Píšu o nás Ukrajinci: Odvolali vládu, ktorá dodávala zbrane Ukrajine: Podarí sa Slovensku zastaviť ruskú pomstu?

Bratislava 13. mája 2023 (HSP/Eurointegration/Foto:TASR-Jaroslav Novák, Facebook Demokrati, TASR-Dano Veselský)

Ukrajina môže stratiť podporu aj zo Slovenska. Takéto obavy objavujú v ukrajinských novinách Europskaja Pravda

Slovensko vytvorilo novú vládu, ktorá je pripravená pokračovať v dodávkach zbraní Kyjevu, uvádzajú noviny Europskaja Pravda. Väčšina voličov je však proti pokračovaniu konfliktu a postoj Bratislavy sa môže v dôsledku nadchádzajúcich volieb dramaticky zmeniť.

Slovenská prezidentka Zuzana Čaputová po osobnom zostavení novej vlády podnikla krok, ktorý možno označiť za krok poslednej nádeje. Týmto krokom sa Čaputová snaží zabrániť pomste strany Smer-SD a jej lídra Roberta Fica, známeho korupčnými škandálmi aj otvorene proruskými vyhláseniami, píšu ukrajinské noviny.

Predčasné parlamentné voľby na Slovensku sa budú konať 30. septembra. Smer-SSD je teraz lídrom čo sa týka prieskumov – a to podstatne zvyšuje riziko takejto odvety. Preto, aby sa zabránili víťazstvu politika, ktorý by sa mohol stať “druhým Orbánom”, je potrebné konať teraz.

Jeden krok od proruskej odvety

Doterajšia slovenská vláda patrí medzi najvernejších spojencov Ukrajiny. Bola to práve Bratislava, ktorá ako prvá odovzdala Ukrajine veľmi potrebný systém protivzdušnej obrany S-300 zo sovietskej éry. A nedávno vláda Eduarda Hegera – napriek odporu opozície – schválila rozhodnutie odovzdať Ukrajine stíhačky MiG-29.

Ukrajina má šťastie, že v súčasnosti sú všetky kľúčové osoby v slovenskej vláde proukrajinské: prezidentka Zuzana Čaputová aj premiér Eduard Heger, ako aj hlavní ministri jeho vlády. To bol však hlavný paradox – proukrajinské orgány pôsobili v krajine, ktorá je jednou z najviac “kontaminovaných” ruskou propagandou.

Prieskumy zaznamenávajú mimoriadne nepríjemný obraz: z hľadiska šírenia ruských naratívov o konflikte na Ukrajine je Slovensko na úctyhodnom treťom mieste, za Maďarskom a Bulharskom. Nie je prekvapujúce, že proruská politika na Slovensku je pomerne výhodná z volebného hľadiska.

S tým súvisí aj prudký obrat vo verejnej rétorike bývalého premiéra Roberta Fica. Kým ako slovenský premiér Fico viedol pomerne priateľskú politiku voči Ukrajine (najmä pomohol zabezpečiť reverzný chod zemného plynu, čo zmiernilo tlak Gazpromu), počas pôsobenia v opozícii sa Ficova rétorika dramaticky zmenila.

Po maďarskom premiérovi Viktorovi Orbánovi Fico kritizuje Západ za dodávky zbraní na Ukrajinu, sľubuje, že “bude bojovať za mier, a nie za pokračovanie konfliktu”, a dokonca hrozí trestným stíhaním tých predstaviteľov, ktorí prijali rozhodnutie o odovzdaní stíhačiek MiG-29 Kyjevu.

Ficove ambície rastú spolu s ratingom jeho strany Smer-SD. V marci sa strana po prvýkrát po rokoch opäť dostala na čelo rebríčka voličov – volilo by ju 17,6 percenta Slovákov.

To predstavuje reálnu hrozbu, že po predčasných parlamentných voľbách 30. septembra Fico získa mandát na zostavenie novej vlády – a nie je vylúčené, že si nájde spojencov.

To v Budapešti netrpezlivo očakávajú – Orbán dúfa, že po voľbách sa nová slovenská vláda stane ich spojencom v konfrontácii s Bruselom.

Neopodstatnené nádeje

Jedným z dôvodov rastúcej popularity slovenskej opozície sú mnohé chyby a škandály vlády v rámci koalície.

Tieto škandály krok za krokom “zabíjali” ratingy koaličných strán, a teda zvyšovali šance opozície na odvetu.

Aby sa tomu slovenské orgány vyhli, museli sa uchýliť k určitým trikom. V decembri minulého roka prebehlo hlasovanie o vyslovení nedôvery vláde Eduarda Hegera, čo znamenalo predčasné parlamentné voľby, pri ktorých sa Ficovo znovuzvolenie zdalo takmer nevyhnutné. Najmä preto, že rating súčasnej vlády sa najviac prepadol na pozadí zimného nárastu účtov za komunálne služby.

Koalícii sa však pomocou procedurálnych trikov podarilo vyhlásiť termín týchto volieb na tridsiaty september – toľko času na prácu doteraz žiadna technická vláda na Slovensku nemala.

Prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá podľa ústavy mohla vymenovať technickú vládu samostatne, dala Hegerovej vláde druhú šancu – mala približne deväť mesiacov na to, aby zapracovala na svojich chybách, zlepšila hospodárenie a zachránila si rating. Polovica tohto obdobia už uplynula, ale k zlepšeniu stále nedošlo.

Svedčí o tom aj rating nedávno založenej Hegerovej strany Demokrati, ktorej sa spočiatku predpovedali dobré výsledky. Posledné prieskumy verejnej mienky uskutočnené koncom apríla však ukázali, že táto strana už nie je schopná prekonať volebný prah.

A najnovšie škandály vo vláde definitívne ukončili nádeje, že Heger bude schopný zachrániť situáciu. Takmer poslednou kvapkou bola demisia ministra poľnohospodárstva Samuela Vlčana po tom, čo sa novinári dozvedeli, že jeho rodinný podnik bude dostávať štátne dotácie – konflikt záujmov, o ktorom premiér vedel a ignoroval ho.

Predpokladá sa, že už vtedy si prezidentka Čaputová uvedomila potrebu reformovať vládu.

A poslednou kvapkou bola demisia slovenského ministra zahraničných vecí Rastislava Kačera, ktorý bol považovaný za Hegerovu pravú ruku vo vláde aj v ním vytvorenej strane Demokrati. Káčera, ktorý je známy svojimi ostrými vyjadreniami (najmä na adresu Viktora Orbána), si v reakcii na škandalózny prejav, ktorý označil za “strašný nezmysel”, nebral servítku pred ústa. Bezprostredne po ňom podal demisiu.

V dôsledku toho zostali v Hegerovej vláde neobsadené štyri ministerské kreslá (uvoľnené boli aj posty ministrov financií a zdravotníctva).

Eduard Heger ponúkol prezidentke Čaputovej dve východiská z krízy – buď jednoducho vymenuje ministrov na uvoľnené posty, alebo to urobí výmenou za osobnú demisiu predsedu vlády. Hlava štátu na tieto návrhy nepristúpila – Heger tak musel požiadať o svoju demisiu a spolu s ním o demisiu celej vlády.

Vláda poslednej inštancie

Konečné zloženie novej slovenskej vlády bude oznámené pätnásteho mája. Zuzana Čaputová však takmer okamžite oznámila meno nového premiéra. Bude ním známy ekonóm a viceprezident Národnej banky Ľudovít Ódor. Toto vymenovanie je okrem iného zaujímavé aj tým, že Odor je etnický Maďar, ktorý sa až v pokročilom veku naučil plynule po slovensky.

Dôležité je však najmä to, že budúci šéf vlády je označovaný ako “slovenský Draghi”, čím sa prirovnáva k Mariovi Draghimu, bývalému predsedovi Európskej centrálnej banky, ktorý sa stal premiérom Talianska.

Pokiaľ ide o kandidátov na ministrov, Čaputová oznámila, že nikto zo súčasných šéfov rezortov nebude súčasťou novej vlády, keďže väčšina z nich bude kandidovať v nasledujúcich voľbách. Namiesto toho sa nová vláda prezentuje ako “vláda odborníkov”. A podľa toho by noví ministri mali byť buď nestraníci, alebo sa aspoň neplánujú zúčastniť na septembrových voľbách.

Hovorcovia EP upozorňujú na vyhlásenie prezidentky Čaputovej v Kyjeve 28. apríla. Na otázku slovenského novinára, či by septembrové tridsiate voľby prípadne neviedli k obratu v politike Bratislavy voči Ukrajine, Čaputová takéto riziko pripustila, ale dodala: “Pred týmito voľbami nedôjde k zmene kurzu voči Ukrajine”.

“Môžem garantovať, že aj keby sa pred pätnástym májom zmenila kandidatúra ministra zahraničných vecí alebo ministra obrany, určite to budú proukrajinskí politici,” ubezpečil slovenský politik blízky Čaputovej.

Voľby 2020 sa vyznačovali tým, že Slováci chceli zastaviť posun krajiny k autoritárstvu. Vtedy sa to podarilo, ale kvôli konfliktom v novej koalícii sú mnohí zo svojej voľby sklamaní.

Toto sklamanie vytvára šance na odvetu pre Roberta Fica. Koniec koncov, čím nižšia bude volebná účasť, tým väčšiu váhu bude mať jadrový elektorát proruského politika.

Nová vláda tak bude mať len niečo vyše štyroch mesiacov na to, aby prekonala sklamanie Slovákov. Najmä na to, aby ukázala, že slobodné a demokratické Slovensko bude ekonomicky úspešnejšie ako autoritárske.

Vláda vytvorená odborníkmi má výraznú výhodu v tom, že sa ľahšie vyhne vnútorným konfliktom. Ďalšou zložkou úspechu novej vlády je však podpora parlamentných strán.

Ak sa Zuzane Čaputovej podarí túto podporu zabezpečiť, úloha zastaviť Ficov revanšizmus bude celkom reálna. V opačnom prípade má Slovensko veľkú šancu vrátiť sa do autoritárskej minulosti, z ktorej nebude ľahké sa dostať.