O islame, kresťanstve a globalizácii s egyptským jezuitom Henrim Boulademom

Svet 5. júna 2017 (HSP/Foto:riadovatikana.cz-Johana Bronková)

“Považujem sa za obyvateľa sveta … každá nová krajina a skúsenosť sa stali súčasťou môjho života a myslenia. Premýšľať o sebe ako o niečom stálom, dokončenom a uskutočnenom je pasca – a týka sa to tiež kresťanstva!” – hovorí o. Henri Boulad (foto), melchita, katolík východného obradu, a zároveň jezuita, ktorého otec bol Sýrčan z Damasku a matka Talianka

Vyrastal v Egypte, ale doma sa hovorilo po francúzsky, študoval v Libanone, vo Francúzsku a v Spojených štátoch. Má tri doktoráty, ale po návrate zo štúdií sa venoval predovšetkým práci s mládežou a prácou pre núdznych. S pomocou sv. Matky Terezy z Kalkaty založil egyptskú charitu, ktorej pôsobenie rozšíril aj na Sudán. “Identita sa u mňa nespája s minulosťou, ale s budúcnosťou. Vo svete sa všetko mení, všetko je v pohybe. Celý náš život je premenou, procesom,” hovorí vo svojich osemdesiatichpiatich rokoch.

Otec Boulad skrátka nie je človekom s úzkym horizontom a tým menej populistom či zástancom úzkoprsého protekcionizmu, ako je dnes rýchlo označovaný každý, kto sa názorovo nestotožní s vládnucími ideológiami. Napriek tomu tento egyptský jezuita tento rok na jar na vlastnú žiadosť prijal maďarské občianstvo (16. marca 2017). Prečo? “Dôvody sú tri”, hovorí. “Predovšetkým si veľmi cením vytrvalosť Maďarska, pokiaľ ide o obranu európskych hodnôt, rovnako ako jeho stanoviská súvisiace s migračnou krízou. Považujem za veľmi dôležitý tento postoj, ktorý slúži na zachovanie a obranu fyzickej i duchovnej stability a identity Európy.” Ako druhý dôvod svojho nezvyčajného kroku uvádza statočnosť Maďarov, ich silnú vieru a odvahu ísť proti prúdu na európskych fórach, kde sa o kresťanstve hovorí spravidla len negatívne. A napokon “pas členskej krajiny Európskej únie a možnosť slobodného pohybu po svete veľmi uľahčí moju službu”, dodáva.

Problém menom islam

O. Henri Boulad pôsobil aj ako rektor Jezuitskej univerzity v Káhire, kde študovalo mnoho kresťanov aj moslimov. Väčšina moslimov sú ľudia veľmi otvorení, vľúdni a umiernení, ale v podstate sú to heretici. “Ideológia predstavovaná v školských učebniciach je však radikálna”, načrtáva otec Boulad jadro problému. “Každý piatok počujú deti v mešite kázanie, ktoré ich neustále burcuje: kto opustí moslimské náboženstvo, musí byť potrestaný smrťou, žena a neveriaci sa nezdravia a podobne. Našťastie sa tým ľudia väčšinou neriadia, ale tzv. umiernený islam je z ideologického hľadiska heréza a jeho prívrženci nemajú hlas. Moc je v rukách tých, ktorí sú presvedčení, že hlásajú ortodoxiu a pravdu.”

Ako vysvetľuje egyptský jezuita, korene problému sú historické. Korán obsahuje verše z Mekky a z Mediny. V tých prvých je Mohamedova reč veľmi otvorená, hovorí o láske, o Židoch i kresťanoch ako o priateľoch a aj ako o ľuďoch “blízkych Bohu”. Ide teda o duchovné posolstvo, ktoré je zmierlivé a ústretové. Keď však Mohamed opustí Mekku a zakladá Medinu, dochádza k zmene. Z duchovného vodcu sa stáva hlava štátu, vojak a politik. Tri štvrtiny dnešného Koránu sú verše z Mediny, ktoré nabádajú k vojne, násiliu a na boj proti kresťanom. V 9. a 10. storočí si moslimovia tento rozpor uvedomili a pokúsili sa ho vyriešiť. Výsledkom bolo rozhodnutie, že verše z Mediny rušia platnosť veršov z Mekky. A nielen to. Sufizmus, teda duchovný a mystický prúd islamu, bol odmietnutý a zakázaný. Celé knižnice v Egypte a v Severnej Afrike boli spálené. “Bolo by teda potrebné vrátiť sa k pôvodným veršom, ktoré sú prameňom, a teda práve k veršom z Mekky. Tie však boli zrušené a to robí z islamu náboženstvo meča,” hovorí o. Boulad pre vatikánsky denník L’Osservatore Romano.

Pokusy o reformu islamu sú starého dáta a všetky stroskotali. Už na začiatku deviateho storočia sa Chalífa Al-Ma’mun (786-833), nasledovník mutazelitov, pokúsil o reformu – ale “kto si na neho dnes spomenie”, dodáva s poľutovaním egyptský jezuita. Prevládla uzavretá a rigorózna verzia islamu Muhammada ibn Abd al-Wahhab (1703-1792). Naposledy sa o reformu pokúsil šejk Mohammed Taha v Sudáne, ale bol v roku 1985 obesený na námestí v Chartúme, pretože tvrdil, že verše z Mekky by mali rušiť verše z Mediny. Islam sa teda ocitol v situácii, keď nie je schopný odpovedať na otázky súčasného života a potrebuje svoju vnútornú reformu.

