Calais 16. februára 2016 (HSP/Foto:printscreem videa)

Prinášame vám prepis videa, ktoré si môžete pozrieť na konci článku . V ňom obyvateľka dnes už veľmi známeho francúzskeho mestečka Calais, Simone Hericourt, hovorí o tom, čo sa deje v meste po tom, čo ho obsadili migranti, aké peklo prežívajú domáci obyvatelia a ako sa k celému problému stavia polícia a politici.

Žijem v Calais. Narodila som sa v Calais. Anka a moji rodičia tiež. Calais je môj život. Vyrastala som tu a vždy som tu žila. A Calais bývalo veľmi krásnym mestom. Milovala som prechádzky po okolí, žili sme v mieri a cítili sme sa bezpečne. V lete aj v zime tam bolo vždy veľa ľudí a Boh vie, aké sú v Calais letá. Nie príliš prívetivé, počasie nie je dobré, ale žiť sa tam dá.

A potom, pred nejakým časom, keď boli utečenci v Sangatte a Sarkozy (bývalý francúzsky prezident) sa rozhodol squat v Sangatte vyčistiť, títo utečenci prišli do Calais.

Dokonca aj ja som spočiatku hovorila, že sú to nešťastní ľudia, že sú stratení a nič nemajú a že by sme im možno mohli pomôcť. A nemôžem vám vysvetliť, ako sa to prihodilo, ale z jedného dňa na druhý sme sa ocitli medzi tisíckami migrantov.

V súčasnosti ich je 18 tisíc v tzv. Džungli. Áno, 18 tisíc. To je strašné, pretože reálne vytvorili mesto v meste.

Majú diskotéky, obchody, školy, holiča – dokonca majú … nie, nemôžem to povedať, ale viem, že viete, o čo ide … pre potreby pánov, samozrejme … Budujú cesty a dávajú im mená, volia si svojho starostu – áno, a polícia dokonca nemôže ani vchádzať do oblasti, ktorú nazývajú Moslimskou štvrťou. Je to zakázané.

Až doteraz sme všeličo pretrpeli, ale človek nemôže znášať neznesiteľné.

Keď vidí neustále, každý deň, každú noc, výtržnosti.

Oni prídu do mestského centra v počte dvoch, troch, štyroch tisíc – sú všade, mlátia do áut železnými tyčami, napádajú ľudí, dokonca napádajú aj deti, znásilňujú, kradnú …

Je nepredstaviteľné, čo si tu vytrpíme.

Vchádzajú do súkromných domov, aj keď sú ľudia doma. Proste vstúpia a žiadajú niečo na jedenie, alebo žiadajú nejakú pomoc. Niekedy tiež ľudí zmlátia a ukradnú, čo chcú, a to, čo nemôžu odniesť so sebou, rozmlátia.

A keď sa chceme brániť, máme hneď za chrbtom políciu. Polícia už dlhý čas neprijíma žiadne naše oznámenia.

Môj vlastný syn bol napadnutý. Prechádzal pokojne centrom mesta so slúchadlami na ušiach a počúval hudbu, keď mu niekto poklepal na rameno. Otočil sa, pretože si myslel, že je to niekto z jeho priateľov, a hľadel do tváre trom ilegálnym migrantom. Dostal do tváre silný úder železnou tyčou.

Môj syn je celkom silný, tak sa pokúšal brániť a tí traja ustúpili. Ale potom počul z jednej strany nejaký hluk – a tam stálo tridsať migrantov, ktorí ho prišli zmasakrovať.

Utiekol, pretože nie je žiadny kamikadze.

Keď som videla, v akom stave sa môj syn vrátil domov, hovorila som si, že ho mohli zabiť.

A on nie je jediný.

Migranti napádajú deti a študentov na ceste do školy i zo školy. Idú dokonca tak ďaleko, že vnikajú do školských autobusov.

23. januára zorganizovali migranti v Calais veľké výtržnosti. Bolo to strašné, trvalo to celé popoludnie a celý večer. Zničili aj sochu generála De Gaulla. Napísali na nej „Fuck France!“ A pod to dali vlajku islamského štátu.

O čom inom môžem hovoriť, ako o tom, čím si tu prechádzame?

Oni demonštrujú kvôli svojím podmienkam, ale čím viac dostanú, tým viac chcú. Nikdy nebudú mať dosť – nikdy, nikdy, nikdy.

Keď prechádzate okolo nich, to je hneď „Daj mi mobil …“. A ak im ho nedáte, zmlátia vás.

A nepočítajte s tým, že vám polícia pomôže. Ako som už povedala, už dlho dokonca ani neprijímajú žiadne oznámenia.

Ale akonáhle niekto demonštruje, má políciu hneď za chrbtom.

A keď je niekto napadnutý a ide to ohlásiť, spýtajú sa ho „Čo si prajete?“ A vyžaruje z nich jediné: „Nemôžeme nič robiť“.

A to vám naozaj neklamem, prisahám.

Ja osobne veľmi rada chodievam tam, kde to nazývam hrobom svojho syna. Je to pri mori. Stratila som svojho syna a jeho popol sme rozsypali do mora, ako si želal. Rešpektovala som jeho želanie.

Hovorievala som večer manželovi: „Vezmi ma k hrobu môjho syna, potrebujem to.“ Teraz tam už nemôžeme chodiť, pretože aj obyčajným prechodom centra v Calais sa vystavujete nebezpečenstvu. Večer, akonáhle sa zošerí, je človek v ohrození.

Ja už nemôžem chodiť tam, kde to milujem – už nikdy viac, nie je to možné, mám strach. Mám strach a v Calais je nás takých mnoho.

