Od Slovenského národného povstania po Deň Ústavy SR

Bratislava 29. augusta 2018 (HSP/Ďateľ.sk/Foto:TASR-Reprofoto)

Slovenské národné povstanie malo slabé politické vedenie a nedostatočnú vojenskú silu. Avšak aj keby uspelo, povojnová geopolitická situácia nebola pre budúcnosť Československa priaznivá. Okno nádeje sa otvorilo až v roku 1991, keď sa rozpadol Sovietsky zväz. A Slováci ho náležite využili

Záver leta je na Slovensku spojený so spomienkami na tri významné historické udalosti. Nedávno sme diskutovali o tom, že 21. august 1968 je aj po 50 rokoch pripomienkou nadradenosti neosobných síl geopolitiky vôli jednotlivcov a celých národov. Z viacerých dôvodov sa nazdávame, že vhodnými príležitosťami na úvahy o vplyve geopolitiky na život národa sú aj 29. august 1944 a 1. september 1992, teda výročia vypuknutia Slovenského národného povstania a prijatia Ústavy Slovenskej republiky.

SNP bez ideológie

Komunistická historiografia ideologicky falšovala dejiny SNP, pretože toto ozbrojené vystúpenie proti vtedajšiemu režimu a následne aj proti nemeckým okupačným vojskám vykresľovala ako výhradnú zásluhu spojenectva ilegálnej Komunistickej strany Slovenska s domácimi a sovietskymi partizánmi. Opačným extrémom je však aj ponovembrová politická rétorika, založená na preceňovaní hodnotových motivácií aktívnych účastníkov povstania. Skutočnosť bola oveľa prozaickejšia. Strojcovia príprav na otvorené vystúpenie proti vláde prezidenta Jozefa Tisa si uvedomovali predovšetkým medzinárodné súvislosti vtedajšieho postavenia Slovenska.

V roku 1939 vznikla prvá Slovenská republika pod nátlakom a patronátom Adolfa Hitlera. Nebolo to spontánne ani dobrovoľné rozhodnutie národa, avšak vtedajšie geopolitické pomery neumožňovali postaviť sa diktátu Tretej ríše. Samozrejme, boli na stole aj iné možnosti, ale tie boli pre Slovákov ešte horšie ako samostatný štát. Je to prostý historický fakt, ktorý nemá nič spoločné s postojom k vtedajšiemu Tisovmu režimu.

V roku 1944 nastala v Európe nová strategická kvalita. Rok predtým Nemecko utrpelo krutú porážku pri Stalingrade a nenahraditeľné straty pri Kursku. Červená armáda postupne vytláčala Wehrmacht z územia Sovietskeho zväzu. Navyše 6. júna 1944 vyloďovacou operáciou Overlord v Normandii otvorili Spojenci druhý front. Tretia ríša bola tiesnená tak z východu, ako aj zo západu. A v tejto konštelácii si začali nielen na Slovensku, ale napríklad aj v Rumunsku uvedomovať, že pre ďalšiu existenciu národa je životne dôležité, aby neostal v tábore porazených. Isteže, tieto úvahy predchádzali otvoreniu západného frontu, avšak jeho existencia nepochybne ovplyvnila načasovanie SNP. Povstanie bolo v očiach domácej rezistencie, ako aj exilovej vlády Edvarda Beneša v Londýne cestou k obnoveniu Československa, a preto hľadali vhodný okamih a spôsob, ako a kedy sa pridať k budúcim víťazom druhej svetovej vojny.

Slabiny povstania

Keď ponecháme bokom geopolitický kontext a pozrieme sa bližšie na slovenskú scénu, je očividné, že klamlivá bola nielen oficiálna komunistická propaganda, ale aj súčasná žurnalistika je plná mýtov o Slovenskom národnom povstaní. Predovšetkým je potrebné zvýrazniť, že jediný, kto bol aspoň čiastočne organizačne pripravený na vystúpenie proti režimu, bolo vojenské velenie reprezentované podplukovníkom Jánom Golianom. V deň vypuknutia povstania sa v plnej nahote ukázalo, že komunisti, sociálni demokrati a občiansky blok ostali vývojom udalostí zaskočení. Okrem Jozefa Lettricha nebol nikto z ilegálnej Slovenskej národnej rady prítomný v centre diania, v Banskej Bystrici. Povstanie nemalo jasné politické vedenie, čo sa usiloval na poslednú chvíľu zachraňovať z Donovál narýchlo povolaný Vavro Šrobár.

Ďalším problémom vtedajšej neľudáckej politickej reprezentácie bola jej nejednotnosť v základných otázkach. Kým nekomunistické sily v spojení s povstaleckým velením konali v zhode a v súčinnosti s československou vládou Edvarda Beneša v Londýne, V. ilegálny výbor Komunistickej strany Slovenska koordinoval svoje politické aktivity najmä s Moskvou a s exilovým vedením Komunistickej strany Československa v Sovietskom zväze.

Príznačnou slabinou Slovenského národného povstania bola úplná neprítomnosť revolučných a vojenských aktivít v Bratislave. Nikto sa ani len nepokúsil zatknúť Tisovu vládu, vojensky a mocensky ovládnuť hlavné mesto. Okrem Trnavy a Baťovian (dnešného Partizánskeho) západné Slovensko úplne zlyhalo, čím sa dostávame k slabinám vojenského vedenia povstania. Konšpirácia v slovenskej armáde bola nedostatočná, pretože na západe a východe krajiny sa jednoducho nevytvorila dostatočne efektívna sieť veliacich dôstojníkov, schopných previesť jednotlivé posádky na stranu vzbúrencov. Obzvlášť tragická bola strata dvoch divízií na východnom Slovensku (takzvaná Malárova armáda), ktoré namiesto toho, aby držali kľúčové karpatské priesmyky, boli takmer celé a bez výstrelu odzbrojené nemeckými okupačnými vojskami.

Ojedinelý moment

Slovenské národné povstanie tak ostalo izolované na strednom Slovensku. Z východu aj zo západu bolo obkľúčené nepriateľskou armádou, a preto bolo odsúdené na vojenský neúspech. Napriek tomu sa traduje, že malo význam, pretože Slovensko sa prihlásilo k demokratickým hodnotám a po obnovení Československa sa stalo aj súčasťou víťaznej koalície. To všetko je síce pravda, ale opäť to boli neosobné sily geopolitiky, nie vôľa národa, čo rozhodlo o našom osude.

Len niekoľko mesiacov po vypuknutí SNP, vo februári 1945, sa na Jaltskej konferencii dohodli Josif Stalin, Franklin D. Roosevelt a Winston Churchill na mnohých veciach, medzi iným aj na rozdelení vplyvu v Európe. Súhlasili s obnovením Československa, ale anglosaskí vodcovia ho prenechali v sfére vplyvu Sovietskeho zväzu. Tým bola na viac ako štyri desaťročia zakonzervovaná geopolitická situácia medzi východným pobrežím Atlantiku a západnými brehmi Tichého oceánu. Až rozpad Sovietskeho zväzu vytvoril v Európe dočasné mocenské vákuum, ktoré umožnilo nielen oslobodenie nárazníkových krajín spod komunizmu, ale aj vznik samostatného slovenského štátu. Tentoraz slobodne, bez vonkajších hrozieb a nátlaku. Taký moment je v našich dejinách pomerne ojedinelý, a preto je Deň Ústavy Slovenskej republiky spomienkou na to, že geopolitika nám môže byť občas priaznivo naklonená.

Peter Tóth

Článok pôvodne vyšiel na ďateľ.sk