinda a vtedajší minister zahraničných vecí Eduard Kukan presadzovali názor, že slovenská vláda sa musí pridať k „civilizovaným vládam západného sveta“ a že „podpora operáciám NATO je v súlade s našimi integračnými ambíciami“.
Za uznesenie vlády, v ktorom sa vyslovil súhlas s preletmi lietadiel nad územím Slovenska, nehlasovali všetci jej členovia. Ján Čarnogurský, minister spravodlivosti (KDH) a Pavol Koncoš, minister pôdohospodárstva (SDĽ) sa hlasovania zdržali, kým ďalší dvaja ministri za SDĽ Pavol Kanis a Brigita Schmögnerová hlasovali za uznesenie napriek tomu, že odporúčanie ich strany bolo jednoznačné – nehlasovať za prelety.
Aj po rokoch udivuje tento postoj niektorých ministrov za SDĽ, najmä Schmögnerovej, ktorá ako jediná žena vo vláde dala svojím postojom najavo, že súhlasí s agresiou proti Juhoslávii bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN.
Belousovová: Najhorší bol pocit bezmocnosti
Slovenská verejnosť i parlament sa oficiálne dozvedeli o bezprecedentnom rozhodnutí vlády až 31. marca 1999 na 11. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky. Opozičné strany SNS a HZDS podrobili postup Dzurindovho kabinetu ostrej kritike. Po rokoch je zaujímavé sledovať vystúpenia jednotlivých členov zákonodarného zboru – na jednej strane cynizmus koaličných poslancov a na druhej prirodzené ľudské rozhorčenie a solidárnosť s utrpením nevinných ľudí.
Kým poslanec vládneho zoskupenia František Šebej v súvislosti s masívnym bombardovaním Juhoslávie zvolal, že je hrdý na slovenskú vládu, zatiaľ poslankyňa Anna Malíková (dnes Belousovová) reagovala takto: „Čo nevidíte, že sú obeťami aj civilisti z radov Srbov? To pre vás ako veľkého svetoobčana nie sú ľudia? Čo tie deti našich krajanov, ktoré trpia? … Či viete o tom, že lietadlá zhadzujú aj kazetové bomby, ktoré sú zakázané podľa medzinárodných konvencií, pretože sú zamerané na ničenie živej sily?“
Bývalá politička SNS patrila k najotvorenejším kritikom nesvojprávneho rozhodnutia Dzurindovej vlády a agresie NATO proti Juhoslávii. Ako sa pozerá na tie pohnuté udalosti s odstupom dvadsiatich rokov? „Bol to šok, ktorý vyvolal veľké rozhorčenie nad konaním vtedajšej vládnej moci. Najhorší bol asi pocit bezmocnosti,“ hovorí Anna Belousovová.
„Väčšina občanov Slovenska, ktorá nesúhlasila s barbarským bombardovaním Belehradu a ďalších srbských miest, sa vlastne stala rukojemníkom vlády.“ Podľa nej táto udalosť odhalila pravú príčinu, prečo bolo treba zmeniť vládu v roku 1998, prečo bol taký enormný tlak zo zahraničia na zmenu politických pomerov na Slovensku.
„Slovensko predstavovalo svojou geostrategickou polohou pravdepodobne jediný vzdušný koridor pri leteckých útokoch na Juhosláviu, preto bolo treba za každú cenu vymeniť vládu, aby sa dali uskutočniť dlhodobé strategické plány NATO v balkánskom konflikte. Rakúsko, Švajčiarsko i Grécko totiž nesúhlasili s preletmi bojových lietadiel nad ich územiami.“
Krv na rukách
Na celom Slovensku sa v tom čase konali spontánne protestné zhromaždenia proti bombardovaniu Juhoslávie. Najpočetnejšie zhromaždenia boli v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí pred americkou ambasádou, ale aj pred juhoslovanským veľvyslanectvom, kde Bratislavčania zapaľovali sviečky na vyjadrenie solidarity so srbským ľudom aj piety nad obeťami agresie, aká nemala na európskom kontinente obdobu od skončenia 2. svetovej vojny.
Na protestoch pred veľvyslanectvom USA sa objavili aj viaceré známe osobnosti – najradikálnejšie z nich vystupoval spevák Jožo Ráž, ktorý mal pár týždňov nato ťažkú haváriu nesúcu všetky znaky atentátu.
Dodnes nie je vyčíslená cena nezmyselnej jednostrannej vojny, ktorá priniesla útočiacej strane pochybný efekt v podobe vzniku nového proamerického albánskeho štátneho útvaru, založeného na vražedných mafiánskych praktikách UCK. Srbov stálo „humanitárne bombardovanie“ NATO tisíce obetí na životoch, väčšinou z radov civilného obyvateľstva.
Z celkového počtu mŕtvych Srbov bolo podľa zdrojov z Belehradu až 30 percent detí. Škody na infraštruktúre, zbombardovaných komunikáciách, nemocniciach, školách a iných civilných zariadeniach sa počítajú na miliardy dolárov.
Niekdajší minister zahraničných vecí a terajší europoslanec Eduard Kukan pri desiatom výročí balkánskej tragédie vyhlásil, že to bola cena za náš vstup do NATO a keby sa mal znovu rozhodovať, rozhodol by sa tak isto ako v marci 1999. Nijaká ľútosť, len cynizmus a ľudská bieda.
Keď začínala úradovať Dzurindova garnitúra, novopečený premiér vtedy hovoril čosi o „špinavých paprčiach“ predchádzajúcej vlády. Potom však prišiel dátum 24. 3. 1999, keď padlo rozhodnutie o voľnom lietaní bombardérov ponad výsostné územie Slovenska bez informovania a súhlasu poslancov Národnej rady SR a slovenskej verejnosti, a keď padli prvé bomby na Belehrad.
Celkom prirodzene sa natíska otázka: Neprekáža Mikulášovi Dzurindovi a Eduardovi Kukanovi, že ich vláda (česť výnimkám) a oni dvaja ako hlavní aktéri tohto barbarstva majú odvtedy na rukách krv nevinných srbských obetí, v mnohých prípadoch detí?
Predčasom podal sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Štefan Harabin na členov niekdajšej slovenskej vlády za podieľanie sa na hromadnom vraždení civilistov počas bombardovania Juhoslávie podnet na Generálnu prokuratúru SR. Podľa neho predstavitelia vládneho kabinetu poskytnutím vzdušného priestoru SR vojenským lietadlám NATO počas vojenskej operácie NATO zneužili svoje právomoci. Generálna prokuratúra jeho podanie zamietla…
Fotogaléria civilných obetí bombardovania Juhoslávie leteckými silami NATO:
Ľudovít Števko
Článok pôvodne vyšiel na portáli napalete.sk
