Nitra 23. decembra 2016 (HSP/Foto:OZ Slavica)

Občianske združenie Slavica v Nitre vydalo knihu Ľudovíta Štúra Slovanstvo a svet budúcnosti ako svoj príspevok k roku Ľudovíta Štúra za svoje vlastné prostriedky, a to najmä zásluhou Miloša Zverinu, ktorý je na čele tohto združenia.

Spis Ľudovíta Štúra Slovanstvo a svet budúcnosti vyvoláva u nás od svojho vzniku protirečivé názory. Dielo vzniklo v pohnutej dobe. 21. novembra 1849 v Bratislave pred Grassalkovičovým palácom bol oficiálne rozpustený zbor slovenských dobrovoľníkov, ktorý sa v revolučných rokoch 1848-49 zapojil do bojov na strane Viedne. Tá nás však pohodila ako korisť maďarskému šovinizmu, proti ktorému sa postavili slovenskí dobrovoľníci. Naše úsilie o národnú svojbytnosť v revolučných rokoch 1848-1489 skončilo neúspešne.

Ľ. Štúr bol postavený pod policajný dozor. To mu však nezabránilo, aby začal písať svoje úvahy o budúcnosti Slovanov v utvárajúcom sa politickom systéme Novej Európy, ktorý mal silné protislovanské zameranie. Dielo Slovanstvo a svet budúcnosti Ľ. Štúr, podľa záverov, ku ktorým došiel pri svojom bádaní V. Matula (1928-2011), dokončil už v roku 1851. Teda dva roky po revolučných rokoch 1848-49. Spis podľa V. Matulu bol pôvodne určený ako seriál článkov pre záhrebské všeslovanské noviny vydávané v nemčine Südslawische Zeitung. Dodnes nemožno jednoznačne povedať, či v týchto novinách vyšiel. Ako však ďalej vyplýva zo Štúrových listov z 20. júla 1853 a 30. júna 1855  M. F. Rajevskému, pôsobiacemu vtedy na ruskom vyslanectve vo Viedni, prostredníctvom neho zasiela spis do Ruska. Zrejme po známom slavistovi V. I. Lamanskom, ktorý uviedol, že spis dostal počas svojho pobytu v Uhrách roku 1862 od nemenovaného priateľa Ľ. Štúra.

K prvému vydaniu publikácie v Rusku došlo roku 1867, ktoré bolo pripravené ako základné dielo pri príležitosti Slovanského zjazdu v danom roku v Moskve. Titulný list vydania znel: „Slavjanstvo i mir buduščego. Poslanije slavjan s beregov Dunaja Ljudevita Štura. Perevod neizdannoj nemeckoj rukopisi s primečanijami Vladimíra Lamanskogo. Izdanie Imperatorskogo obščestva istoriji i drevnostej rossijskich pri moskovskom universitete.“

Druhé vydanie tohto diela vyšlo v Petrohrade roku 1909, a v pohnutej dobe pred Prvou svetovou vojnou to nebol len zdvorilostný, ale priam burcujúci akt, na ktorom mal záujem aj cár, ako o tom svedčí aj titulný list: „Izdanije Obščestva revnitelej russkago istoričeskago prosveščenija v pamjať Imperatora Aleksandra III. Na sredstva fonda imeni grafa P. S. Stroganova i I. P. Chruščova. Slavjanstvo i mir buduščago. Poslanije Slavjanam s´ beregov Dunaja Ljudevita Štura. Perevod neizdannoj nemeckoj rukopisi, s´ primečanijami V. I. Lamanskago. Vtoroje izdanije s´ biografiev L. Štura i dopolniteľnymi primečanijami prof. T. D. Florinskago i portretom avtora pod  redakciej K. Ja. Grota i T. D. Florinskago.“ Nasleduje pečať vydavateľa a miesto a rok vydania: „S.-Peterburg. 1909.“ 

O 2. vydanie diela sa zaslúžil Timofej Dmitrijevič Florinskij (1854 – 1919),  medzinárodne uznávaný a aj u nás známy slavista – jazykovedec a etnograf. Napísal k nemu profesionálny historický úvod a opatril ho poznámkami o menej známych slovenských reáliách.

