Moskva 22. októbra 2018 (HSP/Sputnik/Foto:TASR/AP-Burhan Ozbilici)
S každým dňom je pre diplomatov stále ťažšie určiť, kto je spojenec a kto nepriateľ. Niekoľkoročný konflikt v susednej Sýrii značne poškodil vzťahy Ankary s hlavným vojensko-politickým spojencom – USA, píše Timur Achmetov
Dôvod spočíva v tom, že strany sa snažia zachovať svoj vplyv, ale nemôžu nájsť spoločného menovateľa, ako sa to podarilo na úplnom začiatku sýrskeho konfliktu. USA úzko spolupracujú so sýrskou kurdskou Stranou demokratickej únie (SDU). Túto organizáciu považuje Turecko za súčasť teroristickej siete, ktorá viac ako 30 rokov ohrozuje územnú celistvosť krajiny. K nátlaku na USA je Turecko ochotné využiť akúkoľvek možnosť vrátane rozširovania spolupráce ohľadom Idlibu s Ruskom. Podrobnosti uvádzajú noviny Izvestija.
Celkové stanovisko Turecka ohľadom spolupráce USA so sýrskymi Kurdmi ovplyvňujú dva vzájomne súvisiace faktory. Najdôležitejšie je to, že USA neposkytli Turecku, nehľadiac na mnohé pokusy dosiahnuť objasnenie, konkrétne vysvetlenie, ako dlho bude trvať spolupráca s Kurdmi. Na úplnom začiatku konfliktu v Sýrii americká vláda trvala na vynútenej, ale úzkej koordinácii akcií medzinárodnej koalície v boji s Isil s jedinou bojaschopnou silou na zemi – sýrskymi Kurdmi.
Dnes, keď je nebezpečenstvo zo strany teroristov vo vojensko-politickej sfére celkovo neutralizované, americká vláda hovorí o potrebe spolupráce so sýrskymi Kurdmi s cieľom boja proti iránskym vojenským útvarom v Sýrii. Kým sa Američania vyhýbajú konkretizácii v dialógu so svojimi tureckými partnermi, sýrski Kurdi budujú na kontrolovanom území skutočný “štát – posádku“. Podľa tureckých údajov za celú dobu spolupráce Američania odovzdali Kurdom 5 tisíc nákladiakov a 2 tisíc lietadiel.
Mnoho odborníkov je presvedčených, že úroveň pomoci poskytovanej západnými krajinami nezodpovedá charakteru a stupňu nebezpečenstva, pochádzajúce od teroristov Isil, ktorí doteraz pôsobia v púštnych oblastiach východnej Sýrie. Ešte väčšie obavy tureckého vedenia vyvoláva budovanie amerických vojenských základní, na ktorých časti sa nachádzajú aj vojaci európskych krajín.
Obavy tureckej vlády sú oprávnené. A nejde tu len o vojenskú spoluprácu s politickými silami, ktoré ohrozujú národnú bezpečnosť Turecka. Osobitná pozornosť Ankary je pripútaná k pokusom Strany demokratickej únie využiť konjunktúru na legitimizovanie svojho politického modelu autonómnej federácie, ktorú kurdskí separatiské chcú realizovať aj v Turecku, kde žije viac ako 50% všetkých Kurdov Blízkeho východu.
V týchto pre Ankaru dosť bolestných podmienkach americkí vojaci nielen odmietajú priznať spojenie SDU s Robotnícku stranou Kurdistanu, nehľadiac na protesty Turkov, ale tiež podporujú rokovania sýrskych Kurdov s Damaskom, a to aj v otázkach poskytnutia štatútu autonómie severnej časti krajiny.