V korporátnom kapitalizme, aký tu máme dnes, je ekonomika viac či menej majetkom nadnárodnej korporátnej a bankovej plutokracie. Ekonomika je základom fungovania štátu – a kto má pod kontrolou ekonomiku, ten má viac či menej pod kontrolou aj celú spoločenskú nadstavbu krajiny, vrátane jej politického života.

A preto trpkou pravdou, ktorú z času na čas niekto pomenuje vo forme bonmotu, ale v skutočnosti ju veľká časť verejnosti nepozná a ignoruje, je fakt, že v korporátnom kapitalizme vláda v krajine, ktorej ekonomika je ovládaná z cudziny nadnárodnou plutokraciou (čo na Slovensko jednoznačne platí) nemá príliš významný vplyv na to, čo sa v štáte deje.

Inými slovami, nech si v tejtokrajinkách strednej Európy občania zvolia do vlády a parlamentu kohokoľvek, aj keby bol neviem aký čestný a schopný, nebude toho môcť príliš veľa zmeniť na stave krajiny, jej fungovaní a smere vývoja.

A nielen to: jeho manévrovací priestor bude globálnou plutokraciou obmedzený – povedzme že zhruba na šírku politického spektra niekde od Orbána po Fialu. Teda od čiastočne rebelujúceho, ale v princípe viacmenej poslušného lavírujúceho populistu, až po (buďme slušní, a preto sa radšej odvolajme na výrok nášho bývalého predsedu vlády) úplnú globalistickú tortu na polici.

V prípade zahraničnopoliticky a lobisticky slabučkého Slovenska je ten priestor ešte viac posunutý k tortám ako u susedov: slovenskú obdobu Orbána by nám tu ani nedovolili prevádzkovať, už aj Fico je príliš. A naopak, Heger Fialu v určitých momentoch ešte prekonával.

Žiadna vláda by to nezvládla

V posledných rokoch je neokoloniálny globálno-korporátny systém v kríze. Je možné, že tentoraz to nie je obyčajná, cyklická kríza, aké sú neoddeliteľnou súčasťou tohto systému, ale čosi ešte vážnejšie, čo vychádza z aktuálnej geopolitickej, demografickej, environmentálnej situácie na planéte Zem.

Existenčné podmienky obyvateľstva sa zhoršujú všade vo svete, a v Európe zvlášť. Do toho ešte kovid, skvelé nové vakcíny a s nimi vôbec nesúvisiace divné úmrtia a zdravotné problémy, vojna… skrátka, spoločenská atmosféra je teraz objektívne neradostná.

Berúc do úvahy konštatovanie z úvodu tohto článku, treba otvorene povedať, že v takejto situácii každá vláda, ktorú si občania zvolia, aj keby bola pozlátená a v čele mala svätca s maximálnou charizmou a geniálnymi vodcovskými schopnosťami, by mala problém obhájiť svoju pozíciu, svoju popularitu a svoje kroky.

Nikto vám nemôže toľko dať, ako vám ja môžem sľúbiť

A ešte k tomu je tu to prekliatie ľudského pokolenia. Vlastne sa asi týka nielen ľudí, ale všetkých ako-tak vyspelých bytostí – prinajmenšom cicavcov, keďže tento fenomén už dávno ľudová múdrosť stotožnila aj so zvieratami, keď ho vyjadrila príslovím „Keď je koze dobre, ide tancovať na ľad“. Niekto zvykne dopovedať „aby si nohy dolámala“. To príslovie opisuje nepríjemnú vlastnosť, ktorá sa dá veľmi presne zhrnúť do veľmi krátkej vety: ľudia sú vždy nespokojní, až na to nakoniec doplatia. Nech by sa mali akokoľvek dobre, vždy budú po čase protestovať, že sa chcú mať ešte lepšie a nevážia si to, čo práve majú.

Tento fenomén spôsobuje, že v histórii bývajú aj dobré vlády vymieňané pre nespokojnosť ľudí, a veľmi často za horšie. Na toto zahynul socializmus, na toto skončilo aj relatívne stabilné obdobie Ficových vlád – ľudia sú skrátka takí, vždy chcú viac.

A to je ideálna príležitosť rôznych podvodníkov, ktorí ľudí často dostanú na sladké sľuby. Môžu byť hocijako hlúpe, je to primitívna stratégia, ale aj po tisícročiach stále funguje, najmä ak sú sľuby v novom balení a zahrajú ľuďom na ich hriešnu – sebeckú či závistlivú strunu. V posledných dvoch rokoch sme mohli na vlastné oči v priamom prenose pozorovať, ako sa to môže skončiť, keď sa ľudia ulakomia na zvlášť primitívnu sľubotechnu.

