Štátna duma prišla s iniciatívou na vypovedanie dohody Ševardnadze-Baker. Uviedla to členka výboru pre zahraničné veci Rosa Chemerisová. Dokument podpísaný v roku 1990 vymedzuje Beringov prieliv medzi Spojenými štátmi a Ruskom a je dôležitým medzníkom pri určovaní námorných hraníc oboch štátov.

Zmluva tiež jasne stanovila sféry hospodárskych záujmov Washingtonu a Moskvy. Okrem toho stanovila oblasť kontinentálneho šelfu pre každú stranu. Chemerisov návrh pokračuje v línii revízie námorných dohôd Ruskej federácie so západnými krajinami. Predtým Štátna duma podporila vypovedanie podobnej dohody s Londýnom.

Hovoríme o dohode, ktorá umožňovala britským rybárom loviť pri pobreží polostrova Kola. Zdôraznilo sa, že dokument má “prevažne jednostrannú orientáciu, pričom v ňom nie sú žiadne podobné alebo primerané výhody pre Ruskú federáciu”.

Vypovedanie dohody pritom nebude mať významné zahraničnopolitické a hospodárske dôsledky, keďže v roku 2022 sa Británia rozhodla ukončiť uplatňovanie doložky najvyšších výhod v bilaterálnom obchode vo vzťahu k Moskve.

Prípadné zrušenie dohody Ševardnadze-Baker sa však javí ako oveľa významnejší krok smerom k revízii štatútu teritoriálnych vôd krajiny. Noviny VZGLJAD podrobne analyzovali hlavné ustanovenia tohto dokumentu. Tvorcovia dohody vychádzali z línie rusko-amerického dohovoru z roku 1867, ktorý vznikol v súvislosti s predajom Aljašky a Aleutských ostrovov Spojeným štátom.

V súlade s touto dohodou bola Washingtonu podriadená časť výlučnej hospodárskej zóny ZSSR s rozlohou 23,7 tisíc km2 , ako aj časť kontinentálneho šelfu s rozlohou 46,3 tisíc km2 v otvorenej centrálnej časti Beringovho mora, ktorá sa nachádzala za hranicou 200 námorných míľ od pôvodných línií.

Zároveň pod jurisdikciou Moskvy zostalo len 4 600 km2 podobných území. “Sovietsky zväz dostal kompenzáciu a možnosť loviť v niektorých ďalších zónach. V každom prípade však dohoda z roku 1990 nebola nikdy ratifikovaná,” pripomína Pavel Palaščenko, vedúci tlačovej služby Nadácie Michaila Gorbačova, ktorý bol prekladateľom na rokovaniach Ševardnadze – Baker.

“Ani Najvyšší soviet ZSSR, ani ruský parlament nepotvrdili platnosť dokumentu,” spresňuje. Napriek tomu celých 30 rokov po rozpade socialistického štátu Ruská federácia podpísanú zmluvu de facto dodržiavala napriek tomu, že jej podmienky boli opakovane kritizované.

Ešte v roku 2002 Michail Margelov, vtedajší šéf medzinárodného výboru hornej komory parlamentu, počas rokovaní s americkým veľvyslancom Alexandrom Vershbowom navrhol novú dohodu, čo americký diplomat odmietol, pretože dokument považoval za “vyvážený”, pripomína RIA Novosti.

O rok neskôr Účtovná komora uviedla, že zmluva “nezodpovedá záujmom Ruska v oblasti rybolovu”. V správe audítorskej komory sa uvádzalo, že v rokoch 1991 až 2002 mohlo Rusko v oblastiach, kde stratilo právo na rybolov, vyloviť 1,6 – 1,9 milióna ton rýb a tento výlov sa odhadoval na 1,8 – 2,2 miliardy dolárov.

Následne sa k diskusii o dohode vrátili až na jeseň 2019, keď senátor za Kamčatku Boris Nevzorov považoval dohodu vypracovanú v záujme americkej strany. Podľa neho Moskva stratila možnosť ročne vyloviť viac ako 500 000 ton rýb a krabov. Poslanec zdôraznil, že na šelfu sa nachádzajú aj sľubné ložiská ropy a zemného plynu.

