Slávnostnú liturgiu otvoril obrad požehnania sviec a sprievod reprezentantov rozličných komunít a foriem zasväteného života. So Svätým Otcom koncelebrovali zástupcovia Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, množstvo biskupov i kňazov. Pápež František pri príležitosti Dňa zasvätených osôb daroval v priebehu dňa prostredníctvom svojho almužníka kardinála Konrada Krajewskeho všetkým rehoľníčkam bývajúcim vo Vatikáne kvet prvosienky jarnej.

Plné znenie homílie pápeža Františka:

Liturgia dnes ukazuje Ježiša, ktorý ide v ústrety svojmu ľudu. Je to sviatok stretnutia: novosť dieťaťa sa stretáva s tradíciou chrámu; sľub nachádza naplnenie; Mária a Jozef, mladí ľudia, sa stretávajú so Simeonom a Annou, ľuďmi pokročilého veku. Skrátka, všetko sa stretáva, keď prichádza Ježiš.

Čo nám toto hovorí? Predovšetkým to, že aj my sme povolaní prijať Ježiša, ktorý nám ide v ústrety. Stretnúť sa s ním: Boha života treba stretnúť každý deň nášho života, nie len niekedy, ale každý deň. Nasledovať Ježiša nie je rozhodnutie urobené raz a navždy, je to každodenná voľba. A Pána nestretávame virtuálne, ale priamo, stretávajúc ho v živote, v konkrétnosti života. Inak sa Ježiš stane len krásnou spomienkou minulosti. Keď ho však prijmeme ako Pána života, centrum všetkého, pulzujúce srdce každej veci, vtedy v nás žije a znovu ožíva. A aj nám sa prihodí to, čo sa stalo v chráme: všetko navôkol neho sa stretáva, život sa stáva harmonickým. S Ježišom opäť nájdeme odvahu ísť vpred i silu zotrvať pevnými. Stretnutie s Pánom je zdrojom. Je teda dôležité vrátiť sa k prameňom: vrátiť sa v pamäti k rozhodujúcim stretnutiam s ním, oživiť prvú lásku, napísať možno náš príbeh lásky s Pánom. Prospeje to nášmu zasvätenému životu, aby sa nestal časom, ktorý sa míňa, ale bol časom stretnutia.

Ak si spomenieme na naše najpodstatnejšie stretnutie s Pánom, uvedomíme si, že nevzniklo ako súkromná záležitosť medzi nami a Bohom. Nie, rozvíja sa sa vo veriacom ľude, po boku mnohých bratov a sestier, v konkrétnych časoch a na konkrétnych miestach. Hovorí nám to Evanjelium, ukazujúc, ako sa stretnutie uskutočňuje uprostred Božieho ľudu, v jeho konkrétnej histórii, v jeho živých tradíciách: v chráme, podľa Zákona, v atmosfére proroctva, s mladými i starými ľuďmi pospolu (porov. Lk 2, 25-28.34). Tak aj zasvätený život: rozvíja sa a prekvitá v Cirkvi; ak sa izoluje, vädne. Dozrieva vtedy, keď mladí a seniori kráčajú spoločne, keď mladí znovu objavujú korene a seniori prijímajú ovocie. Naopak k stagnácii dochádza, keď kráčame osamote, keď zostávame pripútaní k minulosti alebo sa vrháme vpred v snahe prežiť. Dnes, na slávnosť stretnutia, prosme o milosť znovu objaviť živého Pána vo veriacom ľude a umožniť stretnutie prijatej charizmy s milosťou dnešného dňa.

Evanjelium nám tiež hovorí, že stretnutie Boha s jeho ľudom má východisko i cieľ. Začína sa povolaním do chrámu a končí sa videním v chráme. Povolanie je dvojnásobné. Je tu prvé povolanie „podľa Zákona“ (v.22). Adresované je Jozefovi a Márii, ktorí idú do chrámu, aby splnili, čo predpisuje zákon. Je to zaujímavé: text to zdôrazňuje takmer tak, ako refrén, aspoň štyrikrát (porov. v. 22.23.24.27). Nejde však o donútenie: Ježišovi rodičia nejdú nasilu alebo len pre akési vonkajšie dodržanie poriadku, idú tam, aby odpovedali na volanie Boha. Je tu potom ešte druhé povolanie – podľa Ducha. To je adresované Simeonovi a Anne. Aj ono je zdôraznené s naliehaním: trikrát sa, v súvislosti so Simeonom, spomína Duch Svätý (porov. v. 25.26.27) a uzatvára sa u prorokyne Anny, ktorá, inšpirovaná Duchom, chváli Boha (porov. v. 38). Dvaja mladí ľudia idú do chrámu volaní zákonom a dvaja starí ľudia tam idú podnietení Duchom Svätým. Čo hovorí toto dvojnásobné volanie – Zákonom a Duchom Svätým – nášmu duchovnému životu a nášmu zasvätenému životu? Lebo všetci sme povolaní k dvojnásobnej poslušnosti: zákonu – v zmysle toho, čo dáva dobrý poriadok životu  – a Duchu Svätému, ktorý v živote koná nové veci. Takto sa rodí stretnutie s Pánom: Duch zjavuje Pána, ale na jeho prijatie je treba každodennú vernú stálosť. Aj tie najväčšie charizmy bez usporiadaného života neprinášajú ovocie. Na druhej strane, ani tie najlepšie pravidlá nestačia bez novosti Ducha: zákon a Duch idú pospolu.

