Berlín 20. septembra 2018 (HSP/Foto:SITA/AP-Bernd von Jutrczenka/dpa via AP)
Jeden základný údaj na začiatok: nemecký úrad civilnej kontrarozviedky, teda analógia slovenskej NAKA, sa nazýva Bundesamt für Verfassungsschutz (Úrad pre ochranu ústavy), skratka BfV.
Ako zrejme viete, došlo pred pár týždňami v meste Chemnitz (Saská Kamenica) k jednej brutálnej vražde a ťažkému zraneniu ďalších dvoch ľudí, páchateľmi bola skupina imigrantov z Blízkeho východu. Následne došlo ku spontánnej protestnej demonštrácii, kde občania kráčali cez mesto a žiadali urobiť opatrenia proti týmto opakujúcim sa zverstvám. Pohoršenie ľudí bolo nefalšované, nemožnosť zastavenia ich pochodu bola evidentná, polícia bezmocná. Ľudia kričali „Wir sind das Volk“, čo je známy slogan z roku 1989, ktorý znel pri zvrhnutí komunistického režimu.
Štátny aparát bol bezbranný, politici boli úprimne v šoku.
Bolo treba niečo konať a bolo treba nájsť vinníka.
A vtedy sa potkol sám šéf Úradu pre ochranu ústavy, Hans-Georg Maassen, tým, že spochybnil niektoré tvrdenia médií a videa o násilnostiach pri spomínanej spontánnej demonštrácii. Chcel tým v podstate len striasť vinu zo svojho úradu, ktorý má práve zabraňovať takým verejným protestom a podobným veciam, ale neoplatilo sa… Jeho slová boli brané ako jasný príklad nedisciplinovanosti, zúrivosť politikov sa obrátila proti nemu. A na čele tých, ktorí chceli jeho odstúpenie, bola samotná kancelárka Angela Merkelová – a tak bol jeho osud spečatený. Predvčerom v utorok sa to rozhodlo na vládnej koalícii, že je zbavený funkcie.
Zdalo by sa, že je moc spokojná – ukázala silu, našla vinníka, niekoho potrestala, jej autorita je udržaná.
Ale nie je tomu tak. Za prvé sa trestanie prenieslo naozaj príliš vysoko. V Nemecku lietajú hlavy policajných úradníkov za akékoľvek zapletenie do alternatívnej politiky, za akýkoľvek prejav sympatií či len za prejav váhavosti v tejto oblasti. Ale samotný šéf Úradu pre ochranu ústavy – to je priznanie určitej slabosti systému. Okrem toho je to reálne oslabenie tejto politickej policajnej mašinérie – Maassen je starý praktik, len tak ľahko ho nik nenahradí.
Druhá vec je, že prípad Maassen narušil vládnu koalíciu, ktorú sa len horko-ťažko podarilo zlepiť po voľbách. V Nemecku vládne veľká koalícia dvoch strán, jedna zložka sú tzv. pravičiarski kresťania (CDU-CSU) a druhá zložka sú ľavicoví socialisti (SPD). To je núdzové riešenie, nedrží moc napevno. Aj v tomto prípade práve socialisti najviac žiadali pád Maassena a keď bol teraz vyhodený, nepáči sa im, že dostal zlatého padáka (stal sa tajomníkom ministerstva vnútra, s ešte väčším platom). Nepáči sa im ale ešte viac to, že kvôli nemu musel odísť do výslužby iný štátny tajomník, Gunther Adler z SPD. Ono aj na Západe je pre straníkov politika v prvom rade o počte válovov a o tom, ktorá strana ich má. Samotná predsedajúca SPD (Andrea Nahles) vyhlasuje, že strana presadila svoje, ale samotné stranícke vedenie nadáva. Nemecká vládna koalícia sa trasie – a všetko to začal jeden spontánny pochod občanov.
A ak by padla táto nemecká vláda, ak by sa v Berlíne pomery zmenili, bude zle. Na Kontinente by zastupovala globalistov už azda iba vláda Macrona v Paríži. Ale tá krajina je chorá a slabá, o Paríž nejde, ide o Berlín. Nebude to hneď zajtra, ale tam je po Budapešti a Ríme nasledujúce políčko tejto zaujímavej hry.
Ivan Bartoň