Toto je iba začiatok

Toto je konštelácia, v ktorej na Slovensku parlament vyslovil nedôveru vláde. Aká vláda to bola? Vlády vo vazalských krajinách sa delia na „tie pánove“ a na tie druhé. Rozdiel je ten, že „tie pánove“ sú bezvýhradne oddané pánovi a urobia pre neho ešte viac, než sám požaduje, aby mu dokázali svoju bezhraničnú oddanosť, zatiaľ čo tie druhé sa snažia lavírovať a uchmatnúť si čosi aj pre seba a svoj ľud. Je úplne zbytočné písať do ktorej kategórie patrila diletantská kompradorská vláda slabučkého bábkového premiéra Hegera s ozdobami ako Naď, Remišová či Káčer.

Táto objektívne veľmi zlá vláda, ktorá Slovensko enormne zadĺžila a pokazila čo mohla, nebola ani len v náznaku hrádzou, ktorá by Slovensko chránila pred negatívnymi globálnymi okolnosťami. Treba však povedať aj trpkú pravdu: ani ideálna vláda kompetentných vlasteneckých síl by za daných okolností nemohla urobiť zázraky, hoci rozdiel by bol do očí bijúci.

Odvolaním „vlády národnej katastrofy“ sa ešte takmer nič nekončí, ba naopak. Uplynulé dva roky v znamení Matoviča boli zlé, lenže je tu vážna hrozba, že pre občanov sa naozajstný problém môže ešte len začať. Čo ak sa ukážu byť realitou hororové prognózy o vývoji cien energií, inflácie a celkovej ekonomickej situácie v Európe? V takom prípade státisíce dôchodcov, samoživiteliek, hypotékarov a ďalšej pracujúcej, podnikajúcej či inak sa životom pretĺkajúcej chudoby v boji o holé prežitie sa stanú nanajvýš výbušnou zmesou, nehovoriac už o ich volebných preferenciách.

Komu ostane čierny Peter?

A práve tu môže byť pes zakopaný, pokiaľ ide o podivný a na prvý pohľad nie celkom zmysluplný pád vlády. V prípade tých zlých scenárov vývoja cien a inflácie sa vládnutie pre tých, ktorí v horizonte nejbližšieho roka ponesú zodpovednosť za štát, môže stať prekliatím. Politický tábor, ktorý bude aktuálne pri moci, môže utrpieť debakel, z ktorého sa bude len ťažko spamätávať.

Tohto nebezpečenstva sú si v tábore pôvodnej koalície vedomí mnohí. Napríklad poslanec Valášek (pôvodne Za ľudí), ale aj mnohí ďalší bili na poplach a vyzývali na čím skoršie usporiadanie predčasných volieb. Upozorňujú, že podľa všetkého v termíne riadnych volieb začiatkom roku 2024 bude práve ten kritický čas, keď popularita strán víťaznej koalície z roku 2020 dosiahne dno. Záchranu vidia v nádeji, že predčasné voľby by im mohli umožniť zložiť nejakú vládu, ktorá by do roku 2027 situáciu (za pomoci ďalšieho extrémneho zadlžovania štátu?) nejako ustála. Časť ich kolegov z tohto tábora sa však s takýmto čítaním situácie nestotožňuje.

Tak či onak, teraz je tu však akútne nebezpečenstvo, že pri absencii „normálnej“ vlády dôjde k vážnemu ohrozeniu sociálnej situácie občanov, keď odvolaná, dočasná vláda s obmedzenými právomocami možno bude len krčiť plecami, že ona tu vlastne ako keby ani nebola.

A to môže byť tak trochu aj zámer tých, ktorí to celé zrežírovali. Ak základnou zručnosťou každého podvodníka je vycítiť kedy je tá pravá chvíľa, keď treba dať nohy na plecia, alebo ešte lepšie, hodiť zodpovednosť na niekoho iného, potom práve teraz sa z pohľadu cynických špekulantov črtá pekná šanca na „privatizáciu (politických) benefitov a socializáciu strát“.

Kto zaplatí politickú cenu za nepríjemné skokové zníženie životnej úrovne obyvateľstva, ktoré je z pohľadu globálneho riadenia možno príkazom? Z pohľadu domácich aj zahraničných páchateľov by bolo ideálne, keby tú zodpovednosť nemuseli niesť. Keby sa dalo iba pokrčiť plecami, že vinníka niet.

Aj takto sa dá pozerať na to, prečo možno Matovič a Sulík urobili takú na pohľad absurdnú vec, že vypustili rybník so svojimi tučnými politickými kaprami. Ak teda náhodou nešlo o príkaz kohosi zhora, kto sa rozhodol, že musí dôjsť k striedaniu stráží – ktoré v tejto fáze vôbec nemusí spočívať v predčasných voľbách.

Ivan Lehotský