Oveľa zložitejšie s vydaním Slovanstva a svet budúcnosti to bolo na Slovensku, a tým aj s oboznamovaním sa našej kultúrnej verejnosti s myšlienkami tohto diela  celoeurópskeho významu. Na tom nič nemení skutočnosť, že západná Európa z pochopiteľných dôvodov nemala a ani nemá záujem o jeho šírenie. Naopak. Pri eliminácii myšlienok slovanskej vzájomnosti našiel Západ významných pomocníkov v časti našej západne orientovanej, najmä politickej reprezentácie, a to nielen protislovanského, ale aj  protinárodného zamerania.

Na Slovensku však skupina matičiarov vedela o vydaní Štúrovho diela v Rusku, a tak sa niektoré jeho myšlienky dostali aj do slovenského prostredia. Svetozár Hurban – Vajanský na konci 19. storočia v rozpätí rokov 1881-1894 navštívil šesť ráz Rusko, a v rokoch 1913 -1914 znova, kde sa mu na pronárodné aktivity dostalo finančnej podpory. Predpokladáme, že z niektorej cesty do Ruska priniesol aj druhé ruské vydanie Štúrovho diela a mal vážny zámer vydať ho čím skôr v slovenčine. V roku 1914 sa však začala 1. svetová vojna a roku 1916 Svetozár Hurban – Vajanský zomrel.

Po skončení vojny prevládol názor skupiny intelektuálov okolo časopisu Prúdy, ktorí Štúrovo dielo Slovanstvo a svet budúcnosti považovali za prekonané. Knižného vydania sa dielo dočkalo vydania v roku 1931. Vydal ho český historik Dr. Josef Jirásek, pôsobiaci na UK v Bratislave, zrejme zo študijných dôvodov. Podľa titulnej strany dielo vyšlo ako „Prameny Učené společnosti Šafářikovi v Bratislave pořádají J. F. Babor, A. Pražák, O. Somer. Svazek 2 Ľ. Štúr Das Slawenthum und die Welt der Zukunft.“  v origináli, teda po nemecky, s úvodom a kritickými poznámkami Dr. Josefa Jiráska. J. Jirásek vysoko hodnotil Štúrov prehľadný náčrt svetových dejín, ale celkovo hodnotí dielo ako mesianistické.

V roku 1931 Matica Slovenska v rámci edície „Čítanie študujúcej mládeže“ vydala  „Výber z diela Ľudovíta Štúra“, kde uverejnila ukážky zo záverečných kapitol Slovanstva a svet budúcnosti v preklade Mikuláša Gaceka z druhého, Petrohradského vydania (1909).

Keď sa po smrti Svetozára Hurbana – Vajanského v jeho knižnici našlo ruské vydanie Slovanstva a svet budúcnosti z roku 1909, J. Škultéty nechal dielo preložiť Mikulášovi Gacekovi a chcel ho vydať. Zostalo však iba v stránkových korektúrach pre zdĺhavé spory o slovenský pravopis navrhnutý českým profesorom Václavom Vážnym a slovenskými kultúrnymi a vedeckými pracovníkmi a spisovateľmi, ktorí s navrhovaným pravopisom nesúhlasili a postavili sa proti jeho zavedeniu.

K myšlienke vydať dielo sa v Matici slovenskej vrátili už na jar 1944, lenže vtedy ešte asi  nikto nemal odvahu vziať si to na zodpovednosť. Po roku 1948 komunisti neprijali toto Štúrove dielo a odmietli ho ako nezodpovedajúce marxisticko-leninskej ideológii.

Slovanstvo a svet budúcnosti sa konečne dočkalo vydania v slovenčine po 150 rokoch od jeho napísania. Vyšlo roku 1993 v novovzniknutom Slovenskom inštitúte medzinárodných štúdií v Bratislave v preklade Adama Bžocha z nemeckého originálu vydaného J. Jiráskom z roku 1931. Editorsky ho pripravil a úvod napísal Svetoslav Bombík.

