„Sú ľudia, ktorí už teraz začínajú myslieť na to, čo bude potom, po pandémii. Na všetky problémy, ktoré prídu: problémy chudoby, práce, hladu… Modlime sa za všetkých ľudí, ktorí pomáhajú už teraz, no myslia aj na zajtrajšok, aby nám všetkým pomohli.“

Úvodnou antifónou svätej omše boli slová žalmu: «Zmiluj sa, Bože, nado mnou, lebo som v súžení; Vytrhni ma z rúk mojich nepriateľov a prenasledovateľov. Pane, nech nie som zahanbený» (porov. Ž 31,10.16.18).

V Piatok pred Kvetnou nedeľou si Cirkev osobitne pripomína Bolestnú Pannu Máriu. Svätý Otec jej venoval celú svoju dnešnú homíliu. Veriacich pozval kontemplovať jej bolesti nielen pod krížom, ale i v priebehu jej života a tiež poďakovať jej za to, že prijala skutočnosť, že sa stane Matkou Ježiša a neskôr pod krížom i nás všetkých.

Plné znenie homílie pápeža Františka:  

V tento piatok utrpenia Pána si Cirkev pripomína bolesti Panny Márie, Sedembolestnej. Po stáročia existuje táto zbožnosť Božieho ľudu. Boli napísané hymny ku cti Sedembolestnej: stála pod krížom a kontemplujú ju tam, ako trpí.

Kresťanská zbožnosť urobila súhrn bolestí Panny Márie a hovorí o „siedmich bolestiach“. Tá prvá je už 40 dní po narodení Ježiša –  je ňou proroctvo Simeona o meči, ktorý prenikne jej srdce. Druhá bolesť hovorí o úteku do Egypta pre záchranu Syna. Treťou bolesťou sú tie tri dni úzkosti, keď Ježiš ako chlapec zostal v Chráme.

Štvrtou bolesťou bolo, keď sa Panna Mária stretla s Ježišom počas cesty na Kalváriu. Piatou bolesťou Panny Márie je Ježišova smrť, vidieť Syna ukrižovaného, obnaženého, ako umiera.

Šiestou bolesťou je skladanie Ježiša z kríža, mŕtveho; berie ho do náručia tak, ako ho brala do rúk pred vyše troma desiatkami rokov v Betleheme. Siedmou bolesťou je ukladanie Ježiša do hrobu.

Takto kresťanská zbožnosť prechádza touto cestou Panny Márie sprevádzajúcej Ježiša. Mne robí dobre večer, keď sa modlím Anjel Pána, modliť sa týchto sedem bolestí ako spomienku na Matku Cirkvi, na to, ako Matka Cirkvi s toľkou bolesťou priviedla na svet nás všetkých.

Panna Mária nikdy nežiadala niečo pre seba, nikdy. Pre druhých, to áno: pomyslime na Kánu, keď sa ide prihovoriť u Ježiša. Nikdy nepovedala: „Ja som matka, hľaďte na mňa: budem matkou-kráľovnou“. To nikdy nepovedala. Nežiadala niečo dôležité pre seba v kolégiu apoštolov. Jedine prijíma to, že bude matkou.

Ježiša sprevádzala ako učeníčka, pretože Evanjelium ukazuje, že nasledovala Ježiša: spolu s priateľkami, zbožnými ženami nasledovala Ježiša, počúvala ho. Raz ju niekto rozpoznal: „Hľa, jeho matka“, „Tvoja matka je tu“…

Nasledovala Ježiša. A to až po Kalváriu. A tam, stojac… ľudia istotne hovorili: „Úbohá žena, ako len bude trpieť“. A tí zlí iste hovorili: „Veď aj ona má vinu, pretože ak by ho bola dobre vychovala, neskončil by takto“. Bola tam, so Synom, s pokorovaním Syna.

Ctiť si Pannu Máriu znamená povedať: „Toto je moja Matka“, pretože ona je Matkou. A toto je titul, ktorý prijala od Ježiša, práve tam, vo chvíli kríža. Toto sú tvoje deti, ty si Matka. Neurobil ju premiérkou, ani jej nedal tituly „funkcií“. Čisto „Matka“. A potom, Skutky apoštolov ju ukazujú v modlitbe s apoštolmi ako Matku.

Panna Mária nechcela vziať Ježišovi žiadny titul; prijala dar byť jeho Matkou i povinnosť sprevádzať nás ako Matka, byť našou Matkou. Nežiadala pre seba, aby bola kvázivykupiteľkou či spoluvykupiteľkou: nie. Vykupiteľ je len jeden a tento titul sa nezdvojnásobuje.

Čisto učeníčka a Matka. A takto, ako na Matku, na ňu máme myslieť, máme ju hľadať, modliť sa k nej. Je Matkou. V Matke Cirkvi. V materstve Panny Márie vidíme materstvo Cirkvi, ktorá prijíma všetkých, dobrých i zlých, všetkých.

Dnes nám prospeje zastaviť sa trochu a myslieť na ten žiaľ a bolesti Panny Márie. Je našou Matkou. Ako ich niesla, statočne, so silou, s plačom: nebol to falošný plač, bolo to opravdivé srdce zdrvené bolesťou. Prospeje nám zastaviť sa trochu a povedať Panne Márii: „Vďaka za to, že si prijala stať sa Matkou, keď ti to povedal anjel a vďaka za to, že si prijala stať sa Matkou, keď ti to povedal Ježiš“.

Stabat Mater Dolorosa

V kaplnke zasvätenej Duchu Svätému znel počas eucharistickej adorácie známy hymnus k Bolestnej Panne Márii: Stabat Mater Dolorosa. Svätý Otec opäť ukončil omšu požehnaním s monštranciou.

Pre veriacich sledujúcich priamy prenos cez médiá vyslovil modlitbu duchovného prijímania:

„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“

Záverečným omšovým spevom bola pôstna mariánska antifóna Ave Regina Caelorum – Zdravas’, Kráľovná nebeská.

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.