Pre lepšie pochopenie tohto volania, ktoré vidíme dnes v prvých dňoch Ježišovho života, v chráme, môžeme prejsť k prvým dňom jeho verejnej služby, do Kány, kde premieňa vodu na víno. Aj tam je povolanie k poslušnosti, a to v súvislosti s Máriou, ktorá hovorí: «Urobte všetko, čo vám [Ježiš] povie!» (Jn 2,5). Všetko. A Ježiš žiada jednu osobitnú vec; nerobí hneď niečo nové, neobstaráva víno, ktoré chýba z ničoho –  a mohol to urobiť–, ale žiada konkrétnu a namáhavú vec. Žiada naplniť šesť veľkých kamenných nádob určených na rituálne očisťovanie, ktoré pripomínajú Zákon. Znamenalo to prečerpať asi 600 litrov vody zo studne: koľký čas a práca, ktoré sa zdajú byť zbytočné, pretože to, čo chýbalo, nebola voda, ale víno! A predsa, práve z tých nádob, dobre naplnených «až po okraj» (v. 7), Ježiš čerpá nové víno. Tak je to aj u nás: Boh nás volá, aby sme ho stretli prostredníctvom vernosti voči konkrétnym veciam –ale Boha vždy stretávame v konkrétnosti: každodennej modlitbe, svätej omši, svätej spovedi, skutočnej láske k blížnemu, každodennému Božiemu Slovu, v blízkosti, osobitne voči tým najnúdznejším, duchovne či telesne. Sú to konkrétne veci, ako v zasvätenom živote poslušnosť predstavenému a rehoľným pravidlám. Ak sa s láskou praktizuje tento zákon – s láskou! –, prichádza Duch Svätý a prináša Božie prekvapenie, tak ako v chráme a v Káne. Voda každodennosti sa vtedy premieňa na víno novosti a život, ktorý sa zdá byť zviazanejší, sa v skutočnosti stáva slobodnejší. V tomto momente mi prichádza na pamäť jedna pokorná rehoľná sestra, ktorá mala ozajstnú charizmu byť nablízku kňazom a seminaristom. Predvčerom bola tu, v diecéze, otvorená jej kauza blahorečenia. Bola to jednoduchá rehoľná sestra: nepútala pozornosť, ale mala múdrosť poslušnosti, vernosti a nebála sa novosti. Prosme, aby nám všetkým Pán cez sestru Bernadettu dal milosť ísť touto cestou.

Stretnutie, ktoré sa rodí z povolania, vrcholí vo videní. Simenon hovorí: «Moje oči uvideli tvoju spásu» (Lk 2,30). Vidí Dieťa a vidí spásu. Nevidí Mesiáša, ktorý robí divy, ale malé dieťatko. Nevidí nič neobyčajné, ale Ježiša s rodičmi, ktorí prinášajú do chrámu dve hrdličky alebo dva holúbky, čo je tou najpokornejšou obetou (porov. v. 24). Simeon vidí jednoduchosť Boha a prijíma jeho prítomnosť. Nehľadá nič iné, nežiada a nechce nič viac, stačí mu vidieť Dieťa a vziať si ho do náručia: «nunc dimittis, teraz ma môžeš prepustiť» (porov. v. 29). Stačí mu Boh taký, aký je. V ňom nachádza konečný zmysel života. Je to vízia zasväteného života, vízia jednoduchá a prorocká vo jej jednoduchosti, kde držíme Pána pred očami a v rukách a nič iné nám nechýba. On je život, on je nádej, on je budúcnosť. Zasvätený život je táto prorocká vízia v Cirkvi: je to pohľad, ktorý vidí Boha prítomného vo svete, aj keď mnohí si ho nevšimnú; je to hlas, ktorý hovorí: „Boh stačí, ostatné sa pominie“, je to chvála, ktorá vyviera napriek všetkému, ako to ukazuje prorokyňa Anna. Bola to žena veľmi pokročilého veku, ktorá žila mnoho rokov ako vdova, ale nebola ponurá, nostalgická, či uzavretá v sebe samej: naopak, prichádza, chváli Boha a hovorí len o ňom (porov. v. 38). Páči sa mi myslieť si, že táto žena dosť rozprávala a že by bola dobrou patrónkou, aby sme sa mohli obrátiť proti zlu klebetenia, pretože ona len z chodila z jednej strany na druhú, hovoriac: „To je on! To je to dieťa! Choďte sa na neho pozrieť!“ Páči sa mi vidieť ju takto, ako ženu z mestskej štvrte.

Hľa, toto je zasvätený život: chvála, ktorá dáva radosť Božiemu ľudu, prorocký pohľad, ktorý odhaľuje to, čo je dôležité. Keď je to tak, prekvitá a stáva sa pre všetkých výzvou proti priemernosti: proti poklesu počtu osôb v duchovnom živote, proti pokušeniu zahrávať sa s Bohom znižovaním latky, proti prispôsobovaniu sa  pohodlnému a svetskému životu, proti sťažovaniu sa – bedákaniu…, nespokojnosti a oplakávaniu sa, proti zvyku „robíme to, čo môžeme“ a „vždy sa to robilo takto“: nie sú to vety od Boha. Zasvätený život nie je prežitok, nie je to príprava na „ars bene moriendi“: toto je pokušenie dnešnej doby nad poklesom povolaní. Nie, nie je to prežitok: je to nový život. „Ale veď … je nás málo…“ – je to nový život. Je to živé stretnutie s Pánom v jeho ľude. Je to povolanie ku každodennej vernej poslušnosti a k nevídaným prekvapeniam Ducha Svätého. Je to videnie toho, čo je potrebné objať, aby sme mali radosť: Ježiš.

Preložila: Slovenská redakcia VR