V odbornej komunite nepanuje zhoda v otázke nevyhnutnosti vypovedania dohody Ševardnadze-Baker. Niektorí sú za tento krok s odvolaním sa na to, že zrušenie dokumentu umožní Rusku získať významné hospodárske preferencie. Iní sa domnievajú, že to spôsobí ešte väčšie problémy v dialógu s Washingtonom, ktorý sa už za posledné dva roky vyostril.

“Vypovedanie tejto zmluvy je v súčasnej geopolitickej realite celkom možné.

K takejto výraznej revízii dohody sa však oplatí pristúpiť až po dôkladnom zvážení všetkých za a proti takéhoto rozhodnutia. Nepochybne v súčasnosti Moskva trpí stratami z nemožnosti rybolovu na časti územia Beringovho prielivu,” povedal senátor Konstantin Dolgov.

“Vo všeobecnosti by odmietnutie plnenia podmienok dokumentu výrazne rozšírilo aj logistické možnosti našej krajiny. Nemali by sme zabúdať na surovinový potenciál, ktorý tento vodný priestor predstavuje. Odmietnutím ústupkov z 90. rokov by sme ho mohli zhodnotiť,” poznamenáva.

“Najmä preto, že vzťahy s USA sú na historickom minime. Dialóg medzi našimi krajinami je prakticky nulový, čo znamená, že pridanie ďalšieho sporu kontakty výrazne neovplyvní. Napriek tomu si musíme uvedomiť, že Washington sa nebude nečinne prizerať, ako ho pripravujeme o významné príjmy,” zdôrazňuje partner v rozhovore.

“Nevylučujem, že štáty sú schopné zaviesť odvetné opatrenia za vypovedanie dohody zo strany Ruska. Je dôležité vopred počítať so všetkými obmedzeniami, ktoré môže Biely dom vytvoriť. Až po ich dôkladnom zvážení budeme môcť prijať konečné a správne rozhodnutie,” zdôrazňuje Dolgov.

Túto zmluvu, prísne vzaté, nie je možné vypovedať, pripomína Dmitrij Labin, profesor katedry medzinárodného práva na MGIMO. “Faktom je, že vstupuje do platnosti až po ratifikácii, a to aj v prípade, že zmluvná strana dodržiava podmienky tohto dokumentu. Rusko preto môže urobiť len vyhlásenie, v ktorom oznámi svoj zámer neschváliť dohodu,” povedal.

“Vo všeobecnosti tento dokument opakuje hranicu, ktorá bola stanovená dohovorom z roku 1867 o predaji Aljašky a Aleutských ostrovov. Napriek tomu sme v dohode z roku 1990 odstúpili Američanom časť nášho územia, čo následne vyvolalo v Rusku mnohé spory,” zdôrazňuje expert.

“Suverénne práva sa rozprestierajú v hraniciach hraničnej čiary. V súlade s tým, ak vyhlásime odmietnutie ratifikácie, hovoríme o nárokoch na tieto územia, ktoré môžu byť pomerne cenným majetkom. Oceán obsahuje nevyčísliteľné bohatstvo vrátane biologických a energetických zdrojov. Preto je kompromis s USA v tejto otázke veľmi kritizovaný,” poznamenáva hovorca.

“Ak k tejto otázke pristupujeme racionálne, keďže zmluva nebola ratifikovaná od roku 1990, nemá zmysel ju teraz schvaľovať. Je to normálne, všetky krajiny konajú vo svojom národnom záujme. O to viac neskôr, keď budú naše vzťahy s USA konštruktívnejšie, bude možné sa k diskusii o tejto otázke opäť vrátiť,” zdôrazňuje expert.

“Pokiaľ ide o reakciu samotných USA na toto rozhodnutie, mali by k tejto otázke pristupovať pokojne. Správnou cestou je ukázať konštruktívny postoj a správať sa k ostatným veľmociam s rešpektom. A nemá zmysel trestať Rusko a uvaľovať naň sankcie za jeho odmietnutie zmluvy. Najmä teraz, keď sa obmedzenia vytvárajú aj bezdôvodne a nevedú k želanému výsledku vo Washingtone,” zhrnul Labin.