Kresťania v Egypte

Som optimista a verím, že výzva, pred ktorú nás stavia islam, môže priviesť cirkev k jednote, k tomu, aby sme sa stali inou cirkvou – hovorí o. Boulad k situácii kresťanov v Egypte. Nový pravoslávny patriarcha Teodor II. je veľmi otvorený, ale naráža na rezistenciu vnútri svojej Cirkvi, rovnako ako je tomu u katolíkov. Otec Henri je však presvedčený, že mladí si želajú zjednotenú cirkev a sú unavení teologickými konfliktmi, ktoré nemajú v praktickom živote žiadny zmysel. “Rozdelenie medzi cirkvami je bojom o moc. Cirkev je svätá – ako mystické Kristovo telo – ale mala by byť svätá tiež konkrétne,” dodáva egyptský jezuita.

Naliehavú potrebu vnútornej obnovy vidí aj v miestnej katolíckej cirkvi. Kresťanstvo sa zredukovalo len na obrady, omšu, prikázania a morálku. Cirkev potrebuje väčšie nasadenie smerujúce k premene srdca, svedectvo lásky a oddanosti Bohu, plnému milosrdenstvu. Potrebuje prorokov a svätca, ktorí sa ničoho neboja a majú odvahu k pravde, pretože budúcnosť musíme stavať na pravde, ktorá oslobodzuje. Celá dráma sa odohráva na duchovnej a v morálnej rovine. Prehnaný dôraz na tradíciu bez autentickej duchovnej vízie môže náboženstvo zabiť, ale to isté sa môže stať, ak tradície zavrhneme, dodáva o. Henri.

Európa, globalizácia a kresťanstvo

V kritike trendov súčasnej spoločnosti sa o. Boulad zhoduje s pápežom Františkom. “Dnešná globalizácia je jednoznačne zlá, pretože chce ničiť identitu ako takú. A ešte k tomu z hospodárskych a finančných dôvodov. Sú to hry vedené na škodu národov a krajín, pri ktorých človek úplne mizne zo zorného uhla. Životy stoviek, tisícov ľudí nič neznamenajú, keď sú v hre napríklad ropné polia alebo iné oblasti bohaté na suroviny.

Tento proces odosobňuje svet a ničí citlivosť k ľudskej osobe. A robiť toto všetko v mene demokracie a ľudských práv nie je nič iné ako lož a ​​pokrytectvo. Sloboda slova ti náleží iba kým sa vojdeš do hraníc liberálne narácie, akonáhle však vykročíš za ňu, prestávaš byť rovnoprávnym partnerom. “Za dobrý príklad tejto dvojtvárnosti západnej demokracie považuje egyptský jezuita zaobchádzanie s termínom “islamofóbia”. Kým kritik islamu si ihneď vyslúži označenie islamofob, kresťanstvo a cirkev je možné kritizovať ľubovoľne a bez akýchkoľvek hraníc. Dôvod vidí o. Boulad v ideológii politickej korektnosti, ktorá zaplavila Západ a – ako dodáva – nevyhla sa ani cirkvi. Tento ideologický systém chváli všetko, čo je cudzie a multikultúrne, avšak jeho ukrývaným zámerom je zničiť osobnú identitu ľudí.

Práve pod týmito zámienkami sa v západnom svete rozmohla móda písať o modeloch dialógu s islamom “z vedeckého hľadiska”. Zaoberajú sa tým ľudia, ktorí nemajú žiadnu hlbšiu skúsenosť s islamským svetom. Keď potom nabádajú Európanov, aby otvárali dvere utečencom, neuvedomujú si, kam to povedie. “S odvolaním sa na evanjelium a Ježišovo učenie hovoria veci, ktorú sú proste iracionálne,” upozorňuje egyptský jezuita. “Najprv musíš obhajovať svoju rodinu, kultúru, identitu, a vtedy máš otvárať svoje dvere – tak, ako to tento kontinent činil po veky. Európa bola vždy otvoreným svetadielom, ale v súčasnej situácii si nemôže dovoliť záplavu s charakterom invázie, ktorá bude z perspektívy budúcnosti znamenať úplnú destabilizáciu.

K podstate islamu patrí jeho politický a radikálny charakter – varuje ešte raz o. Boulad. “Európa, ale ani pastieri Cirkvi nechcú vedieť, pojať a pochopiť, čím islam je. Vytvárajú si sympatický obraz a tvrdia, že je to ten “pravdivý”, ale tak tomu nie je. Nepočúvajte parížskych, berlínskych alebo oxfordskych profesorov, ale tých našich kresťanských bratov, ktorí boli predtým moslimovia, počúvajte tých, ktorí žijú v moslimských krajinách,” nabáda egyptský jezuita o. Henri Boulad.

Johana Bronková

Článok pôvodne vyšiel na radiovaticana.cz