Vytvára sa rusko-americký “konsenzus”, že ukrajinský konflikt je ďaleko od vrcholnej fázy vedúcej k mierovým rokovaniam. Rusko zastáva názor, že akékoľvek urovnanie bude závisieť od toho, či Kyjev uzná “realitu” – konkrétne, či uzná, že Krym, Donecká, Luhanská, Záporožská a Chersonská oblasť sú neoddeliteľnou súčasťou Ruskej federácie.

Nevedelo by však Rusko, že žiadna vláda v Kyjeve si nemôže dovoliť pristúpiť na požiadavku, ktorá znamená stratu viac ako štvrtiny územia krajiny? Na druhej strane, Kyjev chce uvoľniť ruskú okupáciu a obnoviť hranice Ukrajiny z roku 1991 a Bidenova administratíva to podporuje. Nevedeli by, že je to nesplniteľný sen?

Na druhej strane, keďže päť niekdajších ukrajinských oblastí nie je ani zďaleka pod úplnou kontrolou Ruska a Kremeľ má v úmysle ich úplne “oslobodiť”, boje v Donbase pokračujú a od ich výsledku budú závisieť ďalšie ruské kroky na získanie úplnej kontroly nad Záporožskou a Chersonskou oblasťou.

Veľkou otázkou však zostáva: Ako by sa mohla akákoľvek vláda v Kyjeve vzdať rozsiahlych oblastí ukrajinského územia po takých obetiach ľudí? To môže spôsobiť, že Rusku nezostane iná možnosť, ako sa usilovať o úplné víťazstvo.

Rozhodujúci je postoj Bidenovej administratívy. Najjasnejší náznak, že USA sa ani zďaleka neponáhľajú s rokovaniami, nepochádza od nikoho iného ako od poradcu Bieleho domu pre národnú bezpečnosť Jakea Sullivana, ktorého návšteva Kyjeva minulý mesiac (tesne pred americkými voľbami) vyvolala lavínu špekulácií, že Washington tlačí na prezidenta Zelenského, aby rokoval.

Sullivanove výroky na vystúpení v Carnegie minulý víkend teraz jasne ukázali, že USA sú na Ukrajine dlhodobo. Povedal:

“Nevieme, kedy sa to skončí. Vieme však, že našou úlohou je naďalej udržiavať našu vojenskú podporu Ukrajine, aby bola v čo najlepšej pozícii na bojisku, aby v prípade, že a keď dozrie diplomacia, bola v čo najlepšej pozícii za rokovacím stolom.

“Táto chvíľa teraz nedozrela, a preto sme sa obrátili na Kongres a požiadali sme o ďalšie značné množstvo zdrojov, aby sme mohli naďalej zabezpečovať, že Ukrajina bude mať prostriedky na vedenie tejto vojny. Sme presvedčení, že pre to získame podporu oboch strán…

“Nebudem predpisovať budúcnosť, len ubezpečím, že v súčasnosti robíme všetko, čo je v našich silách, aby sme maximalizovali šance Ukrajiny na obranu jej suverenity a územnej celistvosti… áno, pravdepodobne to bude ešte nejaký čas trvať…”

USA v podstate tvrdia, že majú na Ukrajine víťaznú ruku. Sullivanove prognózy sú vo veľkej miere v súlade s esejou z pera bývalého ministra zahraničných vecí USA Henryho Kissingera, ktorú tento týždeň uverejnil v časopise Spectator a v ktorej predstavil svoj najnovší súbor návrhov týkajúcich sa Ukrajiny.

Zaujímavé je, že Kissinger tvrdí: “Ukrajina sa prvýkrát v modernej histórii stala významným štátom v strednej Európe. S podporou svojich spojencov a inšpirovaná svojím prezidentom Volodymyrom Zelenským Ukrajina zabrzdila ruské konvenčné sily, ktoré od druhej svetovej vojny visia nad Európou. A medzinárodný systém – vrátane Číny – sa stavia proti hrozbe Ruska alebo proti použitiu jeho jadrových zbraní.”

Kissinger zrejme zosynchronizoval svoje hodinky s prognózou Bidenovej administratívy o konfliktnej situácii. Z takejto jednostrannej perspektívy Kissinger teraz obhajuje mierový proces, ktorý by “spojil Ukrajinu s NATO”, a stiahnutie Ruska na líniu do 24. februára, zatiaľ čo ostatné územia, na ktoré si Ukrajina robí nároky – Doneck, Lugansk a Krym – “by mohli byť predmetom rokovaní po prímerí”.

Mimoriadnou vecou v Sullivanových poznámkach však je, že na záver zdôraznil, že intervencia USA v ukrajinskom konflikte by sa nemala vnímať ako samostatná záležitosť. Ako sa vyjadril:

“Pozrite sa, nakoniec, prístup Bidenovej administratívy je naozaj snaha upierať zrak dosť ďaleko do budúcnosti a povedať, kde chcete, aby Spojené štáty a naši podobne zmýšľajúci spojenci a partneri boli o desať rokov, o dve desaťročia, ako sa postavíme do maximálne, strategicky rozumnej pozície voči našim konkurentom (čítaj Rusku a Číne.)”

V tomto duchu Sullivan vysvetlil, že metrikou, podľa ktorej by sa mala hodnotiť Bidenova administratíva, by mala byť skôr metrika na 5 – 10 – 20 rokov než metrika na 1 – 2 – 3 roky, a podľa toho sa Bidenova administratíva cíti dobre, pokiaľ ide o súbor investícií, ktoré uskutočnila na Ukrajine. (Kto vie, konflikt na Ukrajine môže mať svoje využitie pri kandidatúre prezidenta Bidena na druhé funkčné obdobie.)

Sullivan zdôraznil, že rok 2022 ukazuje, že “USA sa chystajú hrať dlhodobú hru” v geopolitickej súťaži, ako aj pri riešení nadnárodných výziev našej doby. Podľa odhadu Bidenovej administratívy sa tento celkový prístup “začína vyplácať”.

Vyplýva z toho, že ak je stratégiou Ruska “zomlieť” ukrajinskú armádu, stratégiou USA je tiež “zomlieť” ruskú armádu. V Sullivanovom ponímaní sú ukrajinskí nacionalisti víťaznou kartou, pretože kým sú vládnucou elitou krajiny, o “kolapse ukrajinského štátu” nemôže byť ani reči a pre Washington je naďalej nákladovo efektívne udržiavať konflikt.

Napokon, veľká časť zbrojnej pomoci v skutočnosti smeruje na modernizáciu spôsobilostí spojencov NATO nahradením ich starých zásob, ktoré boli presmerované na Ukrajinu, a preto “metrika 5 – 10 – 20 rokov” dáva väčší zmysel.

Rovnako, ak ruská kalkulácia hovorí, že čím dlhšie bude konflikt trvať, tým väčšia bude možnosť, že sa Európa z neho z vyčerpania odpojí, podľa odhadu USA naopak, zdĺhavý konflikt len zmobilizuje západných spojencov, pretože Európa neznáša perspektívu ruského víťazstva a ponechaná sama na seba, bez takejto masívnej americkej účasti, európske krajiny nemajú dostatočné kapacity na to, aby sa postavili ruskému žoldu.

Jednoducho povedané, Európania sú odsunutí do subalternej úlohy a čistou pravdou je, že nemajú kam ísť. V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť jednu dôležitosť, a to, že v samotnej Európskej únii prevzali vedúcu úlohu v ukrajinskom konflikte práve krajiny východnej Európy, ktoré sú tvrdej línie a želajú si krajnú vojenskú porážku Ruska.

To spôsobuje zásadný posun v európskej politike s ďalekosiahlymi dôsledkami, čo môže byť len na prospech transatlantického vedenia USA. USA sa spájajú s krajinami východnej Európy, zatiaľ čo Rusko tam nemá žiadnych priateľov. Pointa je v tom, že Washington sa postaral o to, aby Rusko v dohľadnej budúcnosti nemohlo počítať ani so zrušením západných sankcií, odhliadnuc od otázok územia.

Za súčasných okolností sa preto ruská možnosť zužuje na to, že v najbližších mesiacoch spôsobí Ukrajine zdrvujúcu porážku a v Kyjeve dosadí vládu, ktorá nebude pod kontrolou Washingtonu. To si však vyžaduje zásadnú zmenu ruskej vojenskej stratégie, ktorá zohľadňuje reálnu možnosť konfrontácie s USA a NATO v určitom okamihu.

(Posuňte sa vo videu nižšie na 32. minútu, kde nájdete poznámky Jakea Sullivana z NSC Bieleho domu o konflikte na Ukrajine na piatkovom zasadnutí Carnegie Endowment for International Peace vo Washingtone)