Dielo Slovanstvo a svet budúcnosti je rozdelené do troch základných častí. V prvej autor hľadá príčiny a chyby, prečo v minulosti Slovania zostali nezjednotení, ale analyzuje aj prednosti Slovanov. Základnou myšlienkou je, že k osvojeniu si idey slovanskej jednoty je podľa Ľ. Štúra nevyhnutné, aby Slovania „pojali celú múdrosť sveta, spracovali ju, obohatili a podali ďalej…“ V podstate tu vyslovil myšlienku, že Slovania musia uskutočniť kultúrnu syntézu a prebrať všetko pozitívne, čo bolo vo svete vytvorené. Nepreberať však všetko mechanicky, ale tvorivo transformovať na svoje podmienky a vlastný charakter kultúry. Druhá časť je zameraná na analýzu a porovnanie spoločných a rozdielnych charakteristických zvláštnosti Východu (Slovanov) a Západu (Neslovanov), kde má vážne kritické výhrady k západnému spôsobu života a politickému dianiu. Na druhej strane oceňuje prínos Západu najmä v oblasti štátnej organizácie a v rozvoji vedy. My Slovania, píše,  „máme sa od Západu čo učiť prísnemu podriaďovaniu štátnym záujmom… ako vybudovať v štáte mnohé praktické ustanovizne… a veľa môžeme čerpať z vied…“ a umenia, aby sme „uskutočnili  všeľudské ideály…“. V tretej časti  analyzuje celkom tri možnosti, ako Slovanov politicky oslobodiť. Za  situácie, aká v Európe bola, nevidí možnosti vytvorenia „Federácie slovanských štátov“, odmieta aj „austroslavizmus“ ako druhú možnosť a ako najreálnejšie riešenie sa mu javí postupné „pričlenenie Slovanov k Rusku“, nie však k „Rusku cára Mikuláša“, lebo by sme sa „ocitli v hrobe akéhokoľvek národného bytia a akejkoľvek slobody“, ale k Rusku, keď sa „zreorganizuje tak, ako to vyžaduje duch slovanstva, súčasná vzdelanosť a svetová situácia.“

Žiaľ, v poprevratovom čase, keď konečne sa Slovanstvo a svet budúcnosti dočkalo prvého vydania v slovenčine, kritické myšlienky Ľ. Štúra, o budúcom vývoji západného sveta, zvlášť v Európe, pôsobili u nás na vtedajších protagonistov vládneho hnutia so západnou orientáciou  ako červené súkno v býčej aréne. Svetoslav Bombík ostro útočí na spis a jeho autora a o jeho obsahu a charaktere sa vyslovil, že je v rozpore s národnými záujmami Slovenska. Kde zobral oprávnenosť hovoriť v tomto duchu o našich národných záujmoch, kto ho tým poveril alebo zmocnil, a vôbec, koho reprezentujú jeho názory? Iste nie väčšinu slovenského národa. Dnes je nepochybné, že jeho myšlienky a kritika diela Slovanstvo a svet budúcnosti reprezentujú názory a tendencie hlásané americkými a západnými globalistami.

S. Gombík za naše národné záujmy a tisícročnú kontinuitu považuje západnú orientáciu počínajúc Veľkomoravskou ríšou. Vyhnanie Metodových žiakov považuje za prezieravý Svätoplukov čin. Tu sa S. Bombík tragicky mýli ako všetci protagonisti západnej orientácie. Slovanom je cudzia západná orientácia na expanziu, výboje a parazitizmus, ktoré sú základom napredovania života a kultúry západnej civilizácie – napreduje parazitovaním na bohatstve iných, expanziou a výbojmi prinajmenšom od Rímskej a Franskej ríše.

Je celkom pomýlené tvrdiť, že „neexistuje priama kontinuita medzi staroslovienskou slovesnosťou Veľkej Moravy“. Naopak, nebyť tejto kontinuity, aj keď udržiavanej zväčša v ľudovej kultúre a slovesnosti, dnes by Slovensko so Slovákmi neexistovalo. Naša duchovná kultúra je kontinuálna práve s cyrilo-metodstkou misiou a tradíciou. Stála sa základom nielen našej, ale celej slovanskej kultúry a písomníctva, a tak ako bol tragický Svätoplukov počin vyhnania Metodových žiakov z Veľkej Moravy pre našu ďalšiu existenciu v neslobode, rovnako je náš tragický omyl súčasná orientácia na Európsku úniu a agresívny vojenský pakt NATO. Záujmy globalizátorov neberú ohľad na nikoho, tým menej na záujmy národov. Prestávajú sa už skrývať, ako doteraz, za pojmy demokracie, slobody, humanity, ľudských práv, nepoznajú už ani právo národov na suverenitu. Sebaurčenie pre nich neexistuje, a tak už otvorene a bez zábran vyhlasujú svoj cieľ na ovládnutie sveta, aby mohli parazitovať na bohatstve zotročených národov. Násilie a diktát sú prostriedky na ovládnutie a podmanenie si národov celého sveta. Na tento vývoj s predstihom poukazoval Ľ. Štúr vo svojom diele Slovanstvo a svet budúcnosti. Aj preto boli také peripetie s jeho vydaním.

