Od začiatku vojny na Ukrajine korporátne médiá, politici a všetky kontrolované mimovládne organizácie v Amerike a západnej Európe svorne tvrdili, že ruská vojenská akcia na východe Ukrajiny bola nevyprovokovaná a neoprávnená – akt agresie, ktorý nemožno nechať tak.

Táto propagandistická blamáž mala jeden problém: bola úplne nepravdivá. Deep state – vládne elity, spravodajská komunita a vojenský establišment – strávil desaťročia vyhrážaním a provokovaním Ruska tým, že tlačil NATO k jeho hraniciam.

Nemusíte mať radi Rusko, aby ste to videli, a Vladimira Putina môžete nenávidieť, kým sa vám nezunuje. Základný problém zostáva rovnaký: Rusi považujú NATO na svojich hraniciach za akt agresie a hrozbu pre svoju národnú bezpečnosť a my to vieme už desaťročia.

Záznamy sú jasné a nespochybniteľné.

V roku 1990, keď sa Sovietsky zväz začínal rozpadávať a možnosť mieru vo väčšine sveta bola na dohľad, Spojené štáty – v osobe Jamesa Bakera, ministra zahraničných vecí USA – vyhlásili, že NATO sa nebude pohybovať smerom na východ k ruským hraniciam. Tento sľub bol kľúčový pre umožnenie stiahnutia sovietskych vojenských divízií z východného Nemecka, aby sa uľahčilo zjednotenie krajiny. Tento záväzok tiež zabezpečil bezpečnosť potrebnú na rozpustenie moci vo vnútri Sovietskeho zväzu. Bez takejto záruky by bol odpor proti rozpadu intenzívny a takmer určite násilný.

V tom čase uplynulo menej ako 50 rokov od napadnutia Ruska. Hrôzy druhej svetovej vojny stáli ruský ľud podľa odhadov 25 až 35 miliónov životov. Okrem nepredstaviteľného mora krvi z tejto vojny si Rusi dobre pamätajú aj mnohé ďalšie invázie, ktoré spôsobili smrť, smútok a zlomenosť nevyčísliteľnému počtu ich spoluobčanov. Keďže Američania nikdy nezažili cudziu inváziu, nemajú o tejto hrôze žiadnu predstavu. (Vojna v roku 1812 bola krátkym a malým bojom.)

Minister zahraničných vecí Baker urobil správnu vec, aby upokojil oprávnený strach a uľahčil rozpad a oslobodenie stoviek miliónov ľudí zajatých v sovietskom systéme. Ale skôr než zaschol atrament, americký zahraničnopolitický establišment vyjadrený v NATO a EÚ začal porušovať svoje slovo.

Keď postsovietske Rusko prechádzalo vážnou hospodárskou krízou, ktorú väčšina ľudí na Západe nepoznala, elity v USA a Európe pripravili plán na rozšírenie NATO až k hraniciam Ruska. Tento cynický krok otvorene ignoroval a porušil záväzok Západu. Začiatkom roka 1997 George Kennan, lev zahraničnej politiky väčšiny 20. storočia, varoval v článku v New York Times:

Koncom roka 1996 sa vytvoril dojem, že sa nejakým spôsobom rozhodlo rozšíriť NATO až k hraniciam Ruska.

V hre je však niečo mimoriadne dôležité. A možno nie je neskoro presadzovať názor, ktorý, ako sa domnievam, nie je len môj, ale zdieľa ho viacero ďalších ľudí s rozsiahlymi a vo väčšine prípadov aj novšími skúsenosťami v ruských záležitostiach. Tento názor, povedané priamo, je, že rozšírenie NATO by bolo najosudnejšou chybou americkej politiky v celej povojnovej ére.

O rok neskôr, v máji 1998, po hlasovaní amerického Senátu o rozšírení NATO, Kennan v rozhovore s Thomasom Friedmanom z New York Times opäť varoval západné politické elity pred nebezpečenstvom.

