Vskutku – my už vlastne od roku 2014 nemáme skúsenosť s hlavou štátu, ktorá by skutočne myslela, uvažovala a cítila ako slovenský štátnik. Tak Andrej Kiska, ako aj Zuzana Čaputová boli skôr vykonávačmi cudzích záujmov. A to ešte prezident Kiska na výkon takýchto záujmov nevyužíval ani celú svoju pracovnú dobu.

Výmenou Kisku za Čaputovú sa skutočne nič podstatné nezmenilo. Máme tu len novú fasádu, pod ktorou je starý obsah – a tým je opäť len horlivé prisluhovanie euroatlantickým záujmom, pričom tie slovenské zostávajú súčasnou hlavou štátu nedotknuté, ale vlastne aj nepochopené.

A tak si prezidentka Čaputová organizuje rôzne kaviarenské debaty, ako naposledy s kňazom Tomášom Halíkom, inokedy to bolo zase s rodičmi LGBT detí, ktorých uisťuje, že by sa postavila na ich stranu. Naozaj to pôsobí, že prezidentka si žije vo svojom vlastnom svete. Skutočné problémy Slovákov v sociálno-ekonomickej oblasti ignoruje, ale do krvi sa bude hádať kvôli nepodstatnej poznámke poslanca Tomáša Tarabu voči svojej dcére. Voči tomu sa následne spustí nevídaný lynč, ale ona už potom nijako nezasiahne, aby situáciu upokojila.

Hlavne sa ale prezidentka Čaputová postarala o to, aby hlasy státisícov Slovákov žiadajúcich referendum o predčasných voľbách zostali nevypočuté. A umýva si pri tom ruky ako Pilát, že však ona to len odovzdala Ústavnému súdu.

Robert Fico má pravdu v tom, že prezidentku Čaputovú ako bezduchý nástroj vykonávania globalistických záujmov by mal nahradiť niekto schopnejší, nejaká slovenská, slovensky cítiaca autorita. Možno nie je ani nesprávne, že túto otázku otvoril Fico až tak skoro, pričom ďalšie prezidentské voľby budú až v roku 2024, teda o tri roky.

Fico má pravdu, že debata o tejto otázke by v rámci národných a konzervatívnych síl mala prebiehať už teraz. Nesmie sa opakovať situácia, keď mali liberáli v roku 2019 celú stratégiu od A až po Z premyslenú s tým, že sa nakoniec pre Čaputovú nazbierali hlasy od odstúpivšieho Roberta Mistríka, kým z národno-konzervatívnych kandidátov neprešiel do druhého kola volieb ani jeden.

Áno, môžeme tu stále hovoriť o otázke, ktorá je takpovediac len „vo hviezdach“, s tým, že dnes riešime akútnejšie veci. Ale aj to, ako dopadli posledné prezidentské, európske a najmä parlamentné voľby, je všetko veľmi vážnym znamením o tom, kde sa Slovensko nachádza a ako veľmi zlyhávajú strany a hnutia, ktoré by sa radi označovali ako národné či konzervatívne.

Robert Fico si robí svoju politiku. Nie je národným konzervatívcom, hoci má s touto skupinou spoločné dôležité styčné body. Zrejme si dnes nemôžeme predstavovať zásadné odvrátenie Slovenska z liberálneho kurzu bez podstatného prispenia jeho strany Smer-SD. Národní konzervatívci samotní však musia začať robiť efektívnu a razantnú politiku. A budú určite musieť prekonať aj tú svoju neustálu rozdrobenosť.

Časy, ktoré teraz pod Hegerovou a Matovičovou vládou zažívame, sú pre náš národ skúškou, a tá skúška musela raz prísť. Práve v súčasnom období si musíme naozaj seriózne odpovedať na otázku, či si vážime samých seba a svoj štát a či sme ochotní za ne aj bojovať. Alebo radšej uprednostníme len také to „prežívanie“ a vyčkávanie, kedy to celé „nejako“ prehrmí.

Aj výkon funkcie prezidentky Čaputovej je pre náš národ varovným signálom. Nemá nás uspávať do apatie, naopak má nás prebúdzať do toho, aby sme aj jej samotnej a jej okoliu neustále dávali najavo, že takto práca hlavy štátu suverénnej a sebavedomej krajiny ani zďaleka nevyzerá. Pokým si vyberieme vhodnejšiu hlavu štátu, naozaj je potrebné aspoň, aby súčasná prezidentka cítila náš silný tlak.

Ale nielen ona, aj politici ako takí. Vrátane tých opozičných a aj vrátane tých národno-konzervatívne orientovaných. Občania samotní sa musia prejaviť ako podstatná sila. Inak to „my, národ slovenský“ v preambule našej ústavy nemá žiadny zmysel.

Možno nás všetkých teraz prepadá hlboká skepsa a bojíme sa, kam tento vývoj okolo pandémie, jej zneužívania a vládnutia tejto vlády vyústi. Potom teda nezabúdajme na to, že ešte v ďaleko horších spoločensko-politických podmienkach udržiavali slovenskú myšlienku štúrovci či nasledujúca generácia pod vedením Svetozára Hurbana-Vajanského – a dnes je zrejmé, už len z existencie samostatnej Slovenskej republiky, že ich zápas bol z dlhodobého hľadiska úspešný.

Po takomto uvážení nevyzerá nakoniec ani ten náš súčasný zápas vôbec márny.

Ladislav Kováčik