Myšlienky Ľ. Štúra v diele Slovanstvo a svet budúcnosti sú aj dnes aktuálne. Z hľadiska suverenity sme na tom rovnako, ak nie horšie, ako bolo Slovensko a stredoeurópske slovanské národy po revolúcii 1848-1849. Ak sa v niečom ciele dnešných globalizátorov a ich reprezentantov na čele Európskej únie aj s M. Schulcom, J.-C. Junkersom a NATO s politickým zákulisím USA líšia vo vzťahu k slovanským národom od úsilia a cieľov panovníkov Východofranskej ríše Ľudovíta Nemca, Karolmana či Arnulfa, potom len v tom, že záujem panovníkov Východofranskej ríše smeroval iba na susedné slovanské národy. Teraz je to útok predovšetkým na baštu slovanstva – na Rusko. Ostatné slovanské národy už majú vo svojich rukách a uplatňujú k nim viac alebo menej zreteľný diktát ako na podmanené národy.

Štúrova analýza a predpoveď sú neuveriteľne presné, pokiaľ išlo o budúci vývoj v Európe, plného intríg, farizejstva, úskokov, násilia všetkých foriem, nadradenosti a panovačnosti – najmä nad Slovanmi. Podľa Ľ. Štúra zlo vyplýva z charakteru a podstaty západného systému a jeho princípov. K takému uzáveru došiel analýzou vtedajších západných myšlienkových a ideových prúdov spolu s politickým dianím, ktoré bolo a zostalo, ako predpokladal plné protirečení a násilia vo vzťahoch vo vnútri štátov i medzi nimi. Charakter týchto vzťahov sa nezmenil, ako sme toho svedkami dnes. Zmenil sa iba jazyk a formy násilia i nadvlády.

Ľ. Štúr sa pri analýze európskeho vývoja, oprel aj o všetko, čo vytvorili naši myslitelia pred ním, či už to boli diela J. Kollár (Slávy dcéra a spis O literárnej vzájomnosti medzi rozličnými kmeňmi a nárečiami slovanského národa), alebo P. J. Šafárika (Slovanské starožitnosti, osobitne § 6, a Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí) a ďalších, opierajúc sa aj o myšlienky filozofie dejín nemeckého filozofa J. G. Herdera (Vývoj lidskosti, Praha 1941) a filozofie dejín G. W. F Hegla (Filozofia dejín, Bratislava 1957).

Kedy sa poučíme z našej minulosti a vezmeme si toto poučenie ako normu pre naše rozhodovanie a konanie, vrátane myšlienok aj z tohto diela Ľ. Štúra? Podľa neho „Slovanstvo je prirodzeným základom ľudskosti“ a na naše plné a slobodné rozvinutie je nevyhnutné zbaviť sa „cudzieho jarma a politicky sa osamostatniť“. Celý rad ďalších myšlienok z diela Slovanstvo a svet budúcnosti zostáva pre nás nenaplnenou výzvou.

Aj posledné vydanie diela vyvolalo kritické hlasy. Najmä pre jeho odborné nedôslednosti. Áno, takáto kritika je namieste. No iba potiaľ, pokiaľ nevezmeme do úvahy, kto dielo vydal a za akých okolnosti. Dielo vydalo občianske združenie Slavica v Nitre ako svoj príspevok k roku Ľ. Štúra za svoje vlastné prostriedky, a to najmä zásluhou Miloša Zverinu, ktorý je na čele tohto združenia. Občianske združenie však na to nemá zodpovedajúce odborné a  personálne predpoklady. Aj keď sa obrátilo o pomoc na odborníkov, nie vždy sa stretlo s ochotou.

Kde sú však naše odborné vedecké ústavy SAV, ktorých poslaním je, okrem iného, zabezpečiť kritické vydávanie takýchto diel? Ako je možné, že v roku Ľ. Štúra ani jedno zo spoločenskovedných akademických ústavov neprišlo s vydaním tohto diela? Ako je možné, že doteraz nemáme u nás kritické vydania diel najstarších slovenských historikov Juraja Papánka (Historia gentis Slavae – De regno regisbusque Slavorum), či historické diela F. V. Sasinka? Odopierajú azda naše akademické ústavy prístup k týmto dielam slovenskej kultúrnej verejnosti?! Prinajmenšom to nie je dobrým vysvedčením o ich záujme na formovaní národného povedomia, ktoré bez širokého poznania našej minulosti a kultúry nie je možné dosiahnuť.

PhDr. Viktor Timura, CSc.