Môj profil 
Predplatné
“Nevieme sa s tým vyrovnať. Každý deň som ďakovala Bohu za to, že nosím pod srdcom ten najväčší zázrak. No po pôrode nám ostala len bolesť, slzy a otázka “Prečo?”. Len mi prosím nepíšte, že je to Božia skúška. ak by Boh existoval a bol by milosrdný a všemohúci tak nedopustí, že sa narodia postihnuté detičky. Prečo musia deti trpieť? Prečo nemôžu byť šťastné? Prečo práve naše dieťa?,” pýta sa neznáma žena.
Vladyka v odpovedi píše, že aj on hľadá odpoveď na jednu otázku: “Prečo človek v raji zhrešil, keď mu bolo dobre a tiež, prečo ľudia aj dnes, keď je im dobre robia často hlúposti”.
“Často ľudia, keď sa začnú mať príliš dobre, zabúdajú na Boha a začnú si namýšľať, že Boha nepotrebujú – prečo je tomu tak..? Či nebolo by lepšie, aby človek žil podľa Božích prikázaní a užíval si život tak, aby neprotirečil tomu, čo je dobré a je v zhode s Božím zákonom? Jeho prestupovaním sa do života spoločnosti dostáva to, čo je zlé, ničí sa príroda a človek si spôsobuje mnohé choroby a postihnutia. A najťažšie sa znáša to utrpenie, ktoré spôsobuje bolesť nevinným, lebo vtedy človek citlivejšie vidí, ako je bezmocný a že náš cieľ je inde, než na tejto zemi,” vysvetľuje.
Vladyka dodáva, že nehovorí konkrétne o tomto prípade, lebo rodinu osobne nepozná, hovorí skôr vo všeobecnosti o tom, že aj “nelogické” utrpenie má svoju “logiku” a ľudia často až v bezmocnosti hľadajú pomoc u Boha, čo je dôležité pre našu večnosť s Bohom.
Na utrpenie nevinných a detí sa dá pozerať hocako, je ale potrebné si uvedomiť a mnohí to aj vieme, že Boh to nechce, ale ktosi iný narušil Boží poriadok a žiaľ narúša ho až podnes.
“Každé narušenie všeobecného poriadku zasahuje aj do súčastí života jednotlivých ľudí. Prečo je tomu tak, alebo práve u tých ľudí, ktorí sú nám blízkymi, neviem odpovedať, ale v širších súvislostiach by sa azda našla odpoveď, lenže my to tak z nadhľadu nedokážeme vidieť, preto nám zostáva veriť, že aj naše utrpenie má svoj zmysel – len treba prosiť aj o svetlo i posilu zhora,” dodáva na záver vladyka Milan.
Velmi povzbudzujuco sa ku žene vyjadrili aj ľudia v komentároch, obzvlášť jeden z nich stojí za zmienku:
“Robím s postihnutými deckami, denno denne už som ich mal pod rukami od svojich 19tich rokov pár stoviek. A poviem vám jednu vec – nikto z nich sa neľutoval . NIKDY! Nikto z nich sa neopýtal prečo práve ja, prečo mne sa to stalo. Pýtaju sa to ich rodičia, lebo je im luto ich detí a je im ľúto samých seba, lebo nevedia to prijať, prekusnúť. Jedným si buďte istá, vaše dieťa netrpí tým, že je iné. Lebo tá inakosť je jeho prirodzenosť. Pre vás sú to jeho “obmedzené možnosti”, pre neho sú to jeho maximálne možnosti. Jediné, čím bude trpieť, je to, že vy si to budete vyčítať, a keď z neho budete robiť chudáčika, nebodaj mrzáka pred okolím. Správajte sa k nemu ako k normálnemu zdravému dieťaťu, nedištancujte ho od povinností a prísnosti, ale ani od odmeny a lásky. A v prvom rade sa s tým vyrovnajte sama, lebo vaše dieťa sa také narodilo a ono sa choré necíti.”
.JPG)
.jpg){kind=tracking}