“Myslím si, že je to začiatok novej studenej vojny,” povedal pán Kennan zo svojho domu v Princetone. “Myslím si, že Rusi budú postupne reagovať dosť nepriaznivo a ovplyvní to ich politiku. Myslím si, že je to tragická chyba. Nebol na to žiadny dôvod. Nikto nikoho iného neohrozoval. Z tejto expanzie by sa otcovia zakladatelia tejto krajiny obracali v hrobe. Podpísali sme sa pod ochranu celého radu krajín, hoci na to nemáme ani zdroje, ani zámer. [Rozšírenie NATO] bolo len ľahkovážnou akciou Senátu, ktorý nemá skutočný záujem o zahraničné záležitosti.

Kennanove varovania boli ignorované. O rok neskôr, v roku 1999, sa NATO zapojilo do vojenskej akcie proti novovzniknutému Srbsku. Škody po bombardovaní môžete dodnes vidieť v Belehrade, hlavnom meste Srbska.

Srbsko je spojencom Ruska od čias prvej svetovej vojny. V Rusku to vnímali ako varovanie, že NATO si mieni robiť, čo chce, a že každý, kto sa mu postaví, môže počítať s rovnakým zaobchádzaním. Táto vypočítavá urážka viedla priamo k vzostupu nacionalistického vodcu v Rusku. V roku 2000 bol za prezidenta zvolený Vladimir Putin. Od bombardovania Srbska neostala účasť Ameriky a NATO na vojnách a úmyselné ničenie ďalších krajín, ako napríklad Juhoslávie, Afganistanu, Iraku, Líbye, Sýrie a mnohých krajín v Afrike, Strednej a Južnej Amerike, bez povšimnutia ruského vedenia.

Nikto seriózny vo Washingtone nemôže povedať, že nebol varovaný pred dôsledkami svojej mocenskej túžby po rozširovaní NATO. Ale lož pokračuje. Vrcholní predstavitelia zahraničnej politiky, ktorí sa v priebehu rokov ozvali proti ničivým intervenciám, boli ignorovaní.

William Burns, Bidenov riaditeľ CIA – agentúry, ktorá má za úlohu vedieť, ako budú konať a reagovať iné národy – mal viac ako 30 rokov prehľad o politike Ruska a NATO. V roku 1990 Burns slúžil pod ministrom zahraničných vecí Jamesom Bakerom v úlohe plánovača v období, keď Baker dal Rusku prísľub, že NATO nepostúpi za hranice novo zjednoteného Nemecka.

Burnsova kariéra pomazaného kardinála deep state je dobre zdokumentovaná. V skutočnosti je tak trochu dedičstvom. Burnsov otec, generálmajor v armáde, bol hlboko zapojený do spravodajskej činnosti a slúžil Reaganovi a Bushovi I. v radách pre odzbrojenie. Samotný Burns bol Clintonovým nominantom, keď v roku 1995, keď pôsobil ako poradca pre politické záležitosti na veľvyslanectve USA v Moskve, napísal, že “nepriateľstvo voči skorému rozširovaniu NATO je tu takmer všeobecne pociťované naprieč celým domácim politickým spektrom”.

Intenzitu ruskej antipatie voči rozširovaniu NATO smerom k ich hraniciam, a najmä k Ukrajine, zdôraznil Burns – v tom čase veľvyslanec USA v Ruskej federácii – v správe z roku 2008 pre ministerku zahraničných vecí Condoleezzu Riceovú z obdobia Busha II: “Vstup Ukrajiny do NATO je pre ruskú elitu (nielen pre Putina) najjasnejšou zo všetkých červených čiar.

Počas viac ako dva a pol roka rozhovorov s kľúčovými ruskými hráčmi, od knechtov v temných zákutiach Kremľa až po najostrejších Putinových liberálnych kritikov, som zatiaľ nenašiel nikoho, kto by Ukrajinu v NATO vnímal inak ako priamu výzvu ruským záujmom.”

Aj keď Bidenov riaditeľ CIA nemohol tento rok využiť svoje bohaté skúsenosti, iní na ministerstve zahraničných vecí dobre vedeli, ako bude Rusko reagovať na otvorené kroky na zaradenie Ukrajiny do zoznamu členov NATO. Napriek tomu Victoria Nulandová, mandarínka v neokonzervatívnych radoch zahraničnopolitického establišmentu a ministerstva zahraničných vecí, v roku 2013 vyzvala na vynaloženie 5 miliárd dolárov na pomoc frakciám na Ukrajine, aby sondovali a provokovali Rusko.

V roku 2014 Spojené štáty pomáhali, ak nie priamo riadili, štátny prevrat proti zvolenej vláde na Ukrajine, pretože táto vláda chcela mať priateľské vzťahy s Ruskom – väčším susedom so spoločnou históriou, ktorá sa tiahne už niekoľko storočí. Deep state nemohol toto priateľstvo tolerovať.

Neslávne známy uniknutý telefonát medzi vtedajšou námestníčkou ministra zahraničných vecí Nulandovou a bývalým veľvyslancom USA Geoffreyom Pyattom, v ktorom sa diskutuje o pomoci pri “sprostredkovaní” revolúcie vo februári 2014, si môžete vypočuť na internete. Profesor Chicagskej univerzity John Mearsheimer predniesol v roku 2015 prednášku, v ktorej varoval pred problémami a nebezpečenstvami, ktoré priniesla kríza na Ukrajine v roku 2014 vyvolaná Spojenými štátmi.

Po početných odmietnutých ruských diplomatických pokusoch o vyriešenie nebezpečenstva, ktoré predstavuje nepriateľská a NATO vyzbrojená Ukrajina, Rusko konalo – ako predpovedali Kennan, Burns a ďalší. Rusi v roku 2014 pristúpili k obrane svojej južnej hranice. Podporou miestnych rusky hovoriacich separatistov sa Rusku podarilo zabezpečiť Krym, polostrov, ktorý bol 300 rokov ústrednou súčasťou ruského námorníctva. Zašli ešte ďalej? Nie. Začali plnohodnotnú vojnu?  Nie. Ale urobili to, čo sľúbili, a presunuli sa na obranu južného frontu svojej krajiny. Ako zdôraznil profesor John Mearsheimer v prednáške zo 6. júna 2022, k tomu viedol dlhý zoznam provokácií zo strany USA a NATO.

Mnohé z týchto provokácií boli uvedené v správe Rand Corporation z roku 2019 s názvom Extending Russia. Rand Corporation je think-tank Deep State, ktorý od svojho založenia v roku 1948 pomáhal projektovať väčšinu amerických zahraničných intervencií. Ale aj zhrnutie správy Rand Corporation varuje pred tým, aby sa zašlo tak ďaleko, že by sa urýchlila vojenská akcia. Mozgový trust Nulandovej, Bidena a Blinkena zrejme túto časť nečítal. Už roky robia z Ukrajiny faktického člena NATO, neutrálnu krajinu len podľa názvu. Od Minskej zmluvy z roku 2015 štuchali do medveďa – a štuchali, až kým sa medveď nevrhol. Ako to slúži americkým záujmom?

Ak máte záujem nahliadnuť do myšlienok a plánov nášho deep state voči Rusku, prečítajte si celú správu Extending Russia Rand Corporation. Je to mrazivá litánia zámerného zasahovania Spojených štátov do suverénnych krajín v susedstve Ruska s cieľom poškodiť a vyprovokovať Rusko. Politika USA bola zjavne takáto: za každú cenu podnecovať nepriateľstvo medzi Ukrajinou a Ruskom. Prečo vedenie odmietlo rokovať s Ruskom v dobrej viere? Vedelo, že Rusi budú reagovať tak, ako reagovali. V čo dúfali tvorcovia americkej politiky, že tým získajú?

To sú otázky, na ktoré treba odpovedať. Zahraničnopolitické a vojenské elity sa musia zodpovedať za smrť a ničenie, ktoré ich antagonistická politika rozpútala. Môžu sa tváriť, že nevedeli, čo sa stane, ale seriózni odborníci na zahraničnú politiku mimo washingtonskej bubliny to vedia lepšie.