Čomu už vôbec nerozumiem, sú Calaisania. Včera bola demonštrácia a bolo nás tam cca 10 Calaisanov – kde boli ostatní?

Ale strach vás predsa pred nebezpečenstvom nezachráni.

Vláda nás opustila. Rozhodli sa hodiť Calais cez palubu. A ak sa my, Calaisania, nerozhýbeme, tak nám sem napchajú všetkých migrantov Francúzska. A to bude náš koniec – bude po nás.

Ale Calaisania sú ako ovce. Nerozumiem im.

Včera som bola na demonštrácii, zúčastnili sme jej s mojím manželom, synom a priateľmi. Bol tam generál Piquemal (75 rokov, bývalý veliteľ cudzineckých légií). Viac sme o tom písali TU. To, čoho som včera bola svedkom, vám tu nebudem zamlčovať. Nemohla som spať celú noc, stále som mala tie scény pred očami. Nehovorili o tom v televízii ani v rádiu a dokonca ani v novinách.

Videli sme, ako ho (generála) zatkli, spútali – ako zlodeja – človeka, ktorý je ikonou Francúzska, jej obrazom, človeka, ktorý si zaslúži zaobchádzanie s úctou a cťou.

Videla som, ako ho pritlačil k zemi, policajt mu stúpol nohou na krk.

Prisahám, že sme to videli.

Potom ho zdvihli, vliekli ho, jeho nohy sa skoro nedotýkali zeme.

A nám dali pokutu, samozrejme.

Mám šťastie, že tu dnes môžem byť s vami, pretože nás môj manžel previedol zozadu okolo dodávok poriadkovej polície. Nebyť toho, zobrali by ma tiež a bola by som dnes vo väzbe.

Ale čo som tak zlého vykonala?

Prišla som tam, aby som protestovala proti masívnej invázii migrantov, ktorú v Calais trpíme. Aj obchodníci strácajú 40% až 60% príjmov. Predtým bolo Calais kvitnúcim mestom, bolo živé, rušné, počas letných prázdnin a na konci roka tam vždy boli cudzinci.

Dnes už z toho nezostalo nič.

Všetky obchody v centre mesta boli jeden po druhom pozatvárané.

Calais je mŕtvym mestom – mŕtvym mestom kvôli migrantom, ktorých tu máme.

A keď prídu do mesta, do ulíc Calais, ozbrojení železnými tyčami a Molotovými koktailami, potom ide naozaj do tuhého.

Ja proste nerozumiem tomu, prečo nie sú potrestaní? Prečo ich polícia prepúšťa hneď potom, čo ich chytí, zatiaľ čo my ako Calaisania a ako Francúzi máme smolu, keď urobíme chybu. To sme potom okamžite zatknutí a perzekvovaní.

Stratili sme všetky svoje práva.

Hovorme teraz o Madame Bouchardovej, pre Nataschu Bouchardovú (primátorka Calais). (Veľké bučanie od poslucháčov) Poviem vám, ako ju nazývam. Hovorím jej „guľa“. Áno, pretože čím dlhšie je vo funkcii, tým je hrubšia a zjavne nerobí nič pre obyvateľov Calais.

Na pomoc rezidentom Calais dostala milióny. Tie peniaze boli určené na to, aby ľudia mohli lepšie nájsť zamestnanie.

Prvou vecou, ​​ktorú za ne zorganizovala, bola výstavba kontajnerových domov pre migrantov. Nenechala ich v Calais ani vyrobiť, vyrábali sa v Británii.

Jediné pracovné miesta, ktoré v Calais vytvorila – a ja to viem, pretože mám kamarátku, ktorej bolo jedno z nich ponúknuté – bolo 50 miest na vyčistenie svinstva, ktoré zostalo po migrantoch v Džungli.

Hľa, pracovné miesta, nasľubované madame Bouchardovou.

…

Videla som poriadkovú políciu ustupovať pred migrantmi. Rozplakalo ma to, pretože som si povedala: To nie je normálne. Nie je to normálne, veď sme v našich domovoch, v našej krajine a v našom meste.

Poriadková polícia by predsa mala nariaďovať migrantom, aby ustúpili – a nie naopak.

Demonštrujú, pretože chcú 2.000 eur vreckového mesačne. Ja osobne toľko peňazí nemám. Chcú auto a tiež dom, samozrejme.

A keď už sme pri tých domoch. Madam Bouchardová vysťahuváva v Calais ľudí z ich domovov blízko zóny „Les Dunes“ pod zámienkou, že to tam nie je na život vhodné, že sú príliš blízko, trpia útokmi, krádežami atď.

Vysťahuváva ich dokonca, aj keď riadne platia nájom.

Aj mňa budúci mesiac z môjho domu vysťahujú. Vezmú mi môj dom – a to sme vždy konali korektne. Ale to je dlhá história. Je tu rozsudok a oni môj dom budúci mesiac predajú. A pritom neexistuje nič, čo by nám mohlo byť vytýkané.

Môj manžel je chorý, má rakovinu, ale to nikoho nezaujíma. Francúzi musia byť pritlačení, musia byť vysťahovaní. Musia prísť o všetko.

Musia uvoľniť priestor zberbe, ktorá nás chce kolonizovať.

A ešte nám tvrdia, že títo sú pre nás „kultúrnym obohatením“. Pýtala som sa sama seba, čo tým „kultúrnym obohatením“ vlastne myslia? Pretože, ak to znamená ničenie, krádeže, znásilňovanie atď., tak potom sú Francúzi  schopní zvládnuť to úplne sami – stačí požiadať.“

preložené z českého prekladu uverejneného na stránke Zvedavec.cz