V nemeckej tlači sa objavujú alarmujúce správy o nedostatočných väzenských kapacitách pre migrantov. Ako sa ukázalo, Nemecko má len 400 lôžok v špeciálnych zariadeniach na zadržiavanie utečencov, ktorí majú byť vyhostení z krajiny. Politici na federálnej úrovni bijú na poplach. “Je to veľmi vážny problém,” prebudili sa z multikultúrneho sna.

Bavorské úrady oznámili, že na hranici medzi Bavorskom a Rakúskom by sa v blízkej budúcnosti malo zriadiť veľké špecializované detenčné zariadenie pre tých utečencov, “medzi ktorými sa často vyskytujú páchatelia zločinov”. Počet týchto prisťahovalcov určených k izolácii je dobre známy. Odhaduje sa, že je to takmer 300 000 osôb.

Nemecké Kocúrkovo

Na pozadí týchto čísel znejú ubezpečenia bavorskej vlády ako vtip: V uvedenej väznici bude existujúca kapacita pre 96 väzňov rozšírená o ďalších 100 miest. Absurdným tak nie je ani počet miest, ako napríklad skutočnosť, že výstavba by mala začať v roku 2019.

“Ak si spomenieme na berlínsku stavbu storočia – výstavbu letiska, ktorá trvá z rôznych príčin už mnoho rokov a koniec je v nedohľadne, potom je jasné, že k zriadeniu potrebných kapacít pre zabezpečenie všetkých utečencov určených na deportáciu nedôjde ani za života súčasnej generácie Nemcov,” znejú ironické kritiky. Niektoré krajinské vlády sa v súčasnosti zaoberajú hľadaním miesta pre stavbu nových väzníc, v iných oblastiach, kde ešte stoja staré nevyhovujúce objekty, aby sa zrekonštruovali a vrátili do prevádzky.

Všetko vo všeobecnosti zapadá do postoja nemeckých orgánov k trestnej činnosti a k utečencom osobitne. Vlastnosťou nemeckých orgánov je nedbanlivosť, vďaka ktorej neprijali primerané opatrenia na zabránenie zločinu. Ešte absurdnejší dôvod spočíva v skutočnosti, že v niektorých krajoch sú zodpovedajúce väznice už dlhú dobu uzavreté, pretože boli jednoducho “nerentabilné”.

Čo je doma, to je dôležité

Výsledok je desivý: viac než 200-tisíc potenciálne nebezpečných utečencov, ktorí boli nemeckou justíciou odsúdení na vyhostenie z Nemecka, je ponechaných na slobode, aby páchali ďalšie teroristické útoky alebo bežné trestné činy, ako napríklad lúpeže, pretože zariadenia na ich izoláciu by boli príliš drahé a nerentabilné. Ale ako sa “rentabilnosť” spája s nákladmi na sociálnu podporu pre množstvo prisťahovalcov, ktorí už dávno mali byť poslaní späť?

Ukazuje sa aj ďalšia šokujúca okolnosť. Trestné konanie proti nebezpečným utečencom, ktoré by viedlo k rozsudku ich vyhostenia, napospol nie sú vedené krajinskými súdmi tam, kde nie sú žiadne špeciálne väzenské zariadenia. V praxi to znamená, že počet prisťahovalcov, ktorí podliehajú deportáciám, by bol oveľa väčší ako tých 200 000 osôb s právoplatným súdnym rozhodnutím.

Plán imigrácie splníme na 110 percent

V Berlíne padol návrh zaobísť sa bez väzníc a deportovať zločineckých prisťahovalcov ihneď po rozhodnutí súdu. To je ale komplikované skutočnosťou, že nemecká byrokracia závisí od európskej byrokracie. Všetky ustanovenia na výstavbu väzníc a okamžité vyhostenie musia byť schválené Európskym súdom. Táto prax, spojená so smernicami EÚ, vedie k tomu, že v krajine zostanú nebezpeční utečenci. Podobne sa končí viacero ďalších iniciatív v oblasti migračnej politiky, ktoré zostávajú nielen nevyplnené, ale ani nebudú otvorené.

Pred spustením migračného projektu západnými elitami by bolo vhodné najprv posúdiť bezpečnostné obavy vo vzťahu k vlastnej populácii. Ale zvíťazil voluntarizmus. Všetko ostatné bolo ponechané na náhodu. Teraz pred voľbami sa zdá, že téma, ktorú Merkelová predstavila ako hlavnú pre svoju kampaň v roku 2015, nie je zvládnutá.

História sa opakuje

Slogan Angely Merkelovej “Zvládneme to!” by mal dnes znieť uchu nemeckých voličov ako trápna a ničím nepodložená póza rozjarenej tety z Hornej Dolnej. Merkelová sa však v ďalšom volebnom období hlboko usiluje o miesto kancelára. Je to naozaj neuveriteľné.

Aby sme pochopili, čo sa deje, je potrebné sa pozrieť do histórie. Počas obdobia starovekej rímskej republiky rímsky senát vyriešil nedostatok zdrojov pre svojich obyvateľov vyvolaním miestnych vojen so svojimi susedmi. V lepšom prípade sa Rím nasýtil z koristi víťazných ťažení, v tom horšom prípade aspoň ubudlo hladných krkov.

Rímsky národ sa prostredníctvom cesty ustavičných vojen natoľko zocelil, že vytvoril postupne silnú Rímsku ríšu. Nové aristokratické vlády uprednostňovali náboženskú, kultúrnu a rasovú toleranciu, pretože len tak bolo možné zachovať imperiálnu hegemóniu Ríma. Pripomeňme si, že počet vojakov v rímskych légiách nepresiahol 300 000 mužov v aktívnej službe. S tak malou armádou by nebolo možné udržať despotickú nadvládu Rimanov na obrovskom území impéria, v ktorom by sa večne búrili periférne kolónie pre neznesiteľné podmienky života.

Blaho rímskych občanov rástlo a po storočiach svojho pohodlného života Rimania zmäkli, prestali dbať o svoje fyzické a duševné vlastnosti, o svoje tradície, ktoré im predtým prinášali výhodu, a ich pôvodné árijskej rody začali vymierať. (Ako je známe, vzorom aristokratickej ušľachtilosti bol pre Rimanov človek s modrými očami a svetlými vlasmi a v sanskrte indických Véd znamená Arija to isté, čo svätec.)

Rímske ženy sa emancipovali, prestali sa starať o rodinu a o svojich mužov a začali sa páriť s divokými alogénnymi prisťahovalcami bez ohľadu na staré rodové tradície a rasovú hygienu. Rím sa vo svojom jadre plnil vysídlencami chtivými užívať si výdobytky a slasti vyspelej rímskej civilizácie. Začala tak vznikať chaotická multikultúrna spoločnosť, v ktorej sa z pôvodne nerímských národov slúžiacich ako podradná pracovná sila stal dominantný fenomén. Poznamenajme, že súčasní Taliani majú s pôvodnými ušľachtilými rodmi mocných Rimanov geneticky len málo spoločného.

Katastrofálny úpadok Ríma na seba nenechal dlho čakať. Súmrak Rímskeho impéria sa datuje od 5. storočia po Kristovi. Postupne prestali fungovať všetky technologické vymoženosti doby, zavlažovacie systémy kolabovali, ich infraštruktúru a akvadukty nemal kto opravovať a vybudovať nové už nikto nedokázal, v úžasných kúpeľných komplexoch nemal postupne kto a čím kúriť a zabezpečovať ich prevádzku, opustené rímske paláce pustli a vedľa nich rástli ako huby po daždi prisťahovalecké getá. Umenie bielych rímskych staviteľov, remeselníkov a projektantov bolo zabudnuté, pretože nová generácia rímskeho obyvateľstva nebola schopná ani ochotná si tieto zručnosti a technológie osvojiť a prevziať tak dedičstvo svojich slávnych predkov.

Nastala najhoršia doba temna v celej historickej ére západnej civilizácie, z ktorej sa Rím vo svojej pôvodnej veľkosti už nikdy nespamätal. Možno len ťažko predpokladať, že súčasné západné elity si tejto historickej skúsenosti nie sú vedomé. Skôr ju využívajú k svojim temným a zištným cieľom. Vieme si vôbec predstaviť, čo nás bielych Európanov čaká, ak sa im nevzoprieme?

